Imiafan: Elektronická hudba ako poézia

Imi má vlastný projekt Imiafan a vedie nezávislé vydavateľstvo 4mg Records. Sústreďuje sa hlavne na žánre synth-pop a EBM (electronic body music) a zaujímavosťou sú viacjazykové texty piesní, do ktorých si občas vypožičiava poéziu známych básnikov.

O svojich tvorivých začiatkoch a inšpiráciách v oblasti electro/synth-pop zvuku Imrich Végh hovorí:

„Začiatky boli niekedy uprostred 90. rokov. Vtedy som skončil univerzitu, začal som pracovať a mal som viac času a peňazí na svoje koníčky. Kúpil som si basgitaru s kombom a automatického bubeníka. Neskôr aj počítač, ktorý mi umožnil nahrávať a manipulovať so zvukmi. Niekto mi požičal detský syntáčik Casio. Prišli kamaráti a ja som nahrával naše jammovanie, z ktorého som samploval a manipuloval rôzne časti. Objavil som software Jeskola Buzz Tracker na hudobnú produkciu, v ktorom som spravil svoje prvé skladby a ktorý doteraz používam na vytváranie demo skladieb. Inšpirovaný som bol hlavne hudbou, ktorú som dovtedy intenzívne počúval: Depeche Mode z 80. rokov, The Cure, gotický rock ako The Sisters Of Mercy, 4AD veci, EBM scénu ako Borghesia, Skinny Puppy, Click Click, strašne veľa hudby som mal napočúvané v tom čase.”

Čo predstavuje názov projektu Imiafan? Ide o sólový projekt, alebo sa v ňom zúčastňujú aj ďalší členovia?

„ImiAFan je len taká slovná hračka s mojím menom. V maďarčine to môže znamenať ,Imi na strome‘ a v angličtine ,Imi fanúšik‘. Niekedy je to sólové, ale často pracujem s inými ľuďmi, ktorí sa práve objavia v mojom živote a majú chuť spolupracovať na hudobných nápadoch. Od roku 2013 do 2019 to bol hlavne miestny kamarát Miki Bernath, ktorý bol aktívnou súčasťou tvorby a finálneho zvuku Imiafan. Posledné CD Te is tudod obsahuje skladby, ktoré sme nahrali práve spolu v spomenutých rokoch.”

Na aktuálnom albume Imiafan Te is tudod sú použité verše z poézie niekoľkých básnikov, medzi nimi aj básne Ivana Štrpku. Ako vznikla idea o spojení temnej elektronickej hudby so Štrpkovou poéziou?

„Pána Štrpku poznám osobne už asi 15 rokov, odvtedy, čo som začal pomáhať v redakcii slovenského magazínu o súčasnom umení Vlna. Kamarát je šéfredaktor a požiadal ma, či by som jeho a Štrpku odviezol do maďarského mesta Pecs na nejaký básnický festival, kde som robil pre nich aj srandovného tlmočníka. Bol to zaujímavý roadtrip. Zohnal som si potom aj jeho zbierky básní, ktoré som skúsil čítať do mojich hudobných nápadov a fungovalo to. Odvtedy keď potrebujem slovenský text, tak čítam hlavne jeho básne. Prvé veci s jeho textami som spravil v spolupráci s Martinom Burlasom a vyšli na vinyle v roku 2015 pod názvom Krv čiernobielych fotografií (album si možno vypočuť aj online na adrese 4mgrecords.bandcamp.com). A v roku 2019 vyšlo vo Francúzsku ďalšie EP s básňami Štrpku pod názvom Videnie.”

Na otázku ohľadom plánov a cieľov Imrich Végh odpovedá:

„Moja hudobná činnosť nie je založená na plánoch. Budem žiť a robiť veci ako doteraz a spontánne reagovať na hudobný život a ľudí okolo mňa.”

Na webovej stránke imiafan.bandcamp.com sa uvádza, že Imiafan je „based and forgotten in Slovakia“… Prečo je tento projekt vlastne „zabudnutý“ na Slovensku? Jestvujú tam podobné elektronické hudobné projekty?

„Na Slovensku pôsobím v hlbokom undergrounde. Máme tu kanál štátneho rádia, tzv. FM_radio, ktoré hrá menšinovú hudbu a tam občas zahrajú aj moje veci. Imiafan nevystupuje naživo, aj to je dôvod, prečo som dosť mimo. Párkrát ma však pozvali do lokálnych klubov zahrať vinylový set z mojich vydaných skladieb. Tak som zahral tým pár šťastlivcom v Bratislave a v Budapešti. Áno, na Slovensku jestvuje určitá synth scéna a existujú ľudia, ktorí sa snažia to propagovať. Vlani vyšlo napr. CD Synth Slovakia Vol. 2.”