Dozor cirkevných presbyterov v minulosti

V živote Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku významné poslanie zastáva presbytérium volené Synodou alebo konventom. V ústave evanjelickej a. v. cirkvi presbytérium je vlastne údmi cirkvi, resp. cirkevného zboru volený cirkevný výbor. Pôvodne presbytérium sa volalo aj presbytár alebo kňazište. V rímskokatolíckych kostoloch toto slovko označuje miesto, kde je hlavný oltár.

Slovko presbyter je gréckeho pôvodu. V prvotnej kresťanskej cirkvi presbyter bol hlava cirkevného spoločenstva a kultu (kňaz, biskup a podobne).

V judaizme presbyter je člen židovskej veľrady alebo predstavenstva synagógy a v protestantských cirkvách tak sa menuje starší cirkevného zboru, t. j. volený zástupca cirkevného ľudu.

Práva a povinnosti presbytéria sú definované aj aktuálnou Ústavou Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku. Štatútmi sú bližšie definované práva a povinnosti presbyterov v cirkevných zboroch.

Starší cirkevníci vedia, že každý presbyter má riadne navštevovať spoločné chrámové bohoslužby a pristupovať ku sviatosti Večere Pánovej, viesť pobožný a mravný život, ctiť si cirkevné zákony a svoju cirkevnú vrchnosť a plniť všetky cirkevné povinnosti. Dnes členmi presbytéria môžu byť aj ženy, kým tomu skôr tak nebolo. O tom svedčí článok Presbyteri (Evanjelický hlásnik, apríl 1928, s. 50) z pera vtedajšieho hložianskeho farára Jána Dedinského: „Evanjelická cirkev vo Francúzsku v tieto dni volila po svojich zboroch presbyterov dľa pravidla… Ak by nebolo nadostač takých mužských, majú sa voliť ženské, ktoré by podmienkam zodpovedali. Neškodilo by toto aj u nás zaviesť!“

Zaujímavú úvahu z praxe napísal kovačický farár Dr. Ján Čaplovič v článku Ako sa kedysi staralo presbytérium o poriadok v cirkvi (Evanjelický hlásnik február a máj 1928, s. 21 – 22 a 66 – 67), a to v čase, keď sa začal pripravovať návrh Ústavy slovenskej evanjelicko-kresťanskej augsburgského vyznania cirkvi v Kráľovstve Juhoslávii. Námet čerpal zo starých zápisníc kovačického presbytéria: „Nebola to ešte cirkevná disciplína v pravom slova zmysle, ale predsa vidíme z tých uzavretí, že presbytérium nestaralo sa len o hmotný, majetkový stav cirkvi, ale aj o to, aby rôzne zlorady a neporiadky v cirkve celej boli odstránené. Keď cisárskym patentom zo dňa 1. septembra 1859 ev. a. v. cirkev v bývalom Uhorsku dostala novú ústavu, aj kovačická cirkev r. 1860 zriadila sa podľa nej a zvolila si presbytérium, ktoré hneď na prvej schôdzke 9. apríla 1860 nelenilo vyhovieť aj tomu nariadeniu, aby dľa uloženia cisárskeho patentu skrze presbyterov poriadok v cirkve udržovaný a mravnosť ľudu napomáhaná bola. Vynieslo preto niekoľko uzavretí o poriadkoch jednak v chráme Božom, jednak mimo neho. V chráme Božom každú nedeľu dvaja presbyteri mali sedávať na chóre medzi mládencami a určilo aj postup, že ktorí dvaja-traja presbyteri majú v tom za sebou nasledovať. K ofere a po dokonaných službách Božích ľud mal vychádzať podľa lavíc.“

Prví presbyteri dozerali na poriadok aj v dedine: „Uložili si presbyteri bedlivý pozor mať na „nočných tulákov“, ako aj na nočné priadky, kam mládenci chodievajú, a to dľa možnosti i prekaziť a na fare oznámiť. Ďalej uložili si nedovoliť, aby mládenci chodievali k ich dcéram v nočnom čase a konečne uzavreli, aby dievky na spôsob mladých žien hlavy svoje nezavinovali.“

Po smrti farára Mateja Ambrózyho jeho syn  Július Ambrózy chcel dostávať osobné informácie o tom, čo sa deje zvlášť v nedeľný večer a či si dievky maľujú líca. Ustanovili aj pravidlá o organizovaní priadok: „… aby ten gazda, ktorý také schôdzky vo svojom dome trpí, najprv na 1 zlatý rakúzkeho čísla, po druhýkrát na 2, po tretíkrát na 3 zlaté bol pokutovaný.“

Horlivosť presbyterská chcela zmeniť aj iné zaužívané zvyky v Kovačici. „Už na prvej nasledujúcej svojej schôdzke (30. 1. 1870) prvú otázku predložil jeden úd presbyteriálny, aby ľudia, ktorí krštenie robia a chcú voľakoho uctiť ich pozvaním na krštenie –  od nich nepožjadovali ništ, alebo iným slovom, aby prestal ten každodenný neporiadok, t. j. že kmotričky plňje batohe a ruke nosja darmi svojim kmotričkám… Rok na to zase povstala otázka v presbytériu o kršteniach pre dary, ktoré ešte naveky nosia kmotričky v plných batohoch, hoci to už neraz zabránené bolo, a preto presbytérium uzavrelo ostré uzavretie. Odhadlo sa, aby obecní strážcovia tie ženy pochytali, batohy im odobrali, a dary a koláče si rozdelili. A jednako ani to nepomohlo. Rok 1872 bol veľmi neúrodný a jednako p. farár musel presbytériu 8. decembra oznámiť, že sa mu ľudia zo všetkých strán sťažujú za batohy. Aby sa táto už tak mnoho ráz bránená a zvlášť v tých úzkych rokoch, kde ľudia takmer chleba v dome nemajú, márnotratná obyčaj zabránila, presbytérium, nechcejúc to na niakýnáčin trpeť, umienilo si požiadať slávny okres, aby dal (teraz už) žandárom rozkaz od takých žien koláče odobrať a medzi sebou podeliť.“

V rokoch 1870 až 1875 presbyteri veľký pozor dávali na to, ako sa dievky v kostole správajú, zvlášť ako pod modlitbou v kostole kľačia. V obecnej vrchnosti – „kompanii“ nariadili, aby peňažnou pokutou trestali tých, ktorí v nedeľu zvážajú obilie.

Dr. Ján Čaplovič vo svojom článku uzavrel: „My dnes s vďačnosťou musíme spomínať na to, užívajúc len ovocie nejedného ustávania. Ale nech slúžia tieto príklady i na povzbudenie presbytérii  v našich dnešných cirkevných zboroch, aby nevideli svoju prácu len v staraní sa o majetkový stav, ale aj o nábožný, mravný, bohumilý život vo svojich rodinách i v celej cirkvi.“

Katarína Verešová