Droga je minca s dvoma stranami

O probléme drogovej závislosti málokto chce hovoriť. Všetci sa tej téme vyhýbame, lebo si myslíme, že je ten problém veľmi ďaleko od nás. Ďaleko od nášho domu, našej rodiny, dokonca ďaleko od našej (slovenskej) národnosti. Žijeme v omyle a myslíme si, že nám blízke osoby nemôžu byť drogovo závislé. Žiaľ, skutočnosť, že aj medzi slovenskou populáciou je hrozne veľa drogovo závislých, potvrdil nám Boris Štrbac, bývalý drogovo závislý a terajší zakladateľ organizácie na pomoc drogovo závislým osobám Restart v Novom Sade. Vyrozprával nám svoju historku od začiatku užívania drog po celkové vyliečenie.

Tento 35-ročný muž mal šťastné detstvo, oboch rodičov, v škole bol úspešným žiakom. Avšak cítil, že mu niečo chýba. Chcel byť inakší. Vo vyšších ročníkoch základnej školy si našiel novú spoločnosť, chodil s nimi na koncerty a vtedy sa začalo jeho prvé experimentovanie s drogami. Najprv to bola marihuana a lepidlo, a neskoršie jeho telo a um pýtali stále silnejšie a silnejšie drogy. Aj napriek zmenám, ktoré boli viditeľné v jeho správaní, v škole bol dobrým žiakom a s rodičmi nemal problémy. Časom vreckové, ktoré dostával, mu nestačili na kúpu drog, a preto začal predávať marihuanu.

„To boli roky veľkej inflácie,“ hovorí Boris, „rodičia boli prekvapení, keď som si nepýtal vreckové a ubezpečil som ich, že kupujem športovú výbavu, ktorú potom zase predávam. Neskoršie som sa zapísal do strednej školy, ale užívať drogy som neprestal. Striedali sa všelijaké tablety a psychoaktívne substancie a vtedy som vlastne pochopil, že jestvuje psychická závislosť. Každodenne som cítil strach, že si nebudem môcť kúpiť drogu. Keď som mal 16 rokov, vyskúšal som heroín, hoci som vedel, že je veľmi nebezpečný. Poznal som mnohých, ktorí umreli, alebo boli veľmi závislí. Po prvej dávke som z jednej strany bol veľmi nahnevaný na seba, a z druhej som cítil ohromné sebavedomie. To bol ohromný omyl zabalený do heroínu. Časom boli dávky čoraz častejšie, heroín vystriedal všetky drogy, ktoré som dovtedy bral a celkom prebral kontrolu nad mojím telom. Keď som mal drogu, nepotreboval som nikoho. Keď som ju nemal, cítil som nervozitu, bolesť a časom tie striedajúce sa efekty len stúpali. Cítil som, akoby mi niekto bodol do tela veľký drevený kolík, ktorý zanechal veľkú dieru. Prežíval som dni plné bolesti a mal som iba jeden cieľ – hocijakým spôsobom si zabezpečiť drogu.“

V roku 2000 Boris prvýkrát odišiel na liečenie, ktoré nemalo žiadne efekty. Rôzne tvary liečenia sa striedali a on sa, spolu s priateľkou, vždy vrátil na staré. Časom sa v jeho hlave zrodilo, že je predurčený byť závislý. Čakal iba kedy umrie. Avšak niečo sa zmenilo.

„V meste som náhodou stretol kamaráta, ktorého som poznal ako veľkého narkomana, ale v čase nášho stretnutia bol vyliečený. Vyrozprával mi o programe liečenia a spolu s priateľkou sme sa rozhodli odísť do kresťanského rehabilitačného centra. Ona bola v centre 20 mesiacov a ja 14. To bolo v roku 2007. Odvtedy sme obaja „čistí“. Neskoršie sa stala mojou manželkou a máme 5-mesačné dievčatko,“ šťastne uzavrel Boris.

Borisova závislosť má happy end, avšak čo by sa s ním stalo, keby náhodou nestretol toho kamaráta?

„Koniec môjho života bol veľmi blízko. Žil som iba pre drogu a takým životom by som žil možno ešte niekoľko mesiacov. Všetci musia vedieť, že droga najprv ukáže tú „krajšiu“ stranu, keď si človek myslí, že on ju môže kontrolovať a nie ona jeho. Za krátky čas ale prevezme kontrolu nad človekom s jediným cieľom – zničiť ho. Apelujem na každého mladého človeka, ktorý si myslí, že užívať drogy z času na čas nie je zlé, aby to nerobil, lebo droga prinesie problémy, rozčarovanie, slzy, žiaľ, bolesť, zničí zdravie. Človek zostane bez priateľov, slobody a veľmi často príde aj o život,“ uzaviera Boris Štrbac.

Jasmina Pániková