Druhá strana fandenia

Počas víkendu na našom najväčšom štadióne Rajka Mitića v Belehrade na programe bolo 153. derby medzi Červenou Hviezdou a Partizánom. Okrem toho, že verejnosť špekuluje o oboch strelených góloch (ináč, zápas sa skončil výsledkom 1:1), zas sme boli svedkami nepokojov a výtržností medzi fanúšikmi.

Športové stretnutia, v ktorých sú hlavnými aktérmi naše najväčšie kluby – Červená Hviezda, Partizán a Vojvodina – už tradične bývajú označené ako vysoko rizikové zápasy, práve pre fanúšikov, respektíve chuligánov. Dokonca, médiá už informovali aj o tom, že by zápas medzi Vojvodinou a Hviezdou, ktorý je na programe dnes v Novom Sade, mohol byť odročený pretože polícia nemôže garantovať bezpečnosť, ak fanúšikovia Hviezdy nebudú na východnej tribúne štadióna Karađorđe?!

V správe sa tiež písalo, že domáci celok pre belehradských fanúšikov určil južnú tribúnu, ktorá má kapacitu 1.500 miest, čiže trikrát viac, ako hostiteľ má záväzok zabezpečiť miest pre hostí.

Neskoršie je zverejnené, že Delije predsa budú na východnej tribúne a zápas sa zohrá, ale čo sa vlastne deje a s akým zámerom sa koná – nie je celkom jasné!

Z druhej strany, faktom je, že v poslednom období, ktoré trvá už viac ako dve desaťročia, s veľkými obavami čakáme na domáce futbalové derby stretnutia, v prvom rade pre nízku kvalitu futbalu, ale aj pre nebezpečnosť na štadiónoch. Príkladov máme, žiaľbohu mnoho. Okrem toho, násilie už nie je prítomné iba na futbalových zápasoch, ale aj na basketbalových, volejbalových a iných.

O chuligánoch aj v knihe

Douglas Brimson vo svojej knihe Eurotrashed, či Eurokrízia, v ktorej sa zaoberá rastom futbalového chuligánstva v Európe, uvádza, že je chuligánstvo relatívne novým pojmom v kontinentálnej Európe a v niektorých krajinách sa na túto tému, do 80. rokov minulého storočia, ani nemá o čom hovoriť. Neznamená to, že výtržností nebolo – v Taliansku medzi prvými prípadmi bol zápas medzi celkami Viareggio a Lincquese, v roku 1920. Po bitke medzi fanúšikmi reagovala polícia, ale počas incidentov zahynul rozhodca.

Autor tiež uvádza, že nepriateľstvá medzi fanúšikmi klubov často opúšťajú hranice futbalu a týkajú sa aj iných segmentov spoločenského života. Potvrdzuje to aj list fanúšika tureckého klubu Galatasaray, ktorý Brimsonovi  informáciami pomohol pri písaní diela o situácii v Turecku a tamojších chuligánoch. Samozrejme, list bol adresovaný proti najväčšiemu rivalovi – Fenerbaçe.

„Keď ide o Fenerbahçe, neviem či ste v kontakte s niekým z nich, ale cítim potrebu upozorniť vás, akí sú ich fanúšikovia. Je to najhoršia spodina – hnusní, nedôverčiví a veľmi neinteligentní ľudia. Nemôžete im dôverovať…“ – píše v knihe Brimson.

Anglické kluby, napríklad, v období 1985-1990 mali päťročný zákaz účinkovať v európskych pohárových súťažiach, pre tragédiu na bruselskom štadióne Heysel, keď pred finále vtedajšieho Pohára majstrov zahynulo 39 fanúšikov Juventusu a okolo 600 ľudí bolo zranených.

Aj v prípade násilia na šporotvých terénoch najdôležitejšiu rolu zohrávajú masové médiá a hádam by najlepšie bolo, keby sa o tomto type násilia nepísalo a nehovorilo, čím by sa s ním pravdepodobne najodvážnejšie a najlepšie popasovalo.

Predsa, skrývanie a zatajovanie športového násilia už nie je možné, pre dosiahnutú mediálnu pluralitu, pre komerciálne princípy médií, ktoré fungujú v podmienkach konkurencie, ako aj preto, lebo sú média dnes priamo, alebo nepriamo zapojené do všetkých možných spoločenských rozdelení a konfliktov.

Športovému násliu sa nemožno vyhnúť

Na túto tému sú nahrané aj početné filmy a v jednom z najpopulárnejších, Green Street Hooligans, hlavný herec Elijah Wood aj povie, že keď dostane zopár úderov v bitke chuligánov, človek si uvedomí, že nie je zo skla. Zaplaví ho adrenalín a –  cíti sa z toho dobre.

Otázne je na aký spôsob by sa vladánuce štruktúry ktoréhokoľvek štátu s chuligánmi mali popasovať a ešte dôležitejšia by mohla byť podotázka – či vôbec majú vôľu a potrebu proti tomuto spoločenskému javu bojovať.

A ešte jedna dôležitosť, aby sme neboli pochopení ako naivní: samozrejme, že sa chuligánstvo a výtržnosti nekončia posledným písknutím rozhodcu. Štadióny sú viac iba na parádu.