Fotografie zožltli, spomienky sú živé

Prednedávnom sme v Starej Pazove navštívili Máriu Đorđievskú, učiteľku na dôchodku. Dôvodom nášho stretnutia bolo 70. výročie založenia slovenského oddelenia nižšieho gymnázia v Starej Pazove, lebo práve ona bola žiačkou tej prvej generácie. V obývačke na stole boli albumy so starými fotografiami, ktoré síce zožltli, no spomienky našej spolubesedníčky na školské časy a dlhoročnú učiteľskú kariéru ostali živé.

V nadovšetko príjemnom rozhovore M. Đorđievská nám najprv sprítomnila začiatky svojho školenia počas vojny v Starej Pazove. Okrem  iného povedala:

„Počas okupácie, ktorá trvala od roku 1941 do 1944, sme riadne vychodili všetky tri ročníky. Avšak v roku 1944 sme so štvrtým ročníkom, čiže s novým školským rokom, nezačali načas pre mnohé hmotné ťažkosti. S príchodom krajšieho počasia nám naskladali lavice do kostolnej porty, a tam sme chodili do školy. Výučba prebiehala na otvorenom a keď pršalo, vošli sme do kostola – do zvonare.“

Po skončení štvrtého ročníka sa Mária, vtedy Filipová, rozhodla zapísať na ďalšie školenie, do tamojšieho nižšieho gymnázia. Prvé tri mesiace – od septembra do decembra v gymnáziu sa učila po srbsky, bola teda žiačkou srbskej triedy. Keďže do tejto školy chodil väčší počet slovenských žiakov, od 1. decembra 1945 otvorili slovenskú triedu. V ňom bolo okolo 30 žiakov. Spočiatku, ako uviedla pani Đorđievská, na gymnáziu slovenských kádrov nebolo. Od roku 1945 pôsobila len učiteľka Kornélia Klátiková, ktorá prišla zo služby v Slankamenských Vinohradoch. Ona vlastne viedla tú prvú generáciu v slovenskej triede na nižšom gymnáziu v Starej Pazove, čiže 1. c.

Počas nášho rozhovoru M. Đorđievská si zaspomínala i na profesora Michala Filipa, nestora vojvodinskej slovakistiky, výborného pedagóga, ktorý ju v učiteľskej škole v Báčskom Petrovci učil srbčinu. Bývalá učiteľka s dlhoročnou skúsenosťou sa zmienila i o aktuálnej situácii v školstve, presnejšie o klesajúcom demografickom pohybe a počte zapísaných žiakov v slovenskej základnej škole. Prízvukovala, že sa deti najlepšie učia v materinskom jazyku, a uviedla, že napr. v roku 1953, keď začala pôsobiť ako učiteľka v Pazove, v škole mali zapísaných až 150 prvákov.

                                                                                            Anna Lešťanová