Hudbu mám v žilkách

25.júl 2014

Hudbu mám v žilkách

Orchester SKOS Detvan na tohtoročnom FF Tancuj, tancuj... v Hložanoch  

Orchester SKOS Detvan na tohtoročnom FF Tancuj, tancuj… v Hložanoch

Vojlovica vždy mala dobrých hudobníkov, ale napriek tomu SKOS Detvan na sklonku dvoch tisícročí nemal vlastný orchester. Situácia sa však postupne menila a už niekoľko rokov ľudový orchester tohto spolku patrí medzi špičkové slovenské orchestre vo Vojvodine. Značné zásluhy za to patria vedúcemu orchestra a speváckej skupiny Vladimírovi Kolárikovi.

– Nie som školený hudobník, ale hudbu pravdepodobne mám v žilkách. Od malička som spolu so strýkom Martinom rozťahoval harmoniku. Keď počas bombardovania profesor Jaroslav Ivanič zozbieral kapelu, aby sme si v tých dňoch trochu spríjemnili chvíle, pripojil som sa im. Moje hudobné vedomosti však boli skromné. Pozoroval som, ako hrajú iní, a skúsenejší hudobníci mi čo-to aj ukázali. Tak sa začala moja hudobná cesta. Keď som sa roku 2004 dostal do Výkonného výboru Detvanu, jednou z prvých úloh nového vedenia bolo riešiť problém orchestra. Zdeno Gajan a ja sme zozbierali hudobníkov, Slovákov a Maďarov, a začali sme cvičiť. Usilovne sme pracovali a dopracovali sa ku kvalite, ktorá nezostala nepovšimnutá. Na FF Tancuj, tancuj… roku 2009 v Hajdušici sme získali zlatú plaketu. Aj na posledných dvoch festivaloch sme boli najlepší. Škoda však, že sa do súťažnej časti programu neprihlasuje viac orchestrov. Myslím si, že majú čo ukázať. Hudba a jej prednes sa rozlišujú. Inak sa hrá v Pazove, inak napríklad v Aradáči. Prečo by to tamojšie orchestre neukázali obecenstvu a porote? Ak každoročne máme súťažiť iba kovačická Rosička a my, tak to tratí na význame.

Vladimír Kolárik najprv iba počúval hudbu a snažil sa zahrať to, čo počul. Uvedomil si, že mu chýbajú hudobné základy a začal sa hudobne vzdelávať. Zadovážil si knihu Základy teórie hudby, ktorá mu v mnohom pomohla. V orchestri najprv hral na harmonike a na kontrabase. Jeho hudobnú púť určil seminár pre vedúcich orchestrov roku 2009, keď mu známy cimbalista zo Slovenska Martin Budinský ukázal základy hrania na cimbale. Úporným cvičením svoju hru na tomto nástroji zdokonalil a dnes je jedným z mála cimbalistov medzi vojvodinskými Slovákmi. Okrem práce s orchestrom úspešne pracuje aj so speváckou skupinou, ktorá má tiež pozoruhodné úspechy. Upravuje piesne pre orchester a spevácku skupinu.

– Ak sa pieseň trochu upraví, aby lepšie znela, tak to nie je až taký problém, lebo tým netratí na autentickosti, ale nadobúda na páčivosti, –  hovorí. – Jednotlivé súbory sa však snažia dosiahnuť omnoho vyššiu umeleckú úroveň, a tak zapôsobiť na porotu, a to už nie je ľudový spev. Rovno preto mienim, že by festival Tancuj, tancuj… nemal byť súťažného charakteru. Keby sme vystupovali revuálne a porota mala iba poradnú úlohu, vedúci spolkov by sa neobťažovali tým, ako zapôsobia na porotu. Začali by uvažovať o autentickosti a spievať tak ako sa voľakedy spievalo – jednohlasne a bez úpravy, čo nám je v konečnom aj cieľ. Všetko zachovať pred zabudnutím.

To, o čom rozpráva, Vladimír Kolárik uplatňuje vo svojom prostredí. Už niekoľko rokov navštevuje starých ľudí a nahráva autentické vojlovické piesne, z ktorých robí repertoár pre tanečnú a spevácku skupinu a orchester. Časť tých piesní sa dostala aj na cédečko, ktoré spolok vydal začiatkom roka a pomenoval ho jednoducho Starodávne.

– Ide vskutku o starodávne piesne, o čom svedčí údaj, že spolkári väčšinu nepoznali. Tým, že som ich zapísal, a že sme ich nahrali, sme ich odtrhli od zabudnutia. Uvažujem aj o tom, aby som v dohľadnom čase materiál, ktorý vonkoncom nie je malý, vytlačil v zbierke, ktorá by zostala budúcim generáciám, – prezrádza nám na záver svoje plány tento vojlovický hudobný nadšenec.

                                                                                                                                          Vladimír Hudec

                                                                                                                       Foto: z archívu SKOS Detvan

 

 

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs