Identita je osobné právo na jestvovanie – silné, ale nestále

Laura Barna – Kristína Kováčová – Etela Farkašová / Belehrad– Nový Sad – Bratislava / Dve popredné spisovateľky – srbská a slovenská– píšu o identite, o literárnych, spoločenských a kultúrnych kontextoch

kk@Na začiatku rozhovoru by som sa vás opýtala, či vôbec uvažujete o pojme identity? Ako vnímate vlastnú identitu? Čo tento pojem znamená pre vás?

lb@ Identita je niečo, čo sa nosí ako vlastná koža, ktorú definujú gény po predkoch. A kedy – ak vôbec –  rozmýšľame o vlastnej koži? Možno pri úrazoch či vonkajších prepadnutiach, alebo pri výzvach, v ktorých sa nás zmocní vzdor. Možno aj vtedy, keď nám za vyžadovaných okolností záleží na tom, aby bol uznaný neodcudziteľný majetok tak, že preukážeme dodatočnú starostlivosť v čo najlepšom svetle. Identita je vlastné právo na jestvovanie, ktoré sa rovná myšlienke – je silné, ale nestále. Identita je hlas predkov, ktorý pretrváva v každom osobitnom, chvíľkovom ohlase. Je to nezničiteľný kód, pozbavený možnosti výberu či prerastania. Jeho jediná možnosť je vrastať (sa) a zrastať (sa), aby sa prirodzeným spôsobom utváral nový prenosný kód. Okrem prirodzeného poriadku, identita je mimo každého schváleného zákona, nepodvoľuje sa žiadnym pravidlám. Pre ňu platí vnútorný logický a filozofický systém identifikácie. Chvastavec a povýšenec – Identita – jednotlivo prispieva k zviditeľneniu celkového civilizačného korpusu, ktorý vytvárajú tvorivé produkty jednotlivcov, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú. Každý pojem, každý predmet je práve tým, čím je, a znamená to, čo znamená. Iba človek, vlastne jeho identita, sa objavuje a odhaľuje ako súčet súhrnných hodnôt, a má vedúce postavenie vo vytváraní všeobecnej, kolektívnej tzv. kultúrnej identity. Pretože kultúra je zrkadlom každého národa, zároveň aj zrkadlom každej civilizácie v rámci historického, ba i archeologického času. V plnom zmysle slova môžem jedine uvažovať o vlastnej identite, vedomá si toho, že ona nie je v mojej službe, ale vždy vo všeobecnej službe celému ľudskému rodu. A táto skutočnosť mi robí veľkú radosť.

ef@ Pravidelne sledujem Nový život a so záujmom som si prečítala všetky (aj odlišné, neraz až protichodné) názory na problematiku identity, ktoré odzneli v rámci rozhovorov spisovateľov a spisovateliek v tejto rubrike. Sympatizujem s tým, čo ste, Laura, vyjadrili vetou v závere Vašej odpovede. Ak dobre rozumiem, chápete parciálnu, individuálnu identitu v úzkom prepojení s univerzálnou – ľudskou identitou. Každá identita je podľa mňa mnohodimenzionálna, v jednotlivých situáciách a kontextoch napríklad vystupujú do popredia len niektoré z mojich určení, takže niekedy sa viac identifikujem ako vysokoškolská učiteľka, matka, manželka, filozofka, inokedy zase je pre mňa relevantnejšie vymedziť sa ako spisovateľka, intelektuálka, feministka, Bratislavčanka, Slovenka či Stredo/európanka, pričom tieto moje jednotlivé určenia (dimenzie identity) sa navzájom nevylučujú, ani nepopierajú, ale naopak dopĺňajú a cez ich komplex, cez ich jednotu (vnútorne diferencovanú) sa môžem približovať k univerzálnej – ľudskej identite. Redukovať svoju identitu na jeden rozmer (či už je to len rozmer konfesionálnej, rodovej, etnickej, profesionálnej, politickej alebo akejkoľvek skupinovej príslušnosti) je, nazdávam sa, nesprávne, a v istých situáciách ohrozujúce moju komplexnosť, moje celistvé sebaprežívanie… V súvislosti s otázkou identity pokladám za dôležité aj to, že nikto z nás nemôže prežívať svoj život ako bytosť vznášajúca sa v sociálnom, historickom, národnom, jazykovom a vôbec kultúrnom vákuu, že všetci sme – cez predkov a cez vlastnú existenciu – zakorenení v istom celku, od detstva sme nasávali istú kultúru, osvojovali si istý jazyk, typ myslenia a konania, skrátka, socializovali sme sa v rámci konkrétneho, viac alebo menej špecifického celku. To, že neskôr v procese osobného vývoja sa môžeme od tohto celku (jeho častí) kriticky dištancovať, priľnúť k inej kultúre, k iným hodnotám, hovoriť/písať iným jazykom, podľa mňa neneguje význam pôvodných koreňov… V mojom chápaní je pre identitu charakteristická tak kontinuita, ako aj diskontinuita, istá „tuhosť“ aj istá „tekutosť“, nikdy však sa nemôžeme ocitnúť mimo akýchkoľvek identifikačných rámcov, náš pohľad nikdy nemôže byť „pohľadom odnikiaľ“, ale takisto ani nie „pohľadom  odvšadiaľ“, pohľad (používam to slovo metaforicky) je vždy determinovaný našou sociálnou, historickou, kultúrnou situovanosťou – a tej nemožno uniknúť. Laura, hovoríte o identite ako o „nezničiteľnom kóde“, ktorý je „pozbavený možnosti výberu“… Ja sa nazdávam, že síce máme (niekedy) čiastočnú možnosť voľby, ale zároveň sme v nej vždy istým spôsobom limitovaní. Uznanie obmedzenosti voľby však nemusí viesť k pesimizmu či rezignácii, vnímam to ako realitu, ktorú akceptujem…

KRISTÍNA KOVÁČOVÁ (1972), dipl. filologička.

Žije v Novom Sade, kde na Akadémii umení Univerzity v Novom Sade pracuje ako vedúca služby pre organizáciu, marketing a medzinárodnú spoluprácu.

Venuje sa aj prekladateľskej činnosti, zo slovenčiny, nemčiny a angličtiny.

Rada cestuje a sleduje súčasnú umeleckú scénu, hlavne literatúru, divadlo a vizuálne umenie.

kk@ Z Vašej odpovede a určenia identity, Laura, tak ako som to ja pochopila, môžeme  poznať/odhaľovať podstatu aj Vašej literárnej tvorby. Najmä vo Vašich dielach základ často tvoria historické osobnosti a deje, v románoch načrtávate osudy významných osobností, prevažne prebratých zo srbskej kultúry. Teraz by som krátko podotkla, že v rozhovore, ktorý som v minulom roku moderovala medzi spisovateľkami Janou Juráňovou na slovenskej strane a Vesnou Goldsworthy na srbskej, Jana povedala, že uvažovanie o identite jej osobne nie je veľmi blízke a že si identitu nijako špeciálne nevymedzovala. V závere odpovede na túto otázku o sebe uviedla: „Napokon, som vo veku, kedy už dávno nie som mladá a zo stredného veku sa posúvam k identite – žena starnúca, čiže čoraz menej viditeľná. Takže moja identita? Možno – že vcelku nerada uvažujem o vlastnej identite“. Prv, ako si začnete klásť navzájom otázky, rada by som sa vás obe ešte opýtala: V akej súvislosti sú podľa vás identita a starnutie? Priblížili by ste nám svoje úvahy o identite starnúcej ženy a viditeľnosti, respektíve o starnutí ako úbytku viditeľnosti?

lb@Moja literárna tvorba – to je rozrušenie podkožných nervov, ktoré vytvárajú kostná dreň a krvná skupina, a ktoré koža štrukturálne zapletá a rozpletá. Príhody s aktérmi pôsobia skutočne, reálne, vymedzené kontextom zvoleného si času a priestoru. To je však iba klamstvo – kúzelníctvo literatúry. Moje literárne postavy, údajne účelne zadefinované, menia sa na dočasné reálie, zo zvyku načítanej historickej lektúry, jednostranne dožité, často aj zaťažené až priveľkými očakávaniami, ale aj zodpovednosťou pred históriou, ako významní predstavitelia určitého národa. Keď však píšem o Lazovi Kostićovi, Isidore Sekulić či Veselinovi Čajkanovićovi, mojím predsavzatím je zachytiť segment kolektívnej, teda nie jednotlivej identity, doložiť k puzzlu celkového ľudstva, nie iba národa, vedomá si v každej chvíli, nakoľko sme neviditeľní. A to preto, lebo sme oslepení, narcisticky sa vidíme iba v odblesku vlastnej dlane, pričom zanedbávame odblesky cudzích dlaní, vytvárajúcich celosvetové zrkadlo. A tu nastáva obava, že také telo „chvastavca“ a „povýšenca“ Identity – starne, že sa mu koža vráskavie a tratí elastickosť a lesk, stáva sa zámerne a účelovo izolované, s falošným odbleskom v tvare skutočnom. Teda, telo upadá/zaniká (v čase), ale nervy, za pomoci ktorých sa vypisujú stránky trvania civilizácie, sú mladé a obnovujúce sa, v rovnakej miere ako je to s vrastaním (sa) a zrastaním (sa) prenosneho kódu identity.

ef@Som rada, že ste sa v otázke dotkli témy staroby a starnutia, sú to fenomény, ktoré sa dnes zväčša obchádzajú, nevenuje sa im dostatočná pozornosť ani v kultúre, ani vo verejnom priestore, dnešná doba priveľmi holduje ideálom mladosti…  Nie je jednoduché starnúť v spoločnosti oslavujúcej mladosť, v súvislosti s vlastným starnutím hovorievam, že je to asi najťažšia z domácich úloh, aké som kedy dostala. Neostáva mi nič iné, musím sa identifikovať s týmto procesom, musím sa identifikovať s vlastnou starobou, presnejšie: so sebou ako starnúcou (staršou) ženou. Popierať fakt zrelého veku by bolo nezmyslom, absurditou, a predsa sme svedkami toho, ako sa dnes ľudia boja (vlastnej) staroby, a hrajú sa na mladých, nielen z ekonomických, ale aj sociálnych a psychických dôvodov. Boja sa zostarnúť, aby neprišli o miesto v zamestnaní, ale aj preto, aby neboli vytlačení na okraj záujmu, pozornosti, lebo už nespĺňajú požiadavky doby, akými sú rýchlosť, vysoká výkonnosť, efektívnosť, dynamickosť… Rokmi síce získali iné vlastnosti ako napríklad väčšiu trpezlivosť, rozvážnosť, schopnosť nadhľadu – a predovšetkým životné skúsenosti a životnú múdrosť, no o tie akoby súčasná spoločnosť nestála, neuvedomovala si hodnotu životnej múdrosti, to, že ide o vzácny sociálny kapitál. Starnúci/starý človek, no najmä starnúca/stará žena už nikoho nezaujíma, stáva sa pre spoločnosť „neviditeľnou“, nie je už objektom obdivu ani túžby, nepriťahuje pohľady… A čo je horšie, takou „neviditeľnou“ (v zmysle nehodnou videnia, v krajnom prípade možno až nehodnou bytia) sa môže stať aj sama pre seba, takže v tomto zmysle získava novú identitu. Jana Juráňová to veľmi dobre vystihla. Pokiaľ viem, pripravuje aj knižku na túto tému a zhodou okolností v týchto týždňoch takisto dokončievam dlhšiu novelu, v ktorej hlavnou protagonistkou je starnúca, ba už aj staršia žena rekapitulujúca svoj život a premýšľajúca o starobe, s ktorou sa musí aj ona sama vyrovnať… Priala by som si, aby sa tejto téme venovala väčšia pozornosť v literatúre, v médiách, v celom verejnom priestore, pretože podľa mňa treba poukázať na to, že súčasné prevládajúce postoje ako dôsledok jednostranne ekonomizujúceho pohľadu na všetko (aj na sám život) sú neopodstatnené, nespravodlivé, ba škodlivé… Literatúra by mohla iniciovať zmeny v pohľade na ľudský vek a život zdôrazňovaním spomínaných momentov, možno by to pomohlo znížiť mieru neraz až primitívneho ageizmu, s ktorým sa, žiaľ, ešte vždy stretávame…

Laura, hovorili sme o starobe, ktorá súvisí s plynutím  či vrstvením osobného, individuálneho času, priznám sa, že tému času pokladám za veľmi zaujímavú a najmä v esejach, ale aj v poézii sa k nej často vraciam (dokonca v troch knižkách mám slovo „čas“ aj v názve). Vy píšete knihy s historickými témami, z toho usudzujem, že aj Vám je téma času blízka, nielen v historickom (dejinnom) význame, ale aj vo význame individuálneho, osobného času….

lb@ Môžeme hovoriť aj o individuálnom procese starnutia, celkom do neviditeľnosti, či až vymazania jednotlivca, čo je vždy smutné. Nezriedka dochádza k vymazaniu z historickej, kolektívnej, aj každej inej pamäte. No, my ako spisovatelia patríme do skupiny jednotlivcov, ktorí robia (niečo) pekné, dobré a užitočné pre širší kruh, všeobecne hovoriac – pre celé človečenstvo. Z toho pochádza aj naša posilnená zodpovednosť, nie len pre seba, ale aj pre spoluúčastníkov v procese konečného stvárňovania toho, čo tvoríme, stávame sa výnimkou z väčšinového korpusu národov, nie v zmysle obete, ale v zmysle uvedomelého jednotlivca pred zodpovednosťou, ktorá nám je v podobe talentu darovaná v zmiešaných génov po predkoch. Preto ani neuvažujem o sebe, ako o starnúcej žene, na ktorú začína doliehať táto záťaž už v jej tridsiatke. Usilujem sa pozdvihnúť ponad to, čo nám je vnútené či údajne vybrané žitie, do univerzálneho a nesmrteľného, z dôvodov, o ktorých sme sa už v predchádzajúcich otázkach podrobnejšie rozprávali. Svoje literárne dielo sa snažím dostať nad príliv a odliv všednosti, a ako také – svojrázne a výnimočné – ponúkam ho verejnosti. Lebo my sme tí, ktorí si nevystačia so svojím dielom. Za cieľom jeho konkretizácie, je (nám) nevyhnutná prítomnosť nového činiteľa, existujúceho mimo kruhu umeleckého vyžarovania vytvoreného. A to je pozorovateľ či čitateľ, ktorý nám pomáha v zmysle, že sa náš tvorivý produkt stáva živým, viditeľným, respektíve my sa stávame viditeľnými vo večnosti. Ruku na srdce, táto filozofia veľmi zľahčuje aj konfrontáciu so starobou a všetkým, čo obnáša, alebo presnejšie povedané, čo – odnáša.

Na jednej z výnimočne zaujímavých a veľmi navštevovaných prednášok, známy historik umení, aj môj profesor, Lazar Trifunović raz postavil fascinujúcu a zároveň aj symptomaticny bolestnú otázku: „Koľko je hodín?“ Profesor Trifunović nie je už žiaľ fyzicky medzi nami, ale jeho čas úporne, vytrvalo a jasne tiká: tik-tak. Nemá dobu trvanlivosti, kedže sa premiestnil z fyzickej sféry do duchovnej! A aby som udržala kontinuitu tvorivej nite v podkožnej hmote a reálne vnímala vlastnú  polohu, čiže polohu spisovateľa v hociktorej skupine/spoločnosti, odvtedy si stále kladiem túto otázku.

Teda, milá Etela: Koľko je hodín?

ef@Otázka, ktorú si tiež kladiem veľmi často, neviem ako Vy, Laura, ale ja mám takmer zakaždým pocit, že je už veľa, priveľa hodín, viac, ako by som si priala… zdá sa mi, že tie hodiny prirýchlo utekajú, vzhľadom na to, čo by som ešte chcela stihnúť, sa veľmi náhlia, môj čas sa náhli, plynie, nezastaviteľne, neúprosne  a ja, ak sa nechcem  ocitnúť mimo neho, musím bežať tiež… a už som zase pri téme bežectva ako spôsobu prpežívania moderného človeka, ako svojho vlastného prežívania, tá téma ma neprestane sprevádzať …

Znepokojenie časom, znepokojenie, aké poznal Augustín (čo je to čas…? otázka, ku ktorej sa vracal vo svojich Vyznaniach, vedomý si problematickosti odpovede na ňu…. je to presne tak, ako vravel: iné je čas prežívať, preciťovať, a iné presne vymedziť, defiinovať, v tomto zmysle sa za všetky tie storočia veľa nezmenilo, umelci asi  najdôvernejšie poznajú ťažkosti spočívajúce v úsilí pojmovo alebo obrazne uchopiť čas, fixovať ho v slovách, tvaroch alebo tónoch, keďže je symbolom pohybu, prúdenia, nefixovateľný, neuchopiteľný…)

Rokmi sa učím novému vnímaniu času, učím sa ho spomaľovať, snímať si pomyselné hodinky z ruky, oslobodiť sa od závislosti od pohybujúcich sa ručičiek, začať žiť bez ustavičného obzerania na ne, bez sebakontroly chronometrickými zariadeniami, oslobodiť sa od diktátu rýchlosti, začať objavovať novú formu existencie času, uvoľnenú, nekŕčovitú, živú. Oslobodiť sa od tyranie okamihu, od diktátu rýchlosti, ktorý nanucuje moderná spoločnosť zameraná na rýchlosť ako vysoko oceňovanú hodnotu…

S pribúdajúcim vekom som si postupne uvedomovala, aké deformované sú postoje k času  pod vplyvom „ideológie rýchlosti“, ktorá opantala naše životy. Stávame sa bežcami, ktorí často ani nevedia kam, do akého cieľa chcú (majú) dobehnúť, bežectvo, ktoré nepripúšťa pristavenie sa, spomalenie, uvážlivé premýšľanie tobôž nie rozjímanie, sa stalo prevažujúcim spôsobom prežívania…  Už dávnejšie som cítila potrebu zamerať sa na tieto problémy, pokúsila som sa o to v esejistickej knihe Vrstvenie času, a už aj predtým v esejach o rýchlosti a pomalosti v knižke Čas na ticho. Pokladám za veľké umenie nachádzať taký spôsob prežívania, kde sa človeku aspoň sčasti podarí ubrániť spomínaným diktátom času, rýchlosti, kde nemá pocit, že stále bojuje s vlastným časom (teda aj so sebou, lebo môj čas – som v istom zmysle ja sama), ale že žije v zhode s ním, v záujme toho si musí určiť priority, vytýčiť prijateľné hlavné línie, po ktorých sa chce uberať (aj za cenu istých obmedzení, za cenu, že niečoho sa treba vzdať).

Laura Barna (1964) srbská prozaička a esejistka. Dejiny umenia vyštudovala v Splite a v Belehrade. Píše poviedky, romány, eseje a odborné práce, ktoré uverejňuje v  domácich a zahraničných periodikách. Jej práce sú zaradené do početných antológií, zborníkov a ročeniek.  Uverejnila romány: Protovir, arheološki roman (2003), Nevolje gospodina T. ili suteren (2005), Crno telo (2007), Moja poslednja glavobolja (2008), Četiri elementa (2009), Sanatorijum pod belim (2009), Crno telo (2010); Đorđoneova kletva (2011); Pad klavira (2013), Crveni presek (2015). Zbierky poviedok: Dijalog o kamenu, arheološke priče (2008); Tamo neka zanimanja (2010). Kniha esejí: Umetnost nema definiciju (2007). Získala viacero významných literárnych ocenení: Cenu: Šumadijske metafore (2003) Cenu Miroslava Deretu (2007), Cenu Milutina Uskokovića (2008), Cenu Srbskej  akadémie vied a umenia Branka Ćopića (2009), Cenu Dimitrija Mitrinovića (2009). Próza je preložená do maďarčiny, poľštiny a angličtiny. Je členkou Združenia spisovateľov Srbska a Správnej rady Fondu Isidory Sekulićovej. Žije v Belehrade ako umelkyňa na voľnej nohe. 

lb@Etela, práve ste podstatne a reálne sformulovali požiadavku na seba v podobe manifestu: „Oslobodiť sa od tyranie okamihu, od diktátu rýchlosti, ktorý nanucuje moderná spoločnosť“. Ako vyhlášku vlastného pobúrenia a nesúhlasu s redukovaním umenia na plochu rovnej čiary, s odstupom od jej hĺbkových vrstiev, vo svojom poslednom románe Červený prierez vypísala som sedem manifestov. Oslobodzovanie sa od nanúteného však poukazuje, že sme pripustili, aby sa nám práve to stalo – nanútenie. Oslobodzovanie by sa predsa len nemalo stať imperatívom, ktorýslepo, vyjadrila by som to až drsnou syntagmou – slepecky nasledujeme. To by predovšetkým malo byť zrelé poznanie, aj povinnosť, nielen nás spistovateľov či umelcov všeobecne, ale aj každého jednotlivca, aby na vlastnú a všeobecnú spokojnosť prežil čas, daný mu na tejto Zemi. Samozrejme, pritom by si mal byť konštantne vedomý rýchlosti plynutia času, alebo povedané novým slovníkom: zhonu času či naháňania za časom ako niečoho, čo si namyslel sám ako vlastnú kategóriu! A zároveň by si mal byť vedomý aj okolností v rámci ambientu, či scénografie životného chodogramu, v ktorom čas tiká rýchlosťou tik-tak, a my potrebujeme ešte toľko toho urobiť. Môj pokus, predstaviť segment  jednej doby v jej historickom kontexte cez výpis z tvorby a pôsobenia významných osobností jedného národa zo sféry kultúry, použitím fikcie a fantázie, cez ktoré sa nevyhnutne prepletajú aj autentické dokumenty a fakty z určitého obdobia, nie je žiadna clivota po minulosti, či rozprava o začiatku a konci. Totiž, hlboko, takmer inštinktívne verím, že neexistuje ani počiatok ani koniec vo vnútri Kruhu, v ktorom sa pod ochranou neprehľadného archeologického času priepastnou rýchlosťou točia civilizácie. Kruhu, v ktorom sa zohrávajú pokolenie za pokolením, aj to naše. A vždy sledujú rovnaké, alebo aspoň podobné pravidlá v nainscenovaných podmienkách, ktorých scénografiu určujeme opäť my ako jednotlivci, veľmi často aj kompromisne, z vlastnej slabosti, nevedomosti či neďalekozrakého poznania. Lenže sa nám zo sebeckosti vlastný čas zdá byť tým najrýchlejším a najkratším a najnestálejším a najťažším a najbolestnejším a najnezmyselnejším a najzhubnejším – a to sa rovná katastrofe. Povedala by som, dokonca, že technické a technologické výdobytky našej doby sú iba zdanie, ktoré si kladie pod plášť každú individuálnu subjektivitu v snahe o zámerné a účelové zovšeobecňovanie, respektíve globalizáciu, usmernenú proti podstate jedinca, ktorého zjednodušuje na najnižšu podobu – primáty, aby sa ním dalo ľahko manipulovať. Teda, vraciame sa do predhistórie, ibaže namiesto palice, ktorou kreslíme po piesku a kameni, my ťukáme po klávesnici notebooku. Rozdiel je v obsahu vykresleného či naťukaného, môžbyť? Obrazu či výpisku, popri tóne, určite. Tak či tak, nikto nám nemôže vziať archetypálne záznamy, ešte menej tie, ktoré sme si sami vryli do vlastého bytia, za účelom úporného vytvárania manifestov!

ef@ Možno ste, milá Laura, mali na mysli aj hodiny sociálneho (historického) času, ak by som Vašu otázku preniesla do tohto dejinného priestoru, takisto by som mala pocit, že hodiny ukazujú veľa, priveľa, myslím si totiž, že naša vedecko-technická civilizácia síce priniesla nemálo pokroku, uľahčila človeku život, no zároveň mnohé pokazila, narušila – tu mám na mysli najmä životné prostredie, prírodu, naša civilizácia prirýchlo načiera do prírodných zdrojov, priveľmi  sebecky ich čerpá, a obávam sa, či už nie je prineskoro na nápravu, na záchranu základných podmienok pre život… Alebo čo nie je prineskoro na to, aby sme si uvedomili našu silnejúcu jednorozmernosť, technizáciu, robotizáciu, či sme sa už priveľmi nepremenili na automaty zbavené autentickosti a tvoriace súčasti obrovského súkolia, ktoré sa kamsi rúti a my ani neviem, kam…

Nemáte aj Vy, milá Laura, pocit, že tá rýchlosť nás o čosi oberá, o čosi veľmi, veľmi dôležité? Zabúdame na potrebu kontinuity, zabúdame na starostlivosť o dušu, na ktorú taký veľký dôraz kládli filozofi v antike, zabúdame na starostlivosť o vzťahy k iným ľuďom, ale aj k sebe samým, a zabúdame aj na starostlivosť o jazyk, ktorý je dôležitou súčasťou kultúry… Vďaka technike komunikujeme rýchlo, ale v akom úbohom, stenčenom, ochudobnenom jazyku, z jazyka, aspoň ja to tak vnímam, sa neraz stráca krása, elegancia, obetujeme ju rýchlosti, toto ochudobňovanie výrazových prostriedkov zachvátilo médiá, jazyk vo verejnom, ale i súkromnom priestore …máte, Laura, podobné pocity?

lb@Milá Etela,Vy a ja sa nepoznáme, existuje možnosť (aj keď stále viac, ako náš rozhovor pokračuje, o tom pochybujem), že sa nám v tomto živote nikdy neskrížia cesty. Ale my dve sa rozprávame, k tomu krásne, a to už vôbec nie v stenčenom či ochudobnenom jazyku, dobre a užitočne rozoberáme existenciálne témy, ktoré sú základom tvorivosti, čomu sa dokonca obe profesionálne venujeme. My podávame postrehy a skúsenosti z dvoch prostredí, štátov, dvoch identít, dvoch kultúr, a to spôsobom, ktorý nám umožnila súčasná technológia – počítače. Azda si nemyslíte, že sme tým menej svoje, zmrzačené, menej si sebavedomé, že by nás tým „pokazili“ či zredukovali na androidov, zrobotizovali nás, obrali nás o moc krásneho a plnohodnotného vyjadrovania sa v jazyku alebo nám znemožnili, aby sme sa raz stretli? Zdá sa mi, naopak, že sme obe pevne vo svojom živle, dobre sa cítime vo svojom aj v „cudzom“ priestore, ako je kedy potrebné, ale s náčiním či nástrojmi či prostriedkami, ktoré sú nám ponúknuté, aby nám umožnili jednoduchšiu komunikáciu. Hoci, nemôžem byť natoľko bezohľadná a povedať – sú nám ponúknuté, lebo my dve sme tiež súčasťou toho veľkého procesu výstavby. Jedine tak, a tým spôsobom, prijímam svoju vlastnú a každú inú existenciu a trvanie, vystupovaním zodpovedného a uvedomelého jednotlivca. Minulé, prítomné a aj budúce trvanie. Ups! Nech žije Kruh! Súhlasíte, Etela?

Etela Farkašová (1943), spisovateľka a filozofka, autorka viacerých filozofických prác, antológií a zborníkov. Prozaické knihy: Reprodukcia času (1978), Nedeľné fotografie (1993),  Deň za dňom (1997), Záchrana sveta podľa G. (2002), Stalo sa (2005), Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti (2008), Pláne približne zapamätaného (2012). Knihy esejí: Etudy o bolesti (1998), Uvidieť hudbu (2003), Čas na ticho (2009), Vrstvenie času (2014). Poetické zbierky: Na rube času (2006), Opretá o ticho (2008), Prstoklady (2011), Medzi záhradou a básňou (2013), Načúvam ránu (2014). Ostatné diela: Zeit der untergehenden Sonne – Čas zapadajúceho slnka (2000, spolu s Klarou Köttner-Benigniovou), Súradnice príbuznosti/Koordinaty rodstva (2010, spolu s Tatianou Kuzovlevovou), U zatišju sna (2012, spolu s Vierou Benkovou), Klub slovenských prozaičiek Femina v literatúre a kritike (2009, spolu s Danielou Příhodovou). Za literárnu tvorbu získala viaceré ocenenia, jej jednotlivé poviedky, eseje a básne boli preložené do desiatky jazykov, vyšli v zahraničných časopisoch a antológiách.

ef@Naša komunikácia je predsa len trochu špecifická, sme literátky rozprávajúce sa na pôde literárneho časopisu, súhlasím s Vami, takisto dúfam, že sme sa v tomto rozhovore nezredukovali na androidov, ani na roboty…:-), Laura, mala som na mysli bežnú, každodennú mailovú komunikáciu najmä mladších generácií alebo spôsob hovorenia v niektorých komerčných médiách, kde sa jazyku naozaj nevenuje pozornosť a on schudobnieva, chátra…

Ale chcela by som povedať najmä to, že ste to s tým kruhom vynikajúco vystihli, kruh je môj obľúbený tvar, kruh a ovál…  množiny bodov, ktoré sa navzájom spájajú, počiatočný bod nemožno odlíšiť od konečného… napokon, kde sa začína jedna vec či udalosť a kde sa končí druhá…? Prechádzajú do seba, ovplyvňujú sa, všetky čiastočky celku navzájom súvisia… Kruh je len zdanlivo uzatvorený do seba, statický, on totiž môže byť aj súčasťou špirály, pohybujúci sa kruh, ktorý sa dvíha vyššie a vyššie, pravdaže, nie každý kruh,  nie zakaždým… Vo svojich textoch, nezáleží na tom, či prozaických alebo poetických, rada siaham po metafore kruhu, kružnice, elipsy, dokonca mám také obľúbené slovo „zakruhovávať“, myslím tým tak trochu aj možnosť návratov, cyklických pohybov. A rada tak aj utváram svoje texty, vnímam ich ako kruhy, v istom zmysle uzavreté, v istom zmysle otvárajúce sa…  a ešte mám rada aj slovo „kruhovatieť“…(v zmysle dospievať k sebe, možno aj dozrievať)…

A zase som pri slovách, pri jazyku, ak dovolíte, ešte chvíľu ostanem pri téme jazyka, prvá otázka, na ktorú ste už odpovedali, milá Laura, sa týkala jazyka všeobecne, táto druhá otázka sa týka toho, čo by sme mohli nazvať „svojím“ osobným, až intímnym jazykom…  Podľa istého básnika jazyk je miesto, odkiaľ vidieť svet, súhlasím s ním, aj tak možno uchopiť význam jazyka… Kam dovidieť z môjho jazyka, pýtam sa, čo mi ten môj jazyk dovoľuje uvidieť a počuť, zachytiť zmyslami, pokožkou, každým jej pórom, ochutnať a ovoňať, pretože každý jazyk má svoju chuť, vôňu a svoje farby, a tie vnáša aj do sveta, o ktorom ním hovoríme… Laura, možno budete so mnou súhlasiť a máte podobnú skúsenosť: ak čítam svoj text v preklade do iného jazyka, nie je to už celkom môj text, vstúpil do neho iný človek a iný jazyk, iné sú jeho vône a chute…

A čo je to ten „môj“ jazyk…?  Je to ten jazyk, ktorý ma vovádza do sveta, ktorý mi ho otvára, jazyk, v ktorom cítim, snívam alebo píšem, no na druhej strane, je to jazyk, v ktorom sa črtajú aj hranice môjho videnia, myslenia, cítenia… Do istej miery som sama (svojím) jazykom a jazyk zase žije vo mne svoj jedinečný život… Jazyk si väčšinou nevolíme, rodíme sa doň, dedíme ho po mame, po otcovi, osvojujeme a prisvojujeme si ho a on si prisvojuje nás…  Mám rada svoj jazyk, žijem v ňom a ním, a predsa niekedy cítim tichú nostalgiu za všetkými nespoznanými, neprisvojenými jazykmi… a opäť otázka: videla by som svet inak, bol by pre mňa potom, ak by mi „patrili“ mnohé jazyky, bohatší, jemnejšie a rôznorodejšie štrukturovaný, lákavejší…? Pripomína mi to situáciu, keď sa ocitneme na rázcestí, pred nami množstvo vetviacich sa chodníčkov, vykročíme po jednom a tým strácame možnosť kráčať zároveň po iných, vidieť svet z iných uhlov… je to tak podobne aj s jazykmi…? Dá sa žiť paralalelne v dvoch, troch, desiatich jazykoch..? Sú to ešte moje jazyky…? Také, o ktoré sa môžem oprieť? Naša veľmi dobrá, žiaľ, už nebohá poetka Gitka Dobrovičová napísala: chytám sa slov, aby sa mi dalo dýchať…

Poznáte aj vy, Laura, podobné pocity, potrebu zachytiť sa,  oprieť sa o jazyk, aby sa Vám dalo dýchať?

lb@Pôvodom som Maďarka a môj materinský jazyk je maďarčina, ale rozmýšľam, dýcham a píšem, ba i snívam, v srbčine. Pôsobí to ako vlastný výber, ale je to iba podvod identity. Reč je vlastne o – nazvem to zjednodušene, ale metaforický – Údeli, o ktorom svedčia kategórie, o ktorých sme sa doteraz rozprávali: čas a priestor. Taliansko je krajina, v ktorej by som mohla žiť. Môj román Giorgioneho kliatba kladie otázky o vývoji umeleckých smerov a ich charakteristických a inovatívnych čŕt od čias renesancie dodnes. Kým som zbierala materiál pre knihu, pobudla som v mestách, niekdajších štátoch – v Ríme, vo Florencii a v Benátkach. Aj keď som sa usilovala vhĺbiť sa čo najviac do zmyslu a filozofie fráz, výrokov, dôvtipov a pochybností v taliančine, a všetko za cieľom, porozumieť čo najlepšie, prečo sa ako príval obrodenie pohlo práve v tom podnebí, neúmyselne a náhodne, hovorila som v svojej reči, nie v tej materinskej, ale v tej osvojenej a prisvojenej ako jedinej, ktorá všetkemu dáva význam – v srbčine.

Hľa, otvorili sme ešte jednu schránku šikovného chvastavca a povýšenca Identity. Čo si o tom myslíte, Etela?

ef@ Neľahká otázka… a neľahká úloha otvárať schránky (možno aj málo viditeľné alebo takmer utajené?) zásuvky kohokoľvek a čohokoľvek, vrátane identity… nemám takú osobnú skúsenosť s dvoma jazykmi ako je to Laura, vo Vašom prípade s maďarčinou a srbčinou, mojimi osvojenými jazykmi sú ruština, nemčina, angličtina (píšem v tom poradí, v akom som si ich od detstva osvojovala), a hoci v niektorých situáciách mi podvedome napadne fráza v jednom z nich (najčastejšie v nemčine, lebo s tou som najčastejšie v styku), moje rozmýšľanie, moje vnímanie a preciťovanie sveta sa viaže na slovenčinu, ak aj píšem niekedy text (ponajviac odborný, nie beletriu) v osvojenom jazyku, nie som to celkom ja, moju myseľ vedie ten osvojený či, prisvojený, ale len “požičaný” jazyk (moja schopnosť vyjadrovať sa v ňom iba v istých limitoch, pretože ho neovládam dokonale, nemám ho tak hlboko zažitý ako ten materinský). Keď píšem v slovenčine, cítim sa oveľa voľnejšia, slobodnejšia, vkladám do jazyka oveľa viac zo seba, zo svojej subjektivity, emocionality, cítim, že je to naozaj “môj” jazyk… Pre mňa teda voľba jazyka nie je taká reálna a pravdepodobná ako bola pre vás, no práve v možnosti takej voľby spočíva obrovská výhoda bilingválneho prostredia, pobývať v dvoch jazykoch, čerpať z dvoch kultúr…

Napadá mi ešte jedna ďalšia otázka, pochopila som na základe nášho rozhovoru, že je Vám blízka renesancia, obrodenie, oživenie čohosi (hodnôt, ideálov…), čo pokladáme v určitých situáciách za veľmi dôležité pre ďalšiu existenciu (svoju individuálnu, ale aj existenciu celej spoločnosti, ba aj civilizácie). Pociťujete, milá Laura, potrebu renesancie v súčasnej dobe, potrebu “reštaurovať”, obnovovať alebo doslova nanovo budovať našu kultúru, našu civilizáciu, a to podľa iných princípov, ako sú tie dnešné?

lb@ Nechcela by som vyznieť apokalypticky, preto zostanem v okruhu kultúry, alebo ako ste to Vy, Etela, pekne povedali, „zakruhujem“ kultúrou, aj keď je pre väčšinu táto oblasť ľudskej existencie iba efemérnym zjavom, bez ktorého by sa mohlo podľa systému: Chlieb a hry. Osobne si myslím, že kulturologické potreby sú značne silnejšie ako jednoduché prežitie na zrnkách žita alebo prosa, popri dúšku vody a trochu rozptýlenia, myslím si, že sú naliehavým volaním bytosti. V čase, keď veľké migrácie a hmýrenia národov menia krvný obraz nielen Európy, ale aj zvyšku planéty, otriasa to aj kultúrou rôznych civilizácií, krížia sa aj tie nekrížiteľné, a sme opäť pri Kruhu, no tento raz vo vnútri rámca historického opakovania sa. Nedeje sa nič, čo sa v dejinách už nespomína a čo človek nezaznamenal. Renesancia nenastúpila v dôsledku dekadencie, ani ako módny výstrelok či anti-gotické hnutie, ale z nevyhnutnosti, aby sa Platónov „dvojnohý tvor bez peria“ udržal vzpriamený na Zemi. Potreba po obrodení vzniká vtedy, keď sa pociťuje nedostatok alebo presýtenosť kultúrnych kruhov jedného národa či národnosti. Renesancia pramení zo stredoveku a tmy (aj keď verím, že stredovek nie je obdobím tmy, ale nevedomosti a nedostatku rozsvecujúcich poznatkov o ňom) práve skrze núdzu kulturologického obsahu, v ktorej uviazli vtedajšie civilizácie. Dnes sme svedkami obráteného postupu. Hojnosť nikdy nezaručí kvalitu ani ňou sama o sebe nie je. A predsa sa so svetelnou rýchlosťou zavaľujeme ponukami, ktoré sa sotva podobajú na to, čo ako jednotlivci očakávame, kvázi kultúrnym obsahom, v ktorom nespoznávame podstatu. A ona je v konečnom dôsledku naliehavou potrebou človeka, kolujúca dreň. A navyše, k rýchlosti prispieva aj technologický pokrok, v jeho tele sme, opancierovaní ako súčasť mechanizmu.

Oswald Spengler predpovedal zánik Západu, pričom porovnával kultúry s organizmom a redukoval ich na mikrokozmy s tempom trvalosti. Podľa temporálneho modelu je terajši stav našej civilizácie na všetkých jej úrovniach na vrchole hojnosti a presýtenosti. V tomto jej stave je nevyhnutná reorganizácia, očistenie, čiže renesancia, inak sa naša civilizácia sama zožerie, riadiac sa podľa symbolov času: prastaré symboly, tragika, meranie času a priestoru, kauzalita, pochovanie, vzkriesenie – Nový Život.

Etela, boli ste vynikajúcou spolubesedníčkou, ďakujem Vám, ale aj časopisu Nový život, ktorý nám umožnil, aby sme sa spoznali a rozprávali o téme identity. Túto sme rozšírili práve o toľko, koľko sa zmestí pod dáždnik „chvastavca“ a „povýšenca“. Na konci, či na začiatku, je to jedno, jedna celkom ľudská otázka, ako článok „kruhovatenia“: Veríte, že sa niekedy stretneme a náš dialóg bude pokračovať?

ef@ Vďaka, milá Laura za kompliment, aj Vy ste boli výbornou a inšpiratívnou partnerkou v tomto rozhovore… Či sa stretneme? Neviem, možno nie v realite, ale naše myšlienky sa už stretli, stretli sa naše slová, naše pocity, zážitky, naše názory na veci, ktoré, ako sa ukázalo, nás obidve rovnako zaujímajú. Vstúpili ste do môjho sveta a ja azda do Vášho, v tomto zmysle náš dialóg iniciovaný Novým životom už nemôže prestať, ale bude v nás oboch pokračovať (čo len v našom vnútri), ja tomu verím a ako som Vás stihla spoznať počas posledných týždňov, v ktorých sme si vymieňali otázky a odpovede, tak si myslím, že veríte tomu aj Vy…

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.