Identita je to, čo sa píše medzi riadkami

Uglješa Šajtinac – Zdenka Valentová Belićová – Juraj Šebesta / Zreňanin – Nový Sad – Bratislava / Dvaja popredný spisovatelia – srbský a slovensky – píšu o identite, o literárnych, spoločenských a kultúrnych kontextoch

zvb@ Identita – to nie je len o tom, kto sme, ale často aj o tom – kým odmietame byť.  Naliehanie na presnom určení vlastnej identity môže znepokojovať. Umelci často v snahe byť iní, inakší, odmietajú zadefinovať vlastnú identitu, odmietajú sa zaradiť, dokonca odmietajú hovoriť o viditeľnom skutočnom svete ako jedinej forme identity, lebo to vnímajú ako obmedzovanie seba a vlastného kreatíveho potenciálu. No z druhej strany, vnútro hovorí samo o sebe.

Zdenka Valentová Belićová (Foto: Oto Filip)

Takí boli aj naši dvaja spolubesedujúci, ktorých sme vyzvali hovoriť na túto tému. Veria, že sa vnútorný kreatívny potenciál neustále rozvíja, a to v súlade s podnetmi z vonkajšieho prostredia. Zároveň sú si vedomí, že to čím sme, je v nás aj vtedy, keď sa mu nepriznávame. Tým pádom identita hovorí o nás vtedy, keď mlčíme. Identita funguje podobne ako umenie – to podstatné je vždy medzi riadkami.

usajtinac@ Mohol by útek od identity byť stavebným materiálom identity, či nie? Keď hovoríme o identite, ešte stále sa priveľmi držíme skutočnosti, a to nie je dobre. Skutočnosť je špatná a hlúpa. Ľudia sú nahnatí do radu, v ktorom čakajú, aby dospeli. Dospievanie samo o sebe nemusí znamenať aj zrelosť, a zrelosť  sa nemusí podobať tancu mŕtvych. Katastrofa vypukne v tej chvíli, keď človek pochová všetko dôležité zo svojho detstva a dospievania. Celkové ľudské pokolenie je veľký strom, ktorý sa kolíše na vetre. V korunách sa liahnú vtáčiky skazy. Mikroorganizmy z druhého kraja toho reťazca skazy ukončia tú prácu. Dobre, kde som ja v tom všetkom? Mám pocit, že moja identita tiká v rytme pohybu nôžok hlodavca a kmitania antén chrobákov, ktorí sa liahnú pod kôrou. Jazyk, ktorým píšem a hovorím, je len jeden zo stoviek spôsobov vydávania zvuku, ktorý slúži na ľahšie dorozumievanie. Podstata dorozumievania je výrazne pochybná. Skutočnosť napadla aj pole jazyka?! Spisovatelia na medzinárodných strenutiach komunikujú v angličtine, píšu v materčine, rozmýšľajú v obrazoch, aspoň tak dúfam.

Uglješa Šajtinac

Či je moja srbčina súčasťou mojej identity? Zdvôrazňujem moja. Na začiatku je to materinský jazyk, teda nie môj. Materčinou sa všetko začína, ale často sa na nej aj končí. Je to úbohé. Vlastný jazyk sa nepestuje tak, že si pestujeme materinský jazyk, ale tak, že sa ten zdedený schmatne, zhltne, vypije, až pokým sa ním nenaplníme. Až vtedy vzniká vlastný jazyk. Existujú úplní jazykoví idioti, ktorí sa nevedia slúžiť jazykom. Identitu si ďalej budujeme prostredníctvom jazyka. Možno by sme presnejšie mali povedať, že sa obnovuje – podobne ako bunky! Neviem, či sa vám niekedy stalo, kým ste čítali prebásnenú poéziu, že zacítite klimatickú štruktúru priestoru, v ktorom básnik tvorí. Asi by som len na základe básnického obrazu mohol napevno trvdiť, že nie je napísaný na Vysokých, ale na Nízkych Tatrách! To je silné, ale nie tým okultistickým, opovrhnutiahodným spôsobom. Práve neopak, viac sa podobá na živé svedectvo o existencii anjelov, ktorí nesú rukopisy pod krídlom. Niečo podobné periu sa nachádza medzi stranami literatúry takzvaných ďalekých a cudzích jazykov. Mohol by som sa zaprisahať, že je to identita! To je jediné, čo Vám môžem ponúknúť z môjho laboratória. Nechcem, odmietam ďalej hľadať, pretriasať a presýpať po retortách. Tá čitateľská radosť poznania, tá mimetická pečať, to zneužité antické rýdze zlato je jediný dôležitý prvok. Ako vôbec objasniť fakt, že Shakespeare je nie až tak obľúbený v Anglicku. Jasné, on bol veľkým čitateľom ,,cudzej literatúry’’. Ja som srbský, juhoslovanský, panónsky, stredoeurópsky a svetový spisovateľ, ale to je len nádpis na deklarácii výrobku. Prial by som si, aby ma niekto bez akýchkoľvek informácií o mojom pôvode s dobrými následkami po seba samého čítal v dajmetomu Thajsku. Aby ma odhalil ako Indiu! Aby sa mnou celý zababral, ako svojhočasu prvý Európan, ktorý hltal plod manga! A určil mi identitu v svojom malom, osobnom, najväčšom zo všetých svetov.

@jsebesta Dnes už my, Európania, len bez vzrušenia prežúvame sušené mango, balené v celofáne (mám ho celkom rád), a ani nevieme, odkiaľ je. Niektorí si možno aj myslia, že sa mango pestuje na Slovensku alebo v Srbsku. Lenže aj to bude o chvíľu pravda: toto leto na našom dvore v Bratislave, na obyčajnom dvore uprostred hlučného mesta, kde slno zasvieti len v odraze od okien, dozreli figy. Za desať rokov, čo tu bývam, toto sa stalo prvý raz. Zvyčajne plody ostali malé, nedozreté. Nenašiel som rozdiel v chuti, boli ako figy zo Stredomoria. A poznám viacerých, čo tu majú v záhradách kiwi.

Juraj Šebesta

Všetko sa mení, my sa meníme, a vyvíja sa aj kultúrna identita národa, ak sa to dá tak povedať. Z mladého autora sa rýchlo stane senior. Tu v Bratislave je každý nad päťdesiat senior. Aspoň podľa akejsi smernice magistrátu. Kým starneme, naša spoločnosť akosi stále zostáva v pubertálnej fáze, a kultúra (nielen národná) ju veľmi nezaujíma. Takže je tu veľká nádej, že raz to bude lepšie. Hoci my tu už nebudeme.

Na Slovensku je silná kultúra dúfania. My sa nemáme bohvieako, ale naše deti sa určite budú mať lepšie. Ak by to náhodou aj nevyšlo, ich deti už stopercentne budú rovnocenní občania vyspelej Európy. Všetci budú čítať slovenskú literatúru a aj srbskí autori sa budú vydávať v desaťtisícoch.

Lenže, paradoxne, naozaj k tomu všetko smeruje. O nejaký čas, verím, že aj skôr než o sto rokov, si ľudia v Európe už budú len užívať. Makať budú stroje. Nakoniec nám neostane nič iné na prácu, len kultúra. Rádovo stúpne význam literatúry, knižníc, galérií, divadiel. Čím budú vyvinutejšie technológie, tým väčšmi stúpne význam kultúry. Čítaj, prosím, medzi riadkami.

Foto: www.unsplash.com

usajtinac@ Internet je v dnešnej dobe veľmi dôležitý zdroj na vytváranie naších jednotlivých alebo skupinových portrétov. Som rád, že sa Vám daria figy, verím, že budú šťavnaté a sladké. Vidíš, ty si Bratislavčan, rodený. Nebol som v Bratislave viac ako dvadsať rokov. Zdá sa mi, že to naposledy bolo roku 1985, vtedy som mal štrnásť. Mojí rodičia sú divní ľudia, dobrodružne naladení, takže sme spolu so sestrou ako následok ich vrtochov mali dovolenky na Slovensku (tuším to vtedy bola Československá socialistická republika). Nebolo drahé, mali sme svoje auto, matka šoférovala, otec nerád viedol auto. Vždy sme aspoň jeden víkend strávili v Bratislave. Spali sme v hostinci na štadióne Rapida. Tam som prvýkrát v živote raňajkoval omeletu s hrachom a veľmi mi chutila. Šli sme na Bratislavský hrad, na Dunajskom nábreží bola tam práve vtedy skvelá atrakcia – labyrint krivých zrkadiel. Prvýkrát som to vtedy videl. Vchádzali sme a smali sme sa do popuku pokým sa nám tváre krivili v odrazoch. V Bratislave som prvýkrát videl ako zvonku vyzerá byt, v ktorom vybuchol plyn. Letá tam bývali veľmi teplé. Veľmi som mal rád tie bláznivé cesty mojich rodičov. Pokým iní šli k moru, do Grécka alebo na Jadrán, alebo dokonca aj ďalej (Juhoslovanský pas otváral mnohé dvere) my sme sa túlali po strednej Európe. Prinášali sme divné suveníry, drevené sekery z Tatier, oblátky z Marianskych Lázní, hokejky kúpené v Kotve, v Prahe. Tie roky strávené na dovolenkách v ČSR silne poznačili  moju identitu. Toto čo hovoríš o krásnej budúcnosti Európy, ja o tom nič neviem. Nebudú nás čítať desiatky tisíc, ani tisíce, ba ani stovky –  som úplne presvedčený. Beznádejnosť poznačila dobrých ľudí, to je môj dojem. Zlí ľudia sú plní nádeje – ale tu nemyslím na to, čo ty hovoríš, že Slováci radi dúfajú že by skrze toho boli zlí ľudia. Predsa, prajem ti, aby tvoja ruka bola rýchlejšia ako ruka robota vo chvíli, keď figa bude najsladšia!

@jsebesta Je to zaujímavé, čo vravíš o svojich rodičoch, aj moji mali zvláštne nápady. Prvý raz som bol v Juhoslávii – nie pri mori, ako sa chodievalo, ale priamo v Belehrade, v pionierskom tábore, v klasických preglejkových chatkách. Bolo veľmi horúce leto a chodili sme rozpáleným mestom dosť ďaleko pešo na kúpalisko. To som mal asi dvanásť rokov. Bol to medzinárodný tábor a vďaka ruštine som sa tam dal dokopy s jednou Ukrajinkou. Do Belehradu som sa potom dostal až pred asi ôsmymi rokmi, a bolo to čarovné. Máte veľmi dobrú kuchyňu a asi najlepšiu dulovicu na svete. Podobne s nostalgiou spomínam na klobásu z Báčskeho Petrovca. Ale tuším sme sa mali rozprávať o kultúrnej identite národa. No dá sa to od tohto všetkého oddeliť?

Uglješa Šajtinac

usajtinac@   V obohacovaní svojej identity je veľmi dôležité je prelínanie kultúr a tu je dobré mať dobrých prekladateľov. Musia to byť ľudia, ktorí poznajú obe kultúry, oba národy a oba jazyky. Nedávno som bol v Budapešti na knižnom veľtrhu. Slovensko bolo čestným hosťom a stretol som tam veľa ľudí zo Slovenska s niektorými som sa zúčastnil v debatách a prezentáciách – hoorilo sa tam na podonú tému, ako my dnes a problémoch, v ktorých sa teno kút Európy nachádza. Ak sa nemýlim, keď sme sa dali na literatúru, všetci sme sa rozhodli pre jeden druh opovrhnutia sveta. Nie úplného opovrhnutia, pochopiteľne, to je miesto nášho narodenia. Lenže ako inak čeliť historickej chvíli, ktorá nehanebne kopuluje pred našími očami so všednosťou, banalitou, chaosom, ktorý je dobre organizovaný? Keď píšem, nerozmýšľam o tom. Vždy mi liezlo na nervy inzistovanie na téme. Napíšem niečo, tak ako to cítim – a je to! Niekto sa už najde, aby poviedku ktorú som napísal zaradil medzi tematické, politické, reflexívne a štylistické kategórie, podľa ktorých by si ma potenciálni čitatelia mohli ľahšie vyhľadať’. Kedže som zástanca myšlienky, že sa kniha stáva tým, čim je, až v skúsenosti čitateľa a nie v zápisoch kritika, ja verím len v čítanie. Ale tento svet nevyspel po stupeň, že môže sám seba vyliečiť, aj keď by umenie malo práve tomu slúžiť. To je jeho poslanie – neustále pripomínat človeku možnosť obnovy jeho duše. Spoločnosti zaradené do ideológie, relígie, rozpočtu, zdrojov, koeficienty idiotizmov, nenávisti, diktáty, protektoráty a daňové sústavy práce sú, aby umeniu a literatúre sugerovali funkčnosť v rámci systému. To je hnusné a neznesiteľné a nevidno koniec. Spisovatelia sa znovu líšia podľa prístupu a cieľov – interpréti dejín, zástancovia nového štýlu života, kritikovia prostredia, v ktorej vyrastali, vegáni, mäsožravci, strait a gay autori, komunisti… Všetkému je koniec v tej chvíli, keď nás presvedčia, že už viac nič nepotrebujeme vysnívať. ,,Napíšte tu, čo si myslíte (ale tak, aby sme vás rozumeli) môžete byť orginálni (ale tak aby sme vás mohli sledovať)’’. Ja som šašo a to je môj údel v tejto hre na identitu. Keď ide o prekladateľov, tých milých ľudí, ktorí vdychujú nový život knihe a často aj oprávajú, čo sa ešte v preklade opraviť môže – ony nech predovšetkým dávajú pozor na jazyk. Internet zakončí prácu. Mapy nás nasmerujú na každé miesto, hudba odvedie do ďalekých krajín, šoty nám vyrozprávajú krátky príbeh, články, fotografie, komentáry a poznámky obyčajných ľudí ale aj autorít, ľahko sa dozvieme odkiaľ prichádza autor, a kde je umiestnený príbeh. Zážitok z toho všetkého – to je už len náš svet.

@jsebesta Nerád hovorím o identite. Je to pre mňa hrozne široká téma. A možno aj trochu nepríjemná. Môžem začať od seba: tým, že som opustil svoje pôvodné povolanie pedagóga na vysokej škole, resp. teatrológa, trochu sa mi to všetko zamotalo. Síce občas prekladám divadelné hry, dokonca som zdramatizoval svoje knihy, čo nebolo vôbec jednoduché a ani neviem posúdiť, ako to dopadlo, ale momentálne som viac manažér, než umelec. Vždy som závidel ľuďom, ktorí sa mohli, dokázali živiť umením. Mne sa to zdá veľká výsada a šťastie, hoci, asi to tiež nie je jednoduché. Keď sa pozriem na svoju tvorbu, táto téma sa tam objavuje, zmena povolania vyvolaná vonkajšími okolnosťami, s ktorou hrdina nie je stotožnený, je rozpoltený, proste nejako sa s tým musí vyrovnať. Ale zisťujem, že sa to mení v čase: o desať rokov už toto riešiť nebudem, dúfam, ak sa dožijem dôchodku, budem naplno tvoriť a ostatné ma nebude zaujímať. Ale ako mám potom hodnotiť kultúrnu identitu celého národa!? Navyše, za tých pár tisíc rokov sa to tu riadne premiešalo, aj keby sme brali len čas, kedy sem prišli naši slovanskí predkovia. Niečo pridali Germáni, ktorí už v sebe mali niečo keltské a rímske, niečo Avari, potom Maďari, Tatári, Turci, Nemci, ale aj Česi a Poliaci, Rómovia, Ukrajinci či Rusíni, Chorváti. Rusi tiež nestáli bokom, keď prišli ich chvíle. Predkovia z otcovej strany sa dostali na Slovensko niekedy v sedemnástom storočí z južnej Moravy. Z maminej strany máme predkov karpatských Nemcov z Rače. Dnes je to súčasť Bratislavy, mestská časť so svojím miestnym úradom atď, ale kedysi to bola samostatná dedina,  Račišdorf. Mamin otec, ten zase pochádzal z Martina, zo stredného Slovenska. Mal v sebe niečo exotické, tmavšiu pleť, ktorú som asi zdedil po ňom, akoby niečo turecké, aj so svojimi charakteristickými fúzkami. Nikdy som si nebol istý, či sa dajú presnejšie pomenovať nejaké typické národné črty, snáď okrem schopnosti Slovákov prežiť za každých okolností (teraz to myslím pozitívne), prežiť akékoľvek ťažké časy, v zmysle uchovať si jazyk.

Kultúrne povedomie Slovákov na Slovensku je slabé, u slovenských komunít v zahraničí je to lepšie. Mne sa vždy videlo, že Česi, Maďari, Poliaci či Srbi alebo Chorváti sú silnejší, viac si vážia svoju kultúru. Ale tým pádom je tu šanca, že raz to bude lepšie. To sa pomaly, zlepšuje. Možno som príliš kritický k svojej vlastnej kultúre, ak niečo také existuje.

Hranice neexistujú? (Foto: www.unsplash.com)

usajtinac@ Rád citujem Anaharsisa, ktorý sa ako Skýt zatúlal medzi Atenčanov. Jeden mu povedal ,,Ty by si sa mal hanbiť svojho národa!“, a on mu odpovedal ,,A tvoj národ by sa mal hanbiť teba!“. Vieš, čo je príjemné? Odhaľovať, že hranice nejestvujú. Ani kultúrne, ani jazykové ani náboženské. Nám je ľakšie to povedať, ale je tažké to dokázať. Čítali sme veľa, aby sme sa stali spisovateľmi. Boli sme v mnohých svetoch. Výborné veci robím napríklad, môj kolega z fakulty, Ljuboslav Majera, tvoj ale aj môj krajan, režisér a profesor, ktorý pracuje aj v Novom Sade a v Banskej Bystrici – vieš, čo on robí? On odvedie ročník hercov, ktorých tu učí herectvo do Bystrici, kde je taktiež profesorom a tak vytvára neuveriteľne dôležité styky medzi mladými umelcami z dvoch krajín.

Juraj Šebesta

@jsebesta   Úplne s Tebou súhlasím, že ľudia sú v zásade rovnakí, riešia rovnaké problémy. Jazyk, kultúra, prostredie, história, ktoré ich formujú, tvoria akýsi “kolorit”, ktorý by sme azda mohli nazvať kultúrna identita. Uvedomil som si to, keď som bol dlhší čas v Amerike: aj keď som bol fascinovaný kultúrnymi možnosťami New Yorku, aj mestom samotným, zrazu mi chýbala Bratislava, naše zvyky, jazyk… Možno z takej diaľky človek vidí svoju kultúru presnejšie.

Bol som v Novom Sade, pre mňa bol veľký šok, stáť v podobnom meste ako je Bratislava, na brehu Dunaja, pod pevnosťou – hradom, pri podobnom moste, aký je u nás, z ktorého po bombardovaní NATO trčali len konce nad Dunaj. Zrazu som všetko videl inak, celá oficiálna propaganda naraz vyfučala oboma ušami. Lebo vždy je to tak, že ľudia sa nechajú zmanipulovať politikmi so sklonmi k totalite, alebo s jednoduchými riešeniami. V našej histórii sa to tiež stalo viackrát, naposledy s Vladimírom Mečiarom, ale aj súčasný premiér úspešne manipuluje verejnú mienku.

usajtinac@  Spomínaš si na Trisina (teória talianskej renesancie a interpretácia Aristotelovej poetiky). Sedem úrovní charakteru. Charakter, individuálny, to je naša konačný štítok na tomto zasranom balení života. Starci chvália minulosť, mladíci sa netrápia za straty, atď. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby sme touto výmenou názorov sa jeden druhému stali súčasťou identity.

@jsebesta    Toto všetko, o čom sme hovorili, tvorí identitu jednotlivca. S národmi sa mi to zdá komplikovanejšie. Slováci sú kultúrne medzi Západom a Východom, ale musíme si viac uvedomiť seba ako národ a rozvíjať svoju kultúru, aj v širšom zmysle, nielen umeleckom. Žiaľ veci sú tak nastavené, že sa musíme rozhodnúť, kam chceme patriť. Ostať medzi, v akomsi vákuu, je nebezpečné, aspoň z pohľadu slovenskej či československej skúsenosti. Vždy prichádzajú aj kultúrne vplyvy, takže do pôvodnej identity primiešajú nové prvky. Ale bez ohľadu na to zostaňme otvorení všetkým možným kultúrnym hodnotám, zo všetkých strán a smerov, lebo s tým prichádzajú aj lepšie vzťahy.

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.