Je na koho a na čo spomínať

V utorok 12. mája, krátko pred polnocou, v diaľke konečne zablikali svetielka Nového Sadu. Autobus, v ktorom sa folklórny súbor Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika Nový Sad práve vracal z Nemecka, odrazu ožil. Vedúci výpravy Milan Lačok sa prihovoril: „Vo štvrtok večer si urobíme analýzu, aby sme zistili, aké chyby sme robili, čo máme zlepšovať. Na budúci týždeň sa budeme pripravovať na festival Tancuj, tancuj… Skúšky sú záväzné, Drevorubačov musíme vystrúhať tak, aby boli perfektní.“

Padla prvá bodka za prekrásnym zájazdom. V rámci neho šafárikovci spestrili a spríjemnili oslavy členom Slovenského spolku v Gomaringene a ich priateľom. Zlatými literami sa podpísali pod vydarený večierok, ktorý vojvodinskí Slováci žijúci v Nemecku usporiadali pri príležitosti 20. výročia postavenia vzácneho krbu slovenskosti. O svojich hostí, spolkárov a novinárov z Vojvodiny, ako i predstaviteľa Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a kolegyňu z bratislavského Rádia Slovakia International, sa postarali ako o svojich najbližších. Hostiteľom zostali srdcia plné krásy slovenských piesní, hudby a tancov, hostia sa vrátili domov s dlaňami teplejšími zo stiskov rúk nových priateľov.

Super bolo cestovať a kamarátiť sa s mladým kolektívom novosadského Šafárika. Spolu s nimi si trebárs zaspievať (len a len) slovenské pesničky, zavtipkovať i seriózne sa porozprávať. Ako sa len dokázali povzniesť nad ošemetnú situáciu pri návrate domov… Čo sa vlastne stalo? Prečo sa naša výprava nevrátila do Nového Sadu v utorok ráno okolo siedmej, ale až na rázcestí so stredou?

Len čo vodiči odstavili autobus pri čerpadle v meste Passau, už boli pri nich príslušníci nemeckej colnej kontroly. Našli u nich dva zoznamy: jeden s menami všetkých cestujúcich; druhý „kratší“ o mená troch, ktorí sa nám pripojili v Rakúsku. Kam prišli z Bratislavy, kde pracujú, respektíve študujú. Colníkov nezaujímalo, že v autobuse sú aj maloletí. Uznali síce, že šafárikovci ani vodiči nemôžu za to, že sa stalo niečo, čo je v rozpore so zákonmi únie, avšak zostali neoblomní. Ak naša agentúra nezaplatí pokutu (vraj 10 000 eur), povedali, že autobus zhabú. A vraj nie je ich problém, ako sa dostaneme domov – s krojmi, rekvizitami, batožinou… Nakoniec dovolili, aby nás autobus zaviezol do hotela s podmienkou, že najneskoršie v utorok ráno majiteľ agentúry zloží pokutu, o ktorej najprv vraj nechcel ani počuť. Elektronická platba sa ráno vliekla slimačím krokom. Nakoniec však všetci boli šťastní, že aj hotelové výlohy regulovala agentúra, a že nikto nemusel ísť domov na vlastné náklady.

Mládeži nepríjemné peripetie nijako neubrali na nálade a energii. Nikto neprotestoval, nesťažoval sa, ani nepanikáril. Študentka Michaela, ktorá sa nám tiež pripojila v Rakúsku, upokojila svoju mamu, aby si nerobila starosti z toho, že zajtra nestihne na skúšku. Podaktorí sa ozvali vedúcim, že sa omeškajú do práce, iní brnkli domov, že všetko bude v poriadku…

Keď v utorok ráno okolo deviatej autobus konečne zavrndžal a vedúci výpravy Milan Lačok oznámil, že sa ide domov, zaraz nám bolo veselšie. Tobôž keď sa ozvala aj predsedníčka Šafárika Katarína Mosnáková-Bagľašová: „Náš člen, pán majster Martin Klátik práve dnes oslavuje 79. narodeniny. Nech žije!“ Hneď zaznela mohutná ozvena: „Nech žijeeee!“ Vzápätí sa do nemeckého éteru vzniesla krásna slovenská, ktoráže iná než práve: „Starý náš, starý náš…“

„Starému“ ihneď žilky zahrali, pravdaže, pridal sa k „zboru“. Keď už nám oproti uháňal svetielkujúci Nový Sad, potichu povedal: „Čoho som sa ja dožil… Kedysi som tú pieseň spieval iným a teraz… Ale som rád, že som, trebárs v takomto veku, videl Nemecko a našich… Ako si nás len uctili, ako nás uhostili… Na to nikdy nezabudnem!“

Juraj Bartoš