Krátko – Nole!

Ešte v roku 1994 ako sedemročný chlapec  v populárnej detskej televíznej relácii Rádio – televízie Srbska Pazi, sveže obojeno Novak Ðoković povedal, že mu je cieľom byť šampiónom.

„Sníval som o tom, že budem prvým na svete. Sníval sa mi aj Wimbledon…“. 

Podrobne predstavovať jedného z najlepších tenistov sveta v dejinách nie je potrebné, lebo nie iba verejnosť v Srbsku, ale i celosvetová veľmi dobre vedia o Novakovich výkonoch a úspechoch.

Prvýkrát sa Novak s tenisovou raketou stretol ako 4-ročný chlapec, keď v roku 1991 pobudol na kempe, ktorý viedla trénerka Jelena Genčićová. Práve ona povedala, že nepochybovala to, že sa Novak stane šampiónom. „Bol seriózny, svedomitý a predovšetkým talentovaný,“ konštatovala Genčićová.

Práve ona Novakovim rodičom radila, ak chcú, žeby pokračoval v úspechoch, aby odišiel do zahraničia, lebo v našej krajine sa pokročiť nedalo. Novak odišiel do Mníchova, na tenisovú akadémiu, ktorú viedol chýrečný tréner Nikola Pilić.

Už ako 14-ročný sa stal trojnásobným majstrom Európy – v dvojhre, štvorhre a v konkurencii tímov, kým na Svetovom juniorskom šampionáte získal striebro hrajúc za Juhosláviu.

V roku 2003 získal prvé profesionálne ATP body, hrajúc na takzvanom futures turnaji, ktorý organizoval Tenisový klub Červená Hviezda a už v roku 2004 zohral aj prvý zápas v Davis pohári za reprezentáciu, proti Lotyšsku. O rok neskoršie sa prebojoval medzi sto najlepších tenistov sveta.

Noleho najväčšie úspechy

Hovoriť o Novakovi a nespomenúť jeho najväčšie úspechy sa nedá a ani by sa nepatrilo: získal 12 Grand Slam titulov, kým deväťkrát bol vicemajstrom na najväčších štyroch turnajoch sveta.

Je jedným z iba piatich tenistov v dejinách, ktorým sa podarilo aspoň raz vyhrať na každom z týchto turnajov (Australian Open, Roland Garros, Wimbledon a US Open) a o úspechoch na Masters, záverečných a niektorých menších turnajoch by bolo treba písať mnoho riadkov, aby sme napočítali všetkých 67, respektíve 68 trofejí, lebo jednu získal aj vo štvorhre.

Pravda, v tomto roku Ðoković nie je na takej úrovni, na akej hral, napríklad, v rokoch 2014 a 2015, ale jeho výkon a úspech nikto nemôže poprieť.

Preto by, urážlivé a nepochopiteľné komentáre na neho vôbec nemali a pravdepodobne ani nevplývajú. Spomeňme si iba na to, ako ho mnohí „hrdinsky“ kritizovali, skrytí za profilmi na sociálnych sieťach, keď prehral v prvom kole na vlaňajších Olympijských hrách.

Vraj, neusiluje sa bojovať o Srbsko, o malú sumu peňazí, nie je zainteresovaný, šetrí sa na ATP turnaje a podobné. Ale – veď Novakovi niekoľko desiatok tisíc dolárov z triumfu na Hrách neznamená nič v porovnaní so viac ako sto miliónov dolárov, koľko počas kariéry zarobil!

Nejde o peniaze, ale o slávu. Veď Olympijské hry bývajú iba každé štyri roky a zlatá medaila z Hier je hádam aj najvzácnejšou.

Iba Steffi Grafová v roku 1988 uspela dosiahnuť Zlatý Grand Slam, keď triumfovala na všetkých štyroch Slamoch, ako aj na Olympijských hrách v Soule.

V mužskej dvojhre taký výkon nedosiahol nikto – Agassi a Nadal uspeli, ale nie v tom istom roku. Vylúčiť treba teda solúciu, že Novak nechcel a neusiloval sa v Riu. Jednoducho – tak sa stalo. A sotvaže sa mu na Hrách aj podarí triumfovať, lebo v Tokiu 2020 už bude mať 33 rokov.

Pomaly pamätáme, rýchlo zabúdame

Mentalita (zvlášť) tunajších ľudí je taká a to máme hádam zapísané aj v génovom kóde – máme nivy, ale mnoho chudobných a hladných, ako ľudia z Balkánu máme strach z prievanu, zastupujeme vlastné stanovisko o tom, v čom sa vyznáme, ale oveľa radšej aj o tom, v čom sa nevyznáme, ale, predovšetkým – ťažko a nerád sa tešíme z úspechu iných, zvlášť jednotlivcov. A ešte, ťažko sa na úspechy pamätáme a poľahky zabúdame.

V tomto kontexte už nemožno hovoriť iba o (jediný správny výraz) šampiónovi Novakovi, ale aj o každej sfére našej tunajšej spoločnosti.