Kultúra ako opozícia

V úvode svojej obsiahlejšej eseje Kultúra a politika spisovateľ Eugène Ionesco (1909 – 1994) konštatoval, že kultúra je v podstate neodlúčiteľná od politiky. Pokým kultúru tvoria umenie, filozofia, veda, náboženstvo a všetky iné oblasti duchovného života, politika by vraj musela predstavovať určitý druh náuky o usporiadaní našich vzťahov s cieľom urobiť život znesiteľným, čiže prispieť k tomu, aby život bol v tom pravom zmysle kultúrnym životom. Známy dramatik a básnik však v pokračovaní vyjadril nespokojnosť nad tým, že politika v súčasnej dobe vnútila samu seba ako absolútnu prioritu a má prevahu nad všetkými inými prejavmi ducha. Ako nerozumný a neustály boj o moc politika stiera filozofiu a umenie, pričom veda a tvorivosť sa stávajú jej otrokmi.

Napriek tomu, že spomenutá esej vznikla pred niekoľkými desaťročiami, jej odkaz zostáva univerzálnym dodnes a pomáha nám pochopiť a vysvetliť si aj dnešnú kultúrno-politickú situáciu v Srbsku. Napríklad niektorí vysokí predstavitelia vlády našej krajiny sa priam apologeticky vyjadrujú o realitných šou, obhajujúc majiteľa televízie, ktorá také programy vysiela – zrejme len preto, lebo tá istá televízia je jedným z hlavných propagátorov vládnucej politiky. Na druhej strane sa niektorí mladí filmoví režiséri a scenáristi, akými sú Ognjen Glavonić (film Teret) alebo Dimitrije Vojnov (ešte stále nerealizovaný film Mezimica) označujú ako autori „antisrbských“ výtvorov, ktorých treba cenzurovať a zakazovať. Pritom sa nikto z vládnucich politikov ani len nesnaží pochopiť, že sebakritika a uznávanie vlastných historických chýb je jedným z hlavných predpokladov na uskutočnenie lepších vzťahov s inými národmi a svetom, ako aj na vytvorenie podmienok na kultúrnejší život. Pravdaže, Srbsko nie je osamelým príkladom keď ide o hanobenie domácich umelcov, ktorí poukazujú na zlé historické a súčasné skutky vlastnej krajiny. Chorvátsky divadelný režisér Oliver Frljić je terčom neustálych útokov tamojšej verejnosti pre inscenácie, ktorými smelo a nekompromisne rozoberá nacionalistickú minulosť a súčasnosť svojho štátu, ale aj spoločensko-politickú problematiku celého regiónu a Európskej únie. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších európskych režisérov politického divadla. Na programe tohtoročného festivalu BITEF boli dve Frljićove predstavenia: Šest postáv hľadá autora (v ktorom poukazuje na nacionalistickú súčasnosť vo svojej krajine) a Gorki – Alternatíva pre Nemecko (hovorí o silnení extrémnej pravice v dnešnom Nemecku). O sebe hovorí, že je predmetom hnevu tak pravicového, ako aj ľavicového obecenstva. Ale práve takí kritickí autori zachovávajú dignitu a kultúrnu dôveryhodnosť vlastných krajín vo svete.

V období, keď politická opozícia v Srbsku má chabú podporu a slabý vplyv na celkovú situáciu v krajine, zdá sa, že jediným dôveryhodným hlasom „inak mysliacich ľudí“ je vlastne neformálna kultúrna opozícia, čiže jej predstavitelia z radov umelcov, vedcov, spisovateľov, politicky nekompromitovaných intelektuálov, ktorým skutočne záleží na kultúre a lepších vzťahoch s inými ľuďmi. Mnohí sa obávajú, že dnešná situácia v spoločnosti u nás je nevyliečiteľná. Východisko predsa možno hľadať v samej snahe, aby kultúra jedného dňa získala prevahu nad politikou.

Stevan Lenhart    

Ilustrácia: N. Petkov