Magický zápas o zmysel
Jedinečné kultúrne podujatie s puncom dvojnásobného jubilea: životnej šesťdesiatky a tvorivej štyridsiatky Kovačičana Pavla Hajka. Primerane tomu i aktéri, publikum a interiér banky, ktorý v ten utorok večer navodil skutočne povznášajúcu atmosféru. Spoločnými silami sa teda podarila ozaj dobrá akcia.
Pavel Hajko – svojský, tematicky viac sústredený než rozptýlený, bohatý svojím nadhľadom, koloritom, analýzou a obmenami rôznych životných situácií Kovačice, skutočnej a tej duchovne svojej, a nielen tejto, už dávnejšie patrí k autorom, ktorých obrazy dokážu zrýchliť tep pozorovateľa. Je šťastím, že už celé desaťročia možno obdivovať jeho široký rozlet vo svete umenia alebo odnedávna aj nenápadnú, no pozoruhodne bohatú životnú skúsenosť šesťdesiatnika, ktorý vlastnú tvorbu nevnucuje, ale necháva, aby si pozorovateľ samotný objavil jej odkazy, zákutia a tiene plné vnútorného pohnutia.
Jeho obrazy hovoria zrozumiteľnou rečou, občas komplexnou a metaforickou, len ich treba chcieť a vedieť čítať. A aj keď ide o jeho obľúbené námety: kohúta, dedinu, lásku, zem, symbiózu… vždy je to o čomsi inom. Akoby vlastne šlo o dáky magický zápas o skúmanie, hľadanie zmyslu. Umocnený živou a sviežou farebnosťou, podnecovaný a zaujatý poéziou okamihu v tej premenlivosti diania. Nech kritici povedia, či ide o insitu alebo o konkrétny expresionizmus, alebo o ilustratívne a symbolické predstavy a vízie, alebo o čosi štvrté: divákovi radovému je azda najpodstatnejšie to, že svojím celkovým vyznaním jeho maľby asociujú v jeho psychike svieže pocity istoty, často i radostného vnímania, tým i optimizmu.
Mnoho pozoruhodných, chvályhodných a pekných slov odznelo o Hajkovi, jeho tvorbe a vnímaní sveta v ten daždivý utorkový večer v exkluzívnych výstavných priestoroch Národnej banky Srbska v Ulici Nemanjinej číslo 17 v Belehrade, mnoho ľudí sa prišlo kochať v kráse približne päťdesiatich obrazov, taktiež v hudbe orchestra Rosička, ktorá vlastne odštartovala vernisáž.
Usporiadateľ výstavy Pavel Babka hovoril o svetových metropolách a inštitúciách, v ktorých doteraz úspešne organizoval výstavné podujatie, tak isto o tom, do ktorých všetko končín a reprezentačných inštitúcií sa pre svoju kvalitu a jedinečnosť dostali Hajkove obrazy: MMF, Banka pre obnovu a rekonštrukciu…
– Tento človek, ktorý prvý vniesol erotiku do insitného umenia, je pre mňa najlepším maliarom ženy, lebo je preňho žena najkrajším motívom. Ako aj zem, ako aj tekvica, ako aj kukurica. Len niekto, kto má život rád natoľko ako Pavel Hajko, kto má ženu toľko rád ako on, dokáže maľovať tak, aby v nás vyvolal Stendalov syndróm oduševnenia. Pán Hajko, ďakujeme vám, že existujete s vašimi viac ako 1 500 maľbami, aj so špecifickým podpisom kohúta označujúceho svetlo a život…, – podotkla guvernérka NBS pani Jorgovanka Tabakovićová v prívete hostiteľskom a usporiadateľskom.
– Ako ambasádor Slovenskej republiky v Srbsku som veľmi rád, že na začiatku roka môžem byť prítomný na otvorení výstavy Pavla Hajka z Kovačice, v priestoroch NBS pri príležitosti jeho šesťdesiatročného životného jubilea a 40 rokov umeleckej práce, a že mám tú česť otvoriť výstavu spolu s guvernérkou NBS pani Jorgovankou Tabakovićovou. Dúfam, že obrazy kovačických maliarov umelecky obohatia túto centrálnu bankovú inštitúciu. A hoci som sa neraz priznal, že nie som odborníkom na umenie, s hrdosťou sa priznávam, že mám veľmi rád kovačické insitné umenie: tematicky mi je zrozumiteľné, lebo odzrkadľuje život v podobnom prostredí, v akom som aj sám vyrastal, pripomína mi mladosť vo všetkých jej formách a farbách…, – podotkol Dr. Ján Varšo.
Po veľvyslancovi sa slova ujal dlhoročný redaktor Tanjuga, dobrý znalec japončiny a kovačického umenia Dragan Milenković, podľa ktorého sa Hajko líši od iných insitných maliarov práve venovaním sa erotike ako jednej zo svojich základných tém. Je na jeho obrazoch aj kohút, i niektoré druhy sladkej vášne, sú na nich aj explicitné scény sexu, je tu zmysel pre humor a grotesku, sú tu elementy fantastiky. A ako vraví Milenković, je tu zároveň i neskutočná duchaprítomnosť a pocit pre mieru.
Samotný autor, ktorý sa posledný ujal slova, nehovoril veľa o sebe: robili to obrazy dostatočne zaň. No pripomenul, že zhodou rôznych okolností tri posledné desaťročné jubileá tvorby oslávil práve v Belehrade.
– Maliar je tu na to, aby maľoval. No musí čosi aj povedať. Chcel by som najprv vysloviť vďaku Národnej banke Srbska, lebo mi tu umožnila vystavovať. Ďakujem aj Veľvyslanectvu Slovenska za účasť a otvorenie výstavy, Galérii Babka, lebo ide o dobrého manažéra, ktorého som si preto i zvolil, Draganovi Milenkovićovi, ktorého som si vybral, lebo dokáže pekne písať o erotike, poďakoval by som sa tiež Galérii insitného umenia v Kovačici za katalóg, Turistickej organizácii Kovačice a vám všetkým, ktorí ste tu…, – vyzdvihol autor na záver vernisáže.
Tézu, že je objavnosť mierou kvality a dosahov osobnostnej individuality, Hajko potvrdzuje i touto výstavou, reprezentačnou a retrospektívnou. Tak isto vlastnými a špecifickými subjektívno-kreatívnymi interpretáciami existenciálnych otázok a polôh, ako aj unikátnosťou a neopakovateľnosťou vlastných námetov, symbolov a farieb a spojitosťou medzi nimi.
Aj keď pre faktickú obsažnosť a veľký rozsah doterajšieho výtvarného diela nie je možné tu a hneď reflektovať všetky jeho dominanty, nemožno nespomenúť, že je Pavel Hajko aj v týchto rokoch, ako aj v mnohých od toho dávneho 1973, keď v podstate začínal, stále priekopník hľadajúci zmysel, oráč mnohých dovčera neznámych polí. Nie ich vzdialených parciel, ale lán uprostred života. Podrobne a zoširoka to naznačil obrazmi, cez ktoré nedefiluje len on, ale i my všetci: tu a takí, akí sme.
Ktosi vravel, že čo do sveta pošleš, to sa ti domov navráti. Pavel Hajko do sveta už zaslal mnohé objavné a čarovné obrazy a odkazy, takže nie div, že je i jeho Kovačica, vnútorná a skutočná, taká pekná. Mýtická a mystická, no vždy jeho. A naša.
Oto Filip
