Mesto jedným sekom preťaté napoly

10.júl 2014

Mesto jedným sekom preťaté napoly

Hranica nad Olšou

Hranica nad Olšou

Pod nami zúrivo uháňa mútna žltá rieka. Most družby trasie chrbtom ani nervózny koník, keď sa chce zbaviť ovada. Z oboch strán vozovky sú dráhy pre chodcov. Na oboch chodníkoch, uprostred vzdialenosti medzi dvoma nábrežiami, z asfaltu vyčnievajú „kovové čiary“, čosi ako kusy koľajníc; vyznačujú hranicu medzi Českom a Poľskom. Z ľavej strany kalnej Olše prechádzame na pravú. Z Českého Těšína do Cieszyna. Výdatne prší. Jeseň uprostred mája. Je krátko po tretej. Popoludní, pravdaže. Zraz máme o pol šiestej. Až. Čo si počať s voľným časom v špatnom počasí?

No toto… Těšínsky pán kantor si vytýčil pútač? Azda v okolí kantorov nemajú, takže… O zopár desiatok metrov ďalej opäť nápis: Kantor. Trošku ďalej – ďalší. Kantor vedľa kantora… Ani v predajni suvenírov ani v cukrovinkách za euro nakupovať nemožno. Slovom, s Miškom Gíregom, mojím novým pajtášom z Pazova, musíme najprv zájsť „kantorovi“, teda do zmenárne. Po chvíli sa sladké a voňavé karamelové cukríky, krówky a michalky v ústach topia rýchlejšie než med. Prebúdzajú dávnym snom usnuvšie spomienky. Z nich sa, ako tu po našom odchode neďaleké Beskydy, vynorí Poľsko našej mladosti… Moja droga, ja ťe koham…

Románska rotunda svätého Mikuláša

Románska rotunda svätého Mikuláša

Nasleduje špacírovanie po Rínku, márne, ostatných našich niet nikde. Miško Gíreg a ja dvakrát obídeme dokola námestie, fotíme a mokneme, mokneme a cvakáme, nadchýname sa nádhernou architektúrou, pobehneme i postojíme, nazízame do reštaurácií, až konečne v malej tmavej, ale útulnej kaviarničke zočíme skupinku našich. Voľky-nevoľky si objednám(e) pivo; reku, kto to slýchal, na kúsok od Čiech, piť poľské pivo. Čašníčka so šálom na krku – uprostred mája!? – prinesie mok, ktorý sa, ďakujeme za príjemné prekvapenie, ukáže ako chutný. „Môžeme sa, prosím, u vás vyfotiť?“ „Len si poslúžte…“ „Chcete sa s nami…?“ „Nie.“ „Bolia vás zuby?“ Spoza niečoho, čo zďaleka pripomínalo úsmev, zaznie: „Nie, je mi žimno.“ Pánabeka, mládež dolnozemská, vy tu pijete pivo a slečna kobieta mrzne! Nič sa však nedeje, takže Miško Gíreg a moja maličkosť nasmerujeme rovno k zvyškom stredovekého hradu na kopci Hradný vrch, ležiacom na pravom brehu Olše.

Dominantnú kužeľovitú stavbu vidno zďaleka; aký by len z nej pohľad práskal, kebyže nepršalo a kvapky dažďa nemizli v hmlistom neskorom popoludní… Cestičkou z kamenných dlaždíc šibrinkujúc osviežujúcou zeleňou krásneho parku smerujeme hore. Čoskoro sa dostaneme k oblej veži; románska rotunda z 11. storočia je dobre zachovaná, rovnako i zopár desiatok metrov vzdialená Piastovská veža. Z mohutného hradu však okrem nich a fragmentov hradných múrov sa nezachovalo nič; gotický zámok sa stal obeťou tridsaťročnej vojny a podľahol skaze… To je podstatne väčšia škoda ako fakt, že pokus o panoramatický pohľad takmer úplne stroskotal. Piastovská veža funguje ako múzeum; našťastie, môžeme dnu.

Prvá zmienka o Tešíne je známa z roku 1155 zo spisov pápeža Hadriana IV. Najstaršie stopy po osídlení (zo VI. až V. storočia p. n. l.) sa zachovali na Hradnom vrchu. Nespočetné boje, požiare a choroby, predovšetkým mor, menili výzor i duch mesta, v ktorom sa ako na bežiacom páse striedali panovníci, početní poľskí králi a Habsburgovci, a neobišlo sa to ani bez vojsk Napoleonových… Dejiny boli nemilosrdné: jedným sekom ich tvorcovia preťali niekdajšie mesto Cieszyn (po slovensky Tešín) na dve časti. Vznikli dve mestá, ktoré činia jeden celok, to jest prirodzené centrum euroregiónu Těšínske Sliezsko. Historické územie tohto regiónu veľkosti vyše 2 300 štvorcových kilometrov je vlastne určené hranicami niekdajšieho Tešínskeho kniežatstva. Je teda reč o najjužnejšej časti juhovýchodného Sliezska. V súčasnosti sa nachádza na území dvoch štátov, Českej a Poľskej republiky a vyznačuje sa mimoriadne členitými dejinami. O nich svedčia  nemí svedkovia, pamätníky hmotnej kultúry, ktoré tu zostali ako stopy po veľkých európskych dynastiách Piastovcov a Habsburgovcov. Prvá Tešínskym kniežatstvom vládla od konca trinásteho do polovice sedemnásteho storočia, druhá po nej – do polovice 19. storočia.

Piastovská veža na Hradnom vrchu

Piastovská veža na Hradnom vrchu

Legenda hovorí, že mesto Tešín založili traja bratia, synovia poľského kniežaťa Leška III. Bolek, Lešek a Tešek, približne roku 810. Nevieme, či sa zo svojho „šťastného stretnutia pri prameni“ po dlhej rozlúčke tak veľmi potešili, že mesto pomenovali Tešín alebo mu meno dali podľa brata Teška (?), je však známe, že spomenutému prameňu prischlo pomenovanie Studňa troch bratov. Tak či onak, len sa postupne na Hradnom vrchu rozrástlo hradisko, dolu nižšie aj podhradie. Už roku 1869 vďaka jeho výhodnej zemepisnej polohe do Tešína dorazila prvá železničná trať, čím mesto získalo na význame. Po druhej svetovej vojne, arbitrážou Rady veľvyslancov, roku 1920 Tešínske Sliezsko, ako i samotné mesto Tešín boli rozdelené. Historická časť Tešínu (s hradom) pripadla Poľsku a priemyselná (so železničnou stanicou a traťou) vtedajšiemu Československu. V rokoch 1938 – 1945 Tešín a Český Těšín opäť činili jedno spoločné mesto, ale od ukončenia 2. svetovej vojny až doteraz sú to formálne zase dve osobitné mestá, ktoré rozdeľujú, respektíve spájajú štyri mosty tiahnuce ponad rieku Olšu. Po nich Česi chodia na poľskú stranu nakupovať, vypiť si kávu a čaj či pochutnať na jablkovej štrúdle, Poliaci zase na druhú stranu odchádzajú vypiť si české pivo, ktoré zapasuje najmä k vyprážanému syru, tzv. smažáku. Pokým v niekdajšom Tešíne roku 1900 žilo 18 581 obyvateľov, vlani ich v poľskom Cieszyne bolo 36 119 a v Českom Těšíne 25 106.

Rínok v Tešíne, v úzadí radnica s barokovou vežou

Rínok v Tešíne, v úzadí radnica s barokovou vežou

Na rozhľadňu Piastovskej veže vedie 121 drevených schodov. Zdobia ju erby dynastie Piastovcov. Pri pohľade na ne, práve máme za sebou asi polovicu schodišťa, zaznie mobil. Že, doparoma, kde sme! Je vraj takmer šesť; už sme sa mali vracať do Česka… Miško Gíreg a ja sa len pozrieme bezradne na seba, pridáme obrátky, behom beh sme hore, mrkneme sa do hmlistého akoby podvečera, v ktorom sa stráca okolie, a poďho ozlomkrky späť.

Neradi meškáme, avšak v tomto prípade sa nijako nekajáme. Ak, tak iba preto, že sme si na Hradný vrch nešvihli skôr. Nie preto, že by sme mali lepší panoramatický pohľad, to nie; beztak by sme nevideli o nič viacej než teraz. Tak prečo? Pre jedinečný pocit postáť, byť dlhšie na mieste, na ktorom sa zomlelo toľko toho, koľko sa nevmestí ani do desiatok viacstostránkových románov. Byť tam mlčky, zavrieť oči, odosobniť sa, uvoľniť a stať sa aspoň na chvíľu pokorným zrnkom prachu búrlivých dejín Těšínskeho Sliezska a mesta preťatého na dve polovice.

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs