Moc, bezmoc a aj čosi tretie

VOĽBY NÁRODNÝCH POSLANCOV NÁRODNÉHO ZHROMAŽDENIA 2016

Strán ako vrán. Ak to na štarte apríla aj vyzeralo, že sa počet volebných listín na parlamentné voľby 24. apríla pristaví kdesi pri číslice desať, tak ďalšie dni riadne vyvrátili všetky dovtedajšie očakávania. V polnoc posledného dňa na odovzdávanie listín – 8. apríla, v hre už bolo prinajmenšom dvadsať vyhlásených volebných listín.

Republiková volebná komisia zároveň na svojej 98. schôdzi prebiehajúcej 9. apríla schválila Rozhodnutie o zverejnení celkového počtu voličov v Srbsku. Je ich 6 737 808.

Títo budú mať ozaj široký záber možného výberu. Prvou na hlasovacom lístku je listina Aleksandar Vučić – Srbsko víťazí, druhou Za spravodlivejšie Srbsko – Demokratická strana (Nová, DSHV, ŽS), kým je treťou Ivica Dačić – Socialistická strana Srbska, Jednotné Srbsko – Dragan Marković-Palma. Za nimi nasleduje listina Dr. Vojislav Šešelj – Srbská radikálna strana, potom Dveri – Demokratická strana Srbska – Sanda Raškovićová-Ivićová – Boško Obradović a listina Zväzu vojvodinských Maďarov – István Pásztor. V poradí siedmou je listina Boris Tadić – Čedomir Jovanović – Zväz za lepšie Srbsko – LDP – LSV – SDS. Potom je tam Muamer Zukorlić – Bosniacke demokratické spoločenstvo Sandžaku, SDA Sandžaku – Dr. Sulejman Ugljanin a listina Za slobodné Srbsko – Zavetnici – Milica Đurđevićová. Nasleduje Skupina občanov za prerod Srbska – prof. Dr. Slobodan Komazec, Ruská strana – Slobodan Nikolić, Republikánska strana – Nikola Sandulović a Srbsko-ruské hnutie – Slobodan Dimitrijević. Pod číslom 15 je listina Borko Stefanović – Srbsko pre všetkých nás, po ktorej nasleduje listina Dialóg mladých s postojom – Stanko Debeljaković. Sedemnásta v poradí je listina Už bolo dosť (Dosta je bilo) Sašu Radulovića, zatiaľ čo je osemnástou listinou Strana pre demokratické pôsobenie Ardita Sirnani. Predposlednou listinou je Zelená strana a poslednou U inat – Zhodne pre Srbsko – Národný zväz.

Pred jedným z mítingov v Novom Sade

Okrem rekordného počtu volebných listín aj (pred)volebné ovzdušie je dosť zvláštne. Či pre situáciu, v akej sme, či pre postoj síl sa zdá, že sa o programoch pre budúcnosť neporovnateľne menej rozpráva než o súčasnosti, kríze, problémoch, dosiahnutom a nedosiahnutom. Skôr všetkému dominuje to, kto koho, či kto z koho. Jasné je, za čo sa zasadzujú pokrokári: od reforiem, cez zmenšenie rozpočtového deficitu a administratívy po eurointegrácie a pohľady vpred namiesto do minulosti, či prečo sa socialisti deklarujú ako azda jediná strana ľavice, upriamená na vznik spoločnosti rovnakých šancí a sociálnej spravodlivosti. Jej súperom na ľavej strane politickej scény sa stáva Ľavica Srbska nedávneho člena Demokratickej strany Borislava Stefanovića. Tá svoj základný program zhrnula do piatich bodov: návratu  platov a dôchodkov na niekdajšiu úroveň, vyhlásenia straníckeho zamestnávania za trestný skutok, zdanenia náboženských spoločenstiev, sociálnej ochrany pre jednotlivé kategórie obyvateľstva a väčšieho vyčleňovania na poľnohospodárstvo, školstvo a zdravotníctvo.

Vo vedení Demokratickej strany prízvukujú, že sú jedinou stranou, ktorá nastupuje s konkrétnym programom. Jeho základom je návrat platov a penzií na niekdajšiu úroveň, zníženie daní za lieky a základné životné potreby, väčšia pozornosť poľnohospodárstvu a rast subvencií poľnohospodárom, zabezpečenie zamestnania mladým vzdelaným ľuďom…

Všetky strany, či tie málopočetné ľavicové, či tie oveľa početnejšie na pravej strane politického spektra, však oznamujú a sľubujú čosi rovnaké – lepšiu budúcnosť a krajšie Srbsko, vyčítajúc tým doterajším, že nepodnikli nič na tom pláne. A pritom to všetko ani nestojí veľa. Ani opozíciu, ktorá na propagovanie vlastných odkazov vlastne nemá dosť prostriedkov, ani strany pri moci, ktoré bohato využívajú spravodajstvo informačných vysielaní o aktivitách technickej vlády. A aj heslo: my i na tom sporíme, znie veľmi lákavo.

Čo koho, koľko stálo, najskôr sa uvidí po voľbách, keď sa viaceré organizácie, najmä mimovládne, budú zaoberať praktickým uplatnením Zákona o financovaní politických strán. Ten v článku 9 uvádza, že sa prostriedky z verejných prameňov na krytie nákladov na volebnú kampaň (aktivity odo dňa vypísania do dňa realizovania volieb) zabezpečujú v roku riadnych volieb v sume 0,1 percenta rozpočtu Srbska, kým sú v prípade mimoriadnych príslušné orgány povinné zabezpečiť prostriedky na trovy volebnej kampane stanovené článkom 1 uvedeného zákona. Dvadsať percent týchto prostriedkov sa rovnakou čiastkou rozvrhuje podávateľom vyhlásených volebných listín, respektíve navrhovateľom kandidátov, kým sa osemdesiat percent pridelí tým, čo odovzdali volebné listiny, a to úmerne počtu vo voľbách získaných mandátov.

Keď ide o strany národnostných menšín, len tu je zaujímavá situácia. Hoci ich je veľa, dokopy šesťdesiat – Bosniaci majú dvanásť, Maďari, Rómovia a Albánci po sedem, Slováci päť, Vlasi štyri, Rusi a Bunjevci po tri… – a tvoria vyše polovice registrovaných strán, najväčší počet ich sa v parlamente neocitne, hoci existuje prirodzený prah. To však neznemožnilo viaceré menšie strany väčšinového národa pokúsiť sa dostať do Národného zhromaždenia na základe spolupráce so stranami menšín.

Hoci prvá osobnosť pokrokárov a vlády Aleksandar Vučić v uplynulých dňoch neraz nastupoval s pesimistickými prognózami, z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že si SNS udrží poprednú pozíciu na politickej scéne. Koniec koncov to bol i zámer, s ktorým voľby vypísal: dožičiť si ďalší čas na zdolanie namáhavých a naliehavých reforiem. V terajšom zložení Národného zhromaždenia poslanecká skupina SNS má dominantnú pozíciu s 54-percentným zastúpením: z 250 kresiel má 135 poslancov. Na druhom mieste sú socialisti s 26 poslancami (10,4 percenta), na tretej pozícii poslanecká skupina Demokratickej strany: 5,6 percenta alebo 14 poslancov. Jasné je, že sa tieto pomery po voľbách zmenia.

Vtedy oprávnení voliči zhodnotia, kto vykonal veľa a pokazil málo, alebo i opak toho, ako vnímajú toľké dávky vzájomného osočovania, urážania a očividnej nenávisti ľudí pohybujúcich sa v našej politike. Tak isto v akej miere tradičné politické strany prichádzajú o svoju ideologickú podstatu, neraz sa meniac na záujmové spoločenstvá pri moci, využívajúce čas na vlastné záujmy. A aj to, čo vlastne motivovalo niektoré obskúrne politické figúrky snažiť sa dostať stoj čo stoj do poslaneckých lavíc. Volebných dilem je mnoho. Našťastie, aj mnohé odpovede prídu už počas 24. apríla a po ňom. Už aj novým zložením nášho parlamentného poslaneckého zboru.

Oto Filip