Na počesť Juraja Ribaya

Nové lúče na báseň Juraja Ribaya (1754 – 1812) Upřimné myšlení při harmonice u pána Rennera v Praze 25. října 1782 a vôbec na život významného slovenského jazykovedca, básnika, etnografa, publicistu a kňaza vrhli 4. januára 2013 v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov. Na večierku zároveň prezentovali rovnomennú bibliofíliu, ktorú vydali Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Slovenské vydavateľské centrum k dvojstému výročiu smrti Ribaya (Torža, dnes Savino Selo 31. 12. 1812). Spisovateľ a redaktor vydania Víťazoslav Hronec a hosť z Českej republiky docent Jaromír Linda, toho času pôsobiaci na Filologickej fakulte v Belehrade, ozrejmili súvislosti týkajúce sa vzniku spomenutej básne, ktorú prebásnil Ľubomír Feldek. V rámci programu ju v originálnom znení predviedol J. Linda a po slovensky Karmena Zorňanová. Anna Zorňanová zaspievala pieseň z Evanjelického spevníka Smiem žiť pre Krista.

Ozrejmiac, ako sa vlastne dostal k básni, respektíve dielu Juraja Ribaya, Hronec zdôraznil, že báseň Upřimné myšlení při harmonice u pána Rennera v Praze 25. října 1782 obsahuje obrazy známe z barokovej literatúry a že je vlastne začiatkom poézie vojvodinských Slovákov, pričom podčiarkol: „Nič lepšie sa nám ani nemohlo stať než takáto moderná báseň; emócie sú tam a básnik tam prítomný nie je.“

Hronec o. i. vyrozprával, ako sa dozvedel, že v publikácii Dejiny evanjelickej cirkve, napísanej po nemecky, niekdajší toržanský farár Gustáv Adolf Famler o Ribayovi napísal, že „to bol prudký vášnivý chlap, ktorý sa so všetkými ľuďmi okolo seba prel a že stále viedol vojny a ťaženia so všetkými ľuďmi, s ktorými sa poznal“. Spomenul aj to, ako so spisovateľkou Vierou Benkovou onehdy na cintoríne v Savinom Sele márne hľadali hrob Juraja Ribaya. Viera Benková však čoskoro po spoločnom výlete, dodal Hronec, napísala báseň k 160. výročiu smrti Juraja Ribaya, prízvukujúc, že spomenutá návšteva „indukovala jednu modernú báseň, ktorá tiež mala nádych barokovej citovosti, a potom Viera začala písať barokovú poéziu a podnes ju píše…“

Docent Linda prezentoval vzácne informácie o pánovi Rennerovi. Postrehol tiež obrazy známe z talianskej barokovej literatúry. Keďže v poznámke pod čiarou k samotnej básni Ribay napísal, že Renner je najvätší mechanikus v Prahe, Linda sa dopracoval k údajom, podľa ktorých Ribay bol v októbri 1782 svedkom verejného divadla v Prahe, v ktorom herci hrali na heligónovej harmonike. Bol pritom aj mechanik Renner, ktorý tú harmoniku, pokazenú, zobral domov a na základe nej urobil novú, vylepšenú, čo zrejme motivovalo Ribaya, aby napísal báseň. Existujú vraj doložené údaje o tom, že Renner sa narodil v tú istú noc, keď aj Ribay.

Na Lindovu konštatáciu, že Ribayove texty si právom zasluhujú opätovné vydania, reagoval Hronec poznámkou, že čerstvá bibliofília je pravdepodobne prvou knihou, ktorá Ribayovi vyšla za posledných sto rokov po slovensky, čiže druhá za posledné dve storočia a podčiarkol potrebu po vydaní jeho slovníka, keďže ide o „základné veci, ktoré sa týkajú slavistiky“.

Záverom večierka riaditeľka ÚKVS Milina Sklabinská podelila časť čerstvého nákladu (50 exemplárov) málopočetným prítomným.

Juraj Bartoš