Najkrajšie slová sú skutky

EDITORIÁL

Bez pátosu sa to jednoducho nedá: práve kulminujú celoročné oslavy 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra (1815 – 1856) a nemalá dávka hrdosti, že nám bolo dané vychutnať si to čaro, hreje aj nás, vojvodinských Slovákov.

Nechceme sa pýšiť cudzím perím: slová z nášho titulku boli mottom Jozefa Cígera Hronského a v rámci dvojdňovej celonárodnej spomienky na Ľudovíta Štúra pred jeho rodným domom v Uhrovci 24. októbra 2015 ich vyslovil predseda vlády Slovenskej republiky Róbert Fico. Lebo sa vraj nepochybne nimi aj sám veľký Štúr riadil. Vo svojom slávnostnom, výstižnom, a pritom príhovore bez papierov slovenský premiér zdôraznil jeho vlastenectvo skutkov a podčiarkol, že „verejnosť by nemala zabudnúť na to, aký bol učiteľ. Študentom sa venoval s takou obrovskou vášňou, že až prišiel o svoje miesto, pretože možno robil viac, ako to, čo od neho očakávali jeho nadriadení“. A nielenže bol horlivým učiteľom, ale i sám sa celý život vzdelával.

Nechodilo, ani nechodí po svete mnoho takých Štúrov. Iste ste sa tohto roku, keď si celá slovenská verejnosť hlavne príležitostnými prednáškami pripomína toto okrúhle výročie, napočúvali či prečítali si mnohé posolstvá späté s jeho bohatým a podnetným životom. Nech vám na zamyslenie poslúžia i tieto slová praprasynovca veľkého Ľudovíta, známeho 82-ročného profesora psychológie Ivana Štúra: „Ak majú byť na niečo užitočné oslavy okrúhlych výročí, tak predovšetkým na to, aby sme sa vážne zamysleli, čo sme dlžní Štúrovi, jeho myšlienkam a cieľom, ktoré presadzoval. Práve mám dvakrát toľko rokov, ako sa on dožil, a v porovnaní s ním čože som dosiahol? Myslím si, že sme mu všetci dlžní ľudskosť, lepší prístup k ľuďom a hlavne vyššiu morálku.“

Hľadajme, nachádzajme v sebe a rozdávajme tieto vlastnosti ľuďom vôkol nás. Nemôžeme, ani nemusíme byť všetci lídrami, ale spomínať môžeme, že „keď mal Štúr 20 rokov, stal sa všeobecne uznávaným vodcom študentov na bratislavskom lýceu, ako 27-ročný sa podujal na odvážny projekt kodifikovania nového spisovného jazyka, v 34 rokoch sa spolu s Hodžom a Hurbanom stal vodcom slovenského národného pohybu a ako predseda Slovenskej národnej rady a vodca slovenského povstania zobral na seba ťažké bremeno v pohnutých revolučných udalostiach v rokoch 1848 a 1849“. A okrem toho, že vykonal tieto priekopnícke činy, bol stále slušný, vo verejnosti vyhľadávaný spolubesedník, rečník, jednoducho Človek s veľkým Č.

Najkrajšie slová sú skutky. Áno, vo všetkých časoch, na všetkých meridiánoch. Dobré skutky zostávajú, na ne si prichádzajúce generácie spomínajú. Nemusí sa človek dostať do zoznamu maturitných či fakultných otázok, nemusí na jeho počesť byť vydaná kniha ani postavený pomník či pamätná tabuľa, stačí aj to, že si naňho pri určitých príležitostiach ľudia spomenú. Vďaka jeho skutkom, ktoré v dobrom a správnom smere posunuli istý segment života, práce, spolupráce.

Anna Francistyová