Náprava v nedohľadne

ÚČINKY SLABÝCH INŠTITÚCIÍ

Publikácia známeho belehradského novinára Mišu Brkića s názvom O účinkoch slabých inštitúcií, v ktorej sa zaoberá priebehom a dopadom siedmich najznámejších afér minulého desaťročia, podnietila nedávno v Belehrade skutočne serióznu panelovú, takmer dvojhodinovú rozpravu o kríze inštitúcií u nás, ako aj o otázke, ako im rokovania s EÚ môžu pomôcť, aby sa stali viditeľnejšie, zodpovednejšie, účinnejšie.

Ľudia konštatujú, karavány aj ďalej odchádzajú. Výsledkom je, že aj trinásť rokov po roku 2000 sú v politickej praxi stále aktuálne tie isté vety a rovnaké diagnózy, uviedol riaditeľ jedného zo spoluusporiadateľov podujatia v mediálnom centre (druhým bola Nadácia pre otvorenú spoločnosť), čiže Strediska pre aplikované európske štúdiá Srđan Đurović. To nastoľuje otázku, čo sme robili a dokázali doteraz, aký máme systém, je dilema o (ne)schopných kádroch oprávnená? Podľa Mišu Brkića akýmsi zrkadlom spoločnosti sú neuzavreté kauzy, ktoré popísal vo svojej knihe, ktorú zase zhodnotil menej ako štúdiu a viac ako príspevok k výskumnému novinárstvu. Hlavný a zodpovedný redaktor týždenníka Vreme Dragoljub Žarković sa sústredil na dve otázky: ako médiá píšu o korupcii – nekladú tie pravé otázky – aj nakoľko sú samy korumpované v snahe prežiť na trhu v podmienkach pretrvávajúcej krízy a otraseného hospodárstva.

Inštitúcie sú nám neúčinné aj preto, že sme si ako spoločnosť neurčili stálejšie priority v tejto oblasti, že neustále meníme zákony a prax, že je slabá koordinácia spoločenských činiteľov v rovine vertikálnej, tiež horizontálnej, že sa nedokážeme primerane prispôsobovať zmenám, že vystáva kontrola realizovaného. Tiež preto, že na Balkáne najviac platí, že mocní stále objavujú teplú vodu a správajú sa ani keby sa svet nimi začínal. V tom všetkom sa tratí spoločenská spravodlivosť a akceptovateľným sa stáva to,  čo moc prikáže.

Miša Brkić už v prvých vetách knihy naznačuje, že je systémová korupcia jednou z charakteristík transformácie v Srbsku a že je to, čím sa líšime od iných transformujúcich sa štátov východnej Európy, neuzavretá tranzitná agónia a úplná absencia sankcií, ktorými by sa prinavrátila aspoň aká-taká časť korupciou odcudzených verejných statkov.

V rozprave bolo počuť rôzne syntézy, konštatácie, návrhy. Napríklad to, že politická elita zmeny predpisov často chápala ako šancu, aby niektoré už nastolené mechanizmy kontroly zoslabli, prípadne aby sebe zabezpečila niektoré nové výhody. Následkom bolo, že sme ako loď bez kormidelníka na rozbúrenom mori: plavíme sa sem i tam a najbližší prístav je ďaleko. Bez kontinuity, jasných smerov, mechanizmov kontroly, schopných kádrov, pochopenia, inštitúcie naďalej zostanú slabé. A to v prístupnom procese k EÚ môže byť riadnym závažím. Zvlášť vtedy, ak nutné zmeny nebudú v prospech potrebných reforiem a nápravy stavu, ale v prospech (za)páčenia sa tým, ktorí o nás budú celé tie roky rozhodovať.

                                                                                                    O. Filip