NÁSILIE NA ŽENÁCH JE AJ NAŠA VEC: STOP! Tu je hranica!

SVEDECTVO TÝRANEJ ŽENY

Prípad našej spolubesedníčky (meno známe autorke príspevku), žiaľ, nie je ojedinelý. Vyrozprávala nám jej príbeh, v ktorom určite aj niektoré naše čitateľky spoznajú seba. Ako povedala, svojou skúsenosťou chce poukázať na násilie v rodine a pomôcť iným ženám.

− Každá mladá osoba, keď sa zamiluje, všetko idealizuje. Tak bolo aj v mojom prípade. Skutočnú povahu partnera som odhalila, keď som s ním začala žiť, a najmä, keď začali prvé problémy. Zle sa to začalo hneď po narodení dieťaťa. Manžel začal so mnou zle zaobchádzať, viac ma obťažoval psychicky, verbálne, hrešil… Keď sa nemohol s niečím vyrovnať, alebo bol unavený, tým spôsobom si chcel riešiť svoje problémy. Najprv som za všetko obviňovala seba. Potom prišlo aj k fyzickým útokom z jeho strany. Ničil veci po dome, bez príčiny robil zle. Spočiatku som sa presviedčala s ním, vysvetľovala, ale išlo to len k horšiemu, kým neprišlo potiaľ, že sme s deťmi mali schystanú tašku a keď manžel začal robiť zle, utekali sme z domu.

DOBRE, ZLE… A TAK DOKOLA

− Stále sa to zhoršovalo, potom manžel začal ešte aj piť. Všade mal schované fľašky, stále si popíjal a bol agresívny. Keď sa vyspal a vytriezvel, sľuboval, že bude dobre. Spočiatku sa ospravedlňoval, že chybil, že sa už nebude tak správať, aby sme mu odpustili… Ale stále to išlo do kruhu. Zjavovali sa krajšie chvíle, keď som mienila, že to prejde, že pochopil. Potom znovu dobre, zle, dobre, zle. A žena ako žena, stále trpíš, dbáš o deti, rodinu, aby o tom nikto nevedel, máš na mysli všetkých, len nie seba. To je  najväčšou chybou. Potrebné je, aby si ju každá aj uvedomila a reagovala. Najväčšou chybou je zostať s takým človekom, lebo si v takých prípadoch aj deti môžu prebrať príklad, ako reagovať a riešiť určité problémy. Keď som to pochopila, konečne som si povedala: Dosť! Toto nemá zmysel.

TÝRANIE VIAC NEBUDEM TOLEROVAŤ

− Dovtedy už prišlo aj k takému, že som musela volať políciu. Ale polícia vôbec nereagovala tak, ako som očakávala. Posedeli si, ešte aj popili, a keď som videla, že od nich nemám žiadnu pomoc, s deťmi sme odišli k mojim rodičom. Po takom polroku manžel prisľúbil, že nebude viac piť, že bude všetko v poriadku. Znovu som pristala na spoločný život, vrátili sme sa domov, i keď som pochopila, že je manžel vlastne chorý, že sa to u neho stále zhoršuje. Chcela som mu pomôcť, navrhla som mu liečenie, navštevovali sme psychiatra, psychológa, prestal piť, rozprávali sme sa o problémoch. Nenechala som ho v tom všetkom samého, ale som všade išla s ním. Mienim však, že v liečení nebolo úspechov. Každý lekár sa sústredil na jednu časť problému a nevideli celok: bojisko, alkoholizmus…

[blockquote style=“1″]Deň predtým, ako naposledy zaútočil na mňa, sa vlastne dobre cítil. Mali sme i návštevy, chystal sa, že v nedeľu pôjde do kostola… A potom ráno vážne na mňa zaútočil. Ešte stále mám pred očami ten strašný výraz jeho tváre. Bolo to hrozné! [/blockquote]

− Agresivita sa však zopakovala, znovu sme volali políciu a keď videli, čo všetko porobil po dome a v akom stave sme deti a ja, manžela zadržali vo väzení. Tam si uvedomil, že nemá všetko pod kontrolou, že nemôže manipulovať aj s políciou, a začal si sám vyhľadávať pomoc a lekárov. Vtedy som odišla do Strediska pre sociálnu prácu, kde som sa skontaktovala so psychologičkou a právničkou. Veľmi mi tam pomohli, zvlášť psychicky. Vysvetlili mi, aké možnosti a východiská mám, takže som vedela, čo všetko môžem podnikať a kde hľadať záchranu. Po všetkom, čo som sa tam dozvedela, som manželovi povedala, že sa rozvediem s ním, že týranie viac nebudem tolerovať a trpieť. On sa naľakal, nemohol sa s tým vyrovnať a vtedy začal brať lieky a liečiť sa. Prežíval chvíle, keď mu bývalo zle. Raz  ho odviezli na psychiatriu, chcel zostať v nemocnici, ale ho predsa pustili domov. Povedala som im, aké lieky berie, ale odmietali pomôcť a nechať ho v nemocnici. Navštevovali sme psychológa, psychiatra, ale stále mu bolo  horšie. Väčšinou spal, bol depresívny, nekomunikoval s ľuďmi, vidieť bolo, že je chorý.

MÁM PRED OČAMI STRAŠNÝ VÝRAZ JEHO TVÁRE

− Deň predtým, ako naposledy zaútočil na mňa, sa vlastne dobre cítil. Mali sme i návštevy, chystal sa, že v nedeľu pôjde do kostola… A potom ráno vážne na mňa zaútočil. Ešte stále mám pred očami ten strašný výraz jeho tváre. Bolo to hrozné! Uprostred všetkého som mu pripomenula: DETI! A to ho zmýlilo. Ale v myšlienkach mi bolo dieťa, ktoré spalo, aj to, či je v poriadku. Onedlho prišla sanitka, polícia…

− Keď sa stal posledný prípad násilia, ktorý sa mohol skončiť tragicky, pozitívne ma prekvapil vzťah lekárov a sestričiek, ktorí mi aj v psychickom zmysle pomáhali. Neskoršie som sa dostala k psychologičke, ktorá bola zasvätená do nášho prípadu a veľmi mi pomohla v zmysle spomenúť si na detaily, ktoré sa stali v tej noci, keďže som sa takmer nič nepamätala. Teraz konečne cítim pokoj, na rozdiel od situácie, keď som bola ešte s manželom, keď sme s deťmi spávali zamknutí, s otvoreným oknom a vždy schystaní zutekať akokoľvek a skadekoľvek. Aj deti si teraz schvaľujú pokoj, ktorý máme, môžu k nim prísť kamaráti, môžu sa na pokoji učiť. Chceme si ten pokoj zachovať.

NÁM UBLÍŽIL SVOJ

− Po všetkom, čo sa stalo, mala som rozličné strachy. Sama sa z nich postupne dostávam. Spočiatku sme sa s deťmi zamkýnali, zatvárali okná, ale už to nerobíme. Uvedomili sme si, že nám neublížil nikto cudzí, čo vošiel do domu. Nám ublížil svoj. Človek jednoducho nesmie klesnúť na duchu. Musí sa žiť a ísť ďalej kvôli sebe, deťom a iným. Je nám ťažko, najmä z finančnej stránky, ale pomoc nám prisľúbili zo Strediska pre sociálnu prácu, najmä okolo platenia školného.

Po všetkom, čo sa mi stalo, kontaktovalo ma veľa žien, neznámych, aj z druhých prostredí. Sťažujú sa na to, čo sa im stáva. Niektoré majú potrebu len sa vyrozprávať, vyplakať sa, iné si pýtajú radu, ako si môžu pomôcť. Z jednej strany vidím, že som nie sama v tom všetkom, ale z druhej strany mi je ľúto, vidím, že mnohé trpia. A potrebné je, aby sa každá z nich odhodlala: STOP! Tu je hranica! Musia si uvedomiť, že nič nemá takú hodnotu ako deti a zdravé prostredie, v ktorom budú vyrastať. Väčšina žien nerozpráva o svojich problémoch, ako som ani ja nerozprávala, mlčala som toľko rokov. Skúšala som riešiť veci pri tichosti, nechcela som mať hanbu. Bol to problém, aký má väčšina týraných žien. A to sa musí prekonať.

Jasmina Pániková

Cyklus príspevkov pod názvom Násilie na ženách je aj naša vec! je výsledkom projektu, ktorý finančne podporil Ústav pre rodovú rovnosť.