NÁŠ HLAS ĽUDU: OBZRIEŤ SA DOZADU, POZRIEŤ SA DOPREDU
To prvé áno prišlo akosi samo. Bol to jednoducho osud, ako aj všetko iné v rokoch pohnutých, zostalo len vrhnúť sa úprimne a strmhlav v ústrety čitateľom, vojnovým, budovateľsko-socialistickým a nakoniec súčasným, zotrvať životne prepojený s nimi a prostrediami, učiť sa zo všetkého, čo hýbalo nami, a predovšetkým rásť, krok za krokom, rok za rokom. Takmer päťtisíc čísel, toľko známych na všetkých krážoch, desiatky dedín, nespočetné akcie, more svedectiev, desaťtisíce stránok, stovky novinárov, kopa nádejí a sklamaní… Veď kto by vlastne dokázal zachytiť život vo všetkých jeho podobách a vrtochoch lepšie než noviny?
Čítať a snívať. Počúvať hlas a prihovárať sa mu. Z týždňa na týždeň dávať život tisícom slov. Tým dôležitým a tajomným stavebným prvkom, nevyspytateľným, ako aj ich mladšie sestry snímky. Všetko v jednom – slovo slovenské, spoločnosť, ktorej sme zrkadlom, porozumenie tých, ktorí sú nad… Jasne a hlasne – noviny naše. Keby ich nebolo treba, azda by sa ani nezrodili, nieto zotrvali.
A je pekne pri všetkom vedieť, že ťarcha budúcnosti neleží iba na našich novinárskych pleciach. Výsledok ozaj stál za to, lebo spravidla bola i opora, národnostná a spoločenská. Hlas ľudu, dnes záslužný titul s úctyhodnými dejinami, na ktorý sa od tých prvých čísel delených na nárožiach petrovských ulíc, po tie digitálno-moderné, nemožno nepozerať mimo kontextu a súvislostí so skutočnosťou a spoločnosťou. Pokúsiť sa ho opísať je ako snažiť sa chytiť vietor do hrsti: pre neustále začiatky a konce, príbehy a námety kultúrne, politické, športové, iné, pre ľudí, kvôli ktorým vzniká, odchody, navzdory ktorým nezaniká.
Pospájaní neviditeľnými putami plavíme sa dobou, aj keď je často chorobou. Nič zato – veď sme nikdy nevoňali trpkosťou, ani nepáchli rezignáciou. Nezostávalo iné, než vylúčiť čo najviac premenných a zápasiť. Veď čo, z týždňa na týždeň sa vydávame na ďalšie pochody. Plní poznania, rozpomienok a skúseností, bohatší o nové vedomie, že to naše neodchádza do vetra, ale kotví tam, kde má, v slovenskosti, ktorou dýchame a žijeme. Pomknúť veci vpred, zachovať tradičné a existujúce, tešiť sa novému. Nie sú noviny vlastne nato? A aj celá naša tlač, s úsmevom otvárajúca dvere dokorán dvom nadchádzajúcim jubileám, ktoré čoskoro budú tu.
Zo všetkých menšín, vo všetkých Juhosláviách a ich nástupcoch, Hlas ľudu bol prvým spoločensko-politickým titulom. Svetlo sveta uzrel skôr než turecký Tan, talianske Il Voce del Popolo, maďarský Magyar Szó… Dnes zostáva konštatovať iba to, že nešlo o náhodu. O svoje nevysychajúce žriedlo sme sa mierou vrchovatou ako národnosť, a aj spoločnosť, pričinili sami. Dodnes na jeho štíte nesieme aj krásu jazyka materinského, aj tradície zaväzujúce, aj špecifiká nestarnúce, aj odhodlania trvajúce… Takmer sedem desaťročí, búrlivých a neopakovateľných.
Oto Filip