NOVÝ ŽIVOT A IDENTITA: Fixácia identít je čistá ilúzia

MICHAL HVORECKÝ – VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ – VLADIMIR ARSENIJEVIĆ / Dvaja poprední spisovateľa – jeden slovenský a jeden srbský – o vnímaní vlastnej identity a kultúrnych kontextov

Priam kultoví spisovatelia Michal Hvorecký a Vladimir Arsenijević, ktorí sú zároveň silne angažovaní spoločenskí dejatelia, predstavujú dvojicu súčasných autorov, ktorí okrem toho, že sú si podobní poetikami, dynamickosťou a rozhľadenosťou, majú jasne zadefinované pojímanie identity, alebo skôr chápanie identít – v množnom čísle, keďže ju vidia ako kategóriu stále sa meniacu v dôsledku rozličných spoločenských, kultúrnych, politických, lokálnych a globálnych, a predovšetkým osobných vplyvov a zážitkov. V jednom tvrdení sme si všetci traja rovnakí: každý človek má jedinečnú identitu a ako takú ju treba chápať a narábať s ňou.

vdv@: Uvažujúc nad pojmom identity ako o základnej myšlienkovej paradigme tohto nekaždodenného interview s dvomi poprednými prozaikmi, v “lokálnom” kontexte prislúchajúcimi k slovenskej, resp. srbskej spisovateľskej obci, v kontexte názorovej integrity do svetovej, či globálnej society – Hvoreckým a Arsenijevićom – stotožnila som sa s tým filozofickým prúdom, ktorý zdôrazňuje prepojenie pojmu identity s pojmom podstaty a pojmom ľudskej reflexie.

Avšak identitu ako pravdepodobne najdôležitejší a zároveň taký protirečivý pojem myslenia mnohí príslušníci menšinových spoločenstiev vo Vojvodine vnímajú v prvom rade ako národnú, resp. národnostnú kategóriu. To je teda ich prvá asociácia, keď sa spomenie identita. Čo ona predstavuje pre Vás?

hvoreckým@: Predovšetkým niečo nestále, premenlivé. Nemyslím si, že identita je niečo pevné, večné. Verím vo vývoj ľudskej osobnosti. Som presvedčený, že práve premena v nás, v ľuďoch, nás ženie dopredu, pomáha nám stať sa niekým iným.

Ako človeka ma definuje množstvo vecí a okolností. Môj pôvod: dedo z maminej strany bol spišský Nemec z Levoče. Meno Hvorecký zasa vraj pochádza z Poľska. Časť rodiny hovorila veľa a dobre po nemecky. Moje mesto: považujem sa za bratislavského spisovateľa. Môj jazyk: slovenčina, jej výhody aj limity. Detstvo v komunistickej ČSSR, Nežná revolúcia, keď som mal dvanásť rokov. Nacionalizmus, rozdelenie Československa… Dospievanie v mafiánskom kapitalizme. Môj rod: manželstvo, narodenie syna, a nedávno dcéry. Identita je aj téma môjho písania. Identita moja, môjho mesta, mojej krajiny.

Zaujíma ma, či aj Ty, Vladimir, zažívaš niečo podobné ako ja. Na Slovensku znova zápasíme o základné veci človeka a krajiny, lebo sa spochybňuje a relativizuje všetko: sloboda, demokracia, občianska spoločnosť. Demokracia vyšla z módy. Propaganda sa šíri rafinovanejšie a masovejšie ako za komunizmu. Spisovatelia, novinári a vôbec intelektuáli sú nazývaní nepriateľmi národa. Je to v Srbsku podobne?

arsenijevićv@: Áno, aj v Srbsku je to všetko podobné, a pravdepodobne aj horšie ako na Slovensku. K celému tomu temnu prispieva aj fakt, že Srbsko z vojen z 90. rokov vyšlo úplne frustrované z NATO bombardovania, v ktorom sa zúčastnilo 18 hlavne európskych krajín a akoby im to dalo nadostač dôvodov, aby odhodlane zabudli na väčšinu zločinov, ktoré sa v jeho mene páchali v priebehu uplynulého desaťročia voči príslušníkom iných národov, s ktorými formovalo a delilo spoločnú vlasť menom Juhoslávia. Teda vedľa všetkého uvedeného, v čom sa súčasné Slovensko a súčasné Srbsko takmer neodlišujú, v prípade Srbska celému obrazu sa môže pridať aj silný antieurópsky náboj, ktorý iba navonok nemá nič spoločného s energičnom proeurópskej politiky všetkých vlád, ktoré Srbsko viedli počas uplynulej dekády a pol. Ide o to, že sa kvôli možnému, a to predovšetkým hospodárskemu zisku, stále pracuje na pripojení sa krajiny k EÚ, kým sa, z druhej strany, na domácom teréne podnecuje úplne iný duch. Prostredníctvom školstva a médií sa servíruje nezodpovedný, parochiálno-provinčný, gýču náchylný, iba náš fašizmus, ku ktorému sa zvlášť prikláňajú mladí ľudia a noví voliči. Z druhej strany akýsi druh chaosu vládne v tej časti spoločnosti, ktorá kedysi predstavovala odpor voči vojenskochtivej a deštruktívnej politike Slobodana Miloševića. Ani menšinové skupiny nie sú dobre prijaté v srbskej spoločnosti, ktorá už roky smelo kráča dozadu.

Aká je úloha spisovateľov v slovenskej spoločnosti dneška? Spomínam si, že v Srbsku ešte v 90. rokoch títo vlastnili akoby vyčlenenú a významnú, hoci často veľmi zaťažujúcu úlohu nositeľov svojráznej múdrosti, od ktorých sa očakávalo, aby podávali vysvetlenia o tých úrovniach reality, ktoré politici odmietali vysvetľovať. Dnešok spisovateľa je poctený určitou jednoduchosťou, ľahkosťou – on takmer neexistuje v spoločnosti a nič zvláštne sa od neho viacej ani neočakáva. Je pozícia spisovateľa, podľa hocičoho, iná na Slovensku?

hvoreckým@: Spisovatelia majú v slovenskej spoločnosti len marginálnu rolu, podobne ako v celej strednej a východnej Európe. Myslím si, že je to napokon dobre. Rozhodne lepšie, ako keď boli za komunizmu takzvaným svedomím národa. To je komunistický slogan, ktorý dodnes funguje v nacionalistickej klike okolo Matice slovenskej. Ja ho beriem s veľkou iróniou, lebo národ by mal mať vlastné svedomie. Úloha spisovateľa sa zmenila. Za komunizmu mal v ČSSR spisovateľ až sakrálne postavenie, prorežimní autori patrili k najbohatším ľuďom v štáte. Honoráre pre komunistických básnikov a prozaikov boli astronomické. Spisovatelia sa v minulosti nestarali, koľko kníh predali, neboli nútení zaoberať sa trhovými otázkami a tým, či ich knihy vôbec niekto číta. Moja generácia vy­rástla do opačného extrému, sme vydaní napospas trhu. Ak človek sa chce preraziť, musí byť mimoriadne kreatívny, hľadať formy, ako dostať knihu k čitateľom.

Slovenskí spisovatelia sú rozhádaní na smrť a asi naveky. Tu je pomaly viac spisovateľských organizácií ako spisovateľov, pričom ani jedna poriadne nefunguje. Všetkých roz­trieštila politika v 90. rokoch. Podelili sa na pravičiarov, ľavičiarov, nestraníkov, nacionalistov… Našťastie som mimo týchto sporov, lebo fungujem sám. Moju identitu tvorí aj to, že píšem a vyjadrujem sa verejne, čo vôbec nie je ľahké. Znova treba obhajovať spochybňované elementárne hodnoty: demokraciu, občiansku spoločnosť, západnú orientáciu Slovenska. Písanie mi pomáha na Slovensku prežiť.

arsenijevićv@: Keď ide o prvotnú otázku o identitách, súhlasím s Michalovým názorom, že sú identity premenlivé, v žiadnom prípade nie sú fixované a každá fixácia identít je čistá ilúzia. Fantastický príklad toho sú okolnosti, ktoré pred niekoľkými rokmi „zastihli” maďarského pravičiara Szegediho Csanádu, ktorý, už ako aktívny politik, propagujúci antisemitský Jobbikov program, zistil, že je vlastne, aj po matke, aj po otcovi, čistokrvný Žid. Ako presvedčený radikál transformoval potom seba v politického sionistu, čo hovorí o hlbších stranách jeho osobnosti, ale aj o relatívnosti všetkých našich identít.

Ja som sa narodil a vyrastal som v Juhoslávii v polovici 60. rokov 20. storočia. Obaja moji rodičia sú zo Srbska, ale sme žili
v Chorvátsku. Do Belehradu sme sa presťahovali roku 1972, uprostred prvej vlny nacionalizmu, ktorá neskoršie roztrieštila Juhosláviu, teda počas tzv. Chorvátskej jari[1]. Vtedy som, ako sedemročný, najprv zažil, že sa mi deti v Chorvátsku vysmievali pre moju srbskú identitu a meno, aby sa mi potom po našom presťahovaní do Belehradu tunajšie deti vysmievali z mojej chorvátskej výslovnosti. To ma navždy zaradilo niekde do vzduchoprázdna medzi chorvátskou, srbskou a všetkými ostatnými identitami, ktoré dožívam vždy a jedine ako násilie. Považujem sa za dostatočne slobodného, aby som budoval vlastné identity a aby som ich rovnako tak menil a rozkladal v priebehu života. Ja som výsledok toho, čo som so sebou v živote urobil, a nie nejakých podozrivých, narodením zdedených konceptov, akými sú krv alebo územie.

hvoreckým@: Myslím si, že písanie je veľmi dobrý spôsob, ako pátrať po identite, svojej vlastnej, aj tých druhých a azda aj širšieho celku, napríklad národa. Sotva som sa o ruskej identite dozvedel niekde viac ako z Anny Kareninovej či zo Súostrovia Gulag.

Slovensko je na tom inak ako Srbsko, väčšmi len hľadá svoju minulosť. Veľmi sa rozmáha mytologizácia a zveličovanie vlastných dejín. Premiér razí termín „starí Slováci”, ktorým označuje Slovanov z čias Veľkomoravskej ríše. Pritom oni sami by sa za Slovákov určite neoznačili. Dokonca našiel skupinu skorumpovaných historikov, ktorí mu na túto tému píšu pseudovedecké práce a organizujú akože odborné konferencie. Takáto snaha robiť svoj národ starší ako v skutočnosti je úsmevná, ale aj nebezpečná. To je nechutné falšovanie faktov a absurdné klamanie samých seba.

Nechápem komplexy malých národov, ktoré si neustále potrebujú dokazovať, že sú niečím viac ako v skutočnosti, namiesto toho, aby sa radovali z toho, čo ich poloha a podoba ponúka. Nevidím dôvod umárať sa, že Slovensko nemalo početnú vysokú šľachtu, skôr zemianstvo. To dobré a overené vždy patrí nám, to zlé iným alebo nikomu.

Aj maďarský národný básnik Sándor Petöfi mal mamu, ktorá sa volala Mária Hrúzová a po maďarsky nevedela, ale to neznamená, že jej syn sa nemohol stať jedným z najväčších stredoeurópskych básnikov svojej doby a písať v maďarčine. Aj Rakúšania radi tvrdia, že Hitler bol Nemec, zato Beethoven Rakúšan. Dokonca som už v encyklopédii našiel aj to, že Franz Kafka bol rakúsky spisovateľ.

arsenijevićv@: Zaujímajú ma rozličné identity. Vo svojej knihe Predátor, napríklad, celkový ten identitový príbeh som sústredil na postavu Nihila Musa Baksiho, iránskeho Kurda z Kirkuku, yazida podľa vierovyznania. Ide teda o trojitú menšinovú identitu a človeka, ktorý je tou hrou skrížených identitových zrkadiel počas celého života tak frustrovaný, že je v konečnom dôsledku privedený ku kanibalizmu. Samozrejme, v Srbsku sú veci strašidelne podobným spôsobom paradoxné ako aj na Slovensku. Podobnú grandomániu malých národov vidíme aj inde v regióne a v súčasnosti sa zdá byť najvýraznejšou v Macedónsku, v ktorom polooficiálna, štátom podporená historiografia hlása, že všetky európske národy vznikli z jedného Pranároda, takzvaných Macedónoidov. Toľko o starých Slovanoch! Aj nad nimi existuje niekto starší, a to sú améby, a po nich sú hneď Macedónčania. Som si istý, že aj Srbi ešte stále vidia seba tu niekde na samotnom obzore evolúcie – Srbi národ najstarší bol názov „historiografickej” knihy, veľmi populárnej v 90. rokoch 20. storočia – aj napriek tomu, že mnohé mýty, ktorých Srbi boli otrokmi, sa smutne rozbili v krvavých a úplne neúspešných vojnách, ktoré viedli zmanipulovaní sociopaticky naladenými politikmi. Avšak samoviktimizácia je neobyčajná vec a bez ohľadu na to, koľko vás realita presviedča v neúspešnosť vlastných prisprostých konceptov, o toľko silnejšie sa držíte o ne. To je dôvod úspechu všetkých nacionalizmov, zvlášť tých umučených, aký je srbský, a slovenský určite. Zaujímavý údaj súvisiaci so Sándorom Petöfim a jeho slovenskou identitou je, že tento najväčší maďarský básnik vedľa matky Slovenky mal aj otca Srba, ako aj krstné meno Aleksandar Petrović. Toľko o stabilite všetkých stredoeurópskych identít.

Otázka identity je niečo, o čom som dlho ”nevedel” písať pre identitové nepohodlie a kišovskú ”znepokojujúcu rozličnosť”, ktoré som vždy pociťoval. Tak veľmi bola pre mňa strata juhoslovanskej identity zničujúca. Juhoslávia bola, samozrejme, ďaleko od ideálneho spoločenstva, inak by sa tak tragicky nerozpadla, ale aspoň tá identita bola moderná na spôsob, akými sú americká, švajčiarska, mexická alebo aj voľakedajšia československá, ak tak chcete. Ide vlastne o identity vyššie a ušľachtilejšie a menej zaväzujúce od tých etnických a národnostných. Vy ste sa mohli stať Juhoslovanom rozhodnutím. Tá identita sa týkala dokumentov, ktoré ste si mohli vybaviť, a nie otázky krvi a územia a iných atavistických kritérií, ktorými sa tieto národné štátiky, v ktorých dnes žijeme, tak veľmi pýšia. V tom zmysle Európa, v ktorej sa suverénne národy združujú v širšie celky, je konzervatívnejšia v porovnaní s niekdajšími riešeniami sediac tu, na Balkáne, ja som dnes vlastne nekonečne unavený zo všetkých tých srbstiev, chorvátštiev, albánstiev, makedónštiev. Naša odpoveď na posadnutosť nedokonalými nacionálnymi a mýtomanskými identitami, keby sa iba cez juhoslovanstvo mohlo odpovedať aj na ideológie, ktoré sa z neho neustále reflektovali a konečne ho aj zničili, verím, by bola, že by ono aj naďalej predstavovalo bránu pred provinicializmom a parochializmom palanských duchov, od nepamäti väčšinových v tejto časti kontinentu.

Vráťme sa k rozhovoru o spisovateľoch. Michal, cítia sa slovenskí spisovatelia ako zajatcovia slovenskej skúsenosti, aspoň keď ide o komunikatívnosť s inými kultúrami a trhmi? Pre spisovateľov odtiaľto, z bývalej Juhoslávie alebo z Balkánu, to je druh hororu. Ak tematicky nespracúvate vojny alebo redukčné identitové črty, ktoré sú ľahko rozpoznateľné inde, vás automaticky nerozpoznávajú a vaša literatúra tratí komunikatívnosť. Čiže sme pozvaní, aby sme boli ambasádormi územia, priestoru, z ktorého prichádzame, a aby sme neustále tematizovali úzky okruh tém, ktoré sa automaticky viažu na Balkán. Či slovenských spisovateľov vlastne nacionálna a štátna identita podobným spôsobom drhne, alebo majú tú slobodu byť spisovateľmi bez národnosti?

Michal Hvorecký (1976), popredný slovenský spisovateľ, prekladateľ  a publicista. Vyštudoval estetiku na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Pracuje v Goetheho inštitúte v Bratislave. Pravidelne píše publicistiku pre rôzne denníky a časopisy. Za svoje texty získal viacero literárnych ocenení a autorských štipendií: Museums Quartier vo Viedni, Literarisches Colloquim v Berlíne, Goetheho Inštitút v Mníchove, International Writing Program v USA. Napísal Silný pocit čistoty, zbierka poviedok (1998), Lovci & zberači, zbierka poviedok (2001), Posledný hit (2003), Plyš (2005), Eskorta (2007), Pastiersky list, fejtóny (2008), Dunaj v Amerike (2008), Naum, poviedkový román (2012), Spamäti (2013). Knihy vyšli v prekladoch do nemeckého, talianskeho, poľského, bulharského a českého jazyka. 

hvoreckým@: Slovenská literatúra sa zatiaľ nedostala do širšieho medzinárodného povedomia. V tomto výrazne zaostáva za českou, poľskou, maďarskou, aj juhoslovanskou. Nám chýbajú Krleža, Kiš alebo Andrić. Ale predovšetkým nám chýbajú prekladatelia. Dlho sa pod československou literatúrou chápala len tá česká, v cudzine netušili, že existuje aj slovenská literatúra a vôbec aj nejaký slovenský jazyk. Mení sa to len veľmi pomaly. Väčšina slovenských autorov počíta len s vydaním doma na miniatúrnom trhu. Náklady slovenských kníh sú bežne len 500 kusov. Už 5000 je obstojný bestseller.

Prichádza nová vlna slovenských spisovateliek a spisovateľov, ktorí už majú novú nadnárodnú identitu. Zažili Erazmus, študovali v cudzine, pracovali v USA alebo v západnej Európe. Netrpia komplexmi z malosti svojho štátu, prirodzene prekračujú hranice.

Mne tento svet otvoril cesty do cudziny a najmä internet. Svoje texty publikujem na webe už vyše desaťročia. Nevylučujem, že raz budem písať už iba pre web a sociálne siete. Nezáleží na tom, akú má text formu, rozhoduje iba jeho kvalita. Spôsob, akým čítame, sa za uplynulú dekádu radikálne zmenil. Píšem si niečo ako online denník.

Ešte pred dvanástimi rokmi ľudia protestovali, keď som dal na web text dlhší ako dve strany. Dnes tam zverejním pätnásťstranovú poviedku a prečítajú ju bez najmenších problémov. Zlepšili sa monitory aj grafické rozlíšenie tabletov je úžasné. Podľa mňa sa aj literárne písanie prispôsobí novému rytmu čítania. Aj ja čítam oveľa rýchlejšie ako pred pár rokmi. A neznamená to povrchnejšie. Naučili ma to počítače. Prekračovanie hraníc, testovanie nových médií môže byť práve tým, z čoho vznikne autentická výpoveď. Ale nemusí. Teším sa na nové, radikálne umenie a písanie. Určite som bratislavský autor, silno spätý so svojím mestom. Toto je územie kontaminované dejinami, nedá sa tomu vyhnúť.

Vladimir Arsenijević (1965), popredný srbský spisovateľ, prekladateľ a publicista. Zakladateľ regionálneho literárneho festivalu Krokodíl a vydavateľstva audio-kníh Reflektor. Pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Rende. Svoje články a eseje pravidelne uverejňuje v tlačených a elektronických médiách v Srbsku a zahraničí. Žije v Be­lehrade. Napísal romány: U potpalublju (1994), Anđela (1997), Meksiko (1997), Išmail (2004), Predator (2009), Let (2013), zbierku poviedok Ovo nije lepo mesto (2014), zbierku esejí Jugolaboratorija (2011), ilustrovanú novelu Minut – put oko sveta za 60 sekundi (2011). Získal ocenenia: NIN-ovu cenu (1994) za román U potpalublju, rovnomenné divadelné predstavenie, ktoré vzniklo na podklade tohto diela získalo Sterijovu cenu (1996), cenu Národnej knižnice Srbska za najlepšiu knihu v sieti verejných knižníc (2011) za román Predator.

arsenijevićv@: Súhlasím s Michalovou tézou spätou s internetom. Spisovatelia často prezentujú konzervatívne stanovisko, podľa ktorého internet, akožto, kazí čitateľov, favorizuje plytké čítanie a fragmentovanú pozornosť, takže na ten spôsob nielenže mení spôsob, na ktorý čítame a zažívame text, ale zároveň aj spôsob, akým rozmýšľame a vnímame svet vôkol seba. Všetko je to pravda, ale… Osobne si myslím, že sa dnes číta viacej než inokedy a že sa v tom zmysle mení forma a nie obsah. Napokon každá historická doba predstavovala výzvu pre literatúru a literatúre sa vždy darilo prekonať ju. Ak existuje problém, on je skôr v literatúre a v tých, ktorí ju píšu, než v nových technológiách. Spisovatelia sú odmenení počítačmi a internetom ako priamou evolúciou ich základného pracovného prostriedku (pero, ceruzka, písací stroj…) a vďaka internetu prišlo k neočakávanému rozrastaniu formátov kníh vytváraním úplne nových formátov (akým je e-kniha), ako aj revitalizáciou a redefiníciou niektorých takmer zabudnutých formátov (akým je audio-kniha). Všetko to, samozrejme, vplýva na „malé“ literatúry rozlične, a kladie celý rad nových a neočakávaných skúšok, ale nám zároveň poskytuje možnosti, aby sme fungovali v globálnej aréne, a tým, aspoň teoreticky alebo matematicky, aj viacej šancí pre viditeľnosť. Literatúru charakteristickú pre novú dobu najlepšie budú písať tí, ktorých základné prvky tej doby nezastihli v plnej zrelosti, alebo tí, ktorí sa medzi nimi narodili.

hvoreckým@: Mne práve mladá slovenská kreatívna scéna dáva najväčšiu nádej do budúcnosti. Bez nej by sa tu žilo oveľa ťažšie. Po celej krajine vznikajú nezávislé kultúrne iniciatívy, často len pre veľmi malý okruh publika, ale aj to je veľmi dôležité. Za socializmu sa im hovorilo „ostrovy pozitívnej deviácie“ a dnes opäť ožívajú. Celé Slovensko je posiate klubmi, galériami a divadlami, kde ľudia v malých pomeroch robia veľké veci. Sami prerábajú opustené a zanedbané budovy a väčšinou bez platu a bez odmeny robia to, na čo štát kašle. Dokonca sa už pre úradníkov stalo módnym hovoriť: – Hento a tamto prenecháme na aktivistov… Tí to urobia za nás. Občania tak nahrádzajú lenivých platených úradníkov. Až tam sme dospeli. Najradšej vystupujem už len v takýchto priestoroch a odporúčam to aj iným autorkám a autorom. Lebo už aj mnohé oficiálne knižnice v regiónoch sa dostali do zajatia propagandy a pozývajú veľmi pochybných hostí, hlavne nacionalistov.

Pozývam Vladimira do Bratislavy a konečne si od neho nechám podpísať svoj výtlačok románu Cloaka Maxima! Mám ho v češtine, kúpil som ho raz v antikvariáte v Prešove a je dôležitou súčasťou mojej knižnice.

^[1]  MASPOK (Masové hnutie), resp. Chorvátska jar je názov politického protikomunistického a nacionalistického hnutia, ktoré vzniklo začiatkom 70. rokov 20. storočia, ktorého základným cieľom bola väčšia autonómia Zväzovej republiky Chorvátsko vo vtedajšej SFRJ. (pozn. a.)

Seriál textov pod spoločným názvom Nový život a identita predstavuje snahu mesačníka pre literatúru a kultúru vojvodinských Slovákov Nový život o prehodnocovanie kulturologickej a psychologicko-sociálnej kategórie, či pojmu identity prostredníctvom rozhovoru medzi dvomi poprednými spisovateľmi, resp. spisovateľkami zo Slovenska a Srbska.