Od záľuby po zdroj na živobytie

S VLASTISLAVOU CHRŤANOVOU Z KYSÁČA

Vlastislava Chrťanová patrí medzi tie osoby, ktoré nikdy nie sú na pokoji. Už z rozhovoru s ňou sa dá vycítiť, že ide o šikovnú ženu, ktorá sa snaží v okamihu riešiť problém, nič neodkladajúc na neskoršie.

Tak bolo vždy, zvlášť po tom, keď v novembri minulého roku zostala bez roboty. Po devätnástich odpracovaných rokoch sa táto tridsaťdeväťročná Kysáčanka chopila toho, s čím od detstva žila – ručných prác. To, čo jej bolo koníčkom, sa odrazu stalo koňom, čiže hlavným zdrojom zárobku. A to sú vyšívané a šité kroje, žehlenie krojov, šlingovaná posteľná bielizeň, praktické veci pre domácnosť, výroba pohľadníc, pečenie pečiva na rodinné oslavy, predaj keramického riadu, výzdoba kraslíc háčkovaním, všeličo iné.

− Snažím sa čím viac rozšíriť sortiment a ponúknuť svoje výrobky zodpovedajúcim zákazníkom. Od detstva mám záľubu v ručných prácach, lebo v našej, Babinkovej uličke, sme vyrastali samy dievčence. Keď sme chodili do šiestej, siedmej triedy už sme sa prestali hrať s bábikami a začali sme vyšívať. Vymieňali sme si vzorky a mne sa to zapáčilo. Nebolo počítačov ako dnes. Vtedy, a potom aj neskoršie, som si vyšila hodne obrusov a súprav s najrozličnejšími vzorkami, ku ktorým som prichádzala s veľkou zberateľskou vášňou. Zaúčala som sa aj štrikovaniu, pamätám si, že mi dedo urobil ihličky zo spíc z bicyklového kolesa. Vyšívať na stroji ma naučila pred siedmimi rokmi ockova sestra Grečňová. Podnet na to boli vianočné a veľkonočné výšivky, ktoré sa mi veľmi páčili, nuž som si ich sama chcela šiť. Stroj sme odniesli k tete a ja som k nej chodievala ako ozajstný učeň:  každý deň od 9. do 17. hodiny. Spočiatku som dokonca mala zápal svalov, lebo stroj sa krútil nohami, no neskoršie som si kúpila stroj na elektrický prúd. Veľmi užitočné rady, a dokonca aj vzorky, som dostala od tiet Vrankovej, Hlaváčovej a Vestegovej. Páčilo sa im, že sa do vyšívania zaúča aj niekto mladší, − spomína si na vlastné začiatky zhovorčivá spolubesedníčka.

− Keď som vlani zostala bez roboty, začala som vyšívať vlašské pregače, čo sa v Kysáči veľa robí. Niekedy nad touto prácou strávim až 8 do 10 hodín denne. Potom trpia niektoré domáce roboty, ale našťastie, tu je mama, ktorá pomôže, lebo lehoty s vyšívaním niekedy súria, zákazku treba dokončiť načas. Je to dosť namáhavé, ale keď sa zákazky skončia, dohonia sa aj roboty v dome, ako je napríklad upratovanie, prípadne obrábanie záhrady. Ešte stále všetko, čo takto zarobím, vkladám do hodvábov, na živobytie to nestačí. Predsa by som sa najradšej len niekde zamestnala, aby mi toto bol len dodatočný zárobok, − hovorí Vlastislava, komentujúc, že sú ručné práce nedocenené. Mnohí ich obzerajú, páčia sa im, ale nakoniec si kúpia niečo u Číňanov. Avšak má nádej, že sa doba, keď ženy z vyšívania živili svoje rodiny, ešte vráti. Nemôže zamlčať ani postreh, že sa viac nevyšíva, nešije a dokonca ani nepečie v takej miere ako skôr.

− Naučila som sa šlingovať a šiť posteľnú bielizeň, vyšívam a šijem zásterky na fľaše, vrecká na chlieb, podložky pod taniere. Mamika Sabadošová ma naučila ušiť celý ľudový kroj, takže som si ho pre seba aj vyšila, aj ušila. Do kroja sa veľmi rada obliekam, najmä do kostola. Je to svojrázna reklama, tak som dokonca získala aj prvých zákazníkov. Robila som kroje už i na objednávku. Viem vyšiť a ušiť kašmerínku, šifonku, ale aj chlapčenskú vyšívanú košeľu. Pri výrobe ľudového kroja sú veľké výdavky, načim spotrebovať nielen veľa hodvábov, ale aj šnúrok, čipiek… Moje výrobky už pocestovali do Poľska, Slovinska, Nemecka, na Slovensko. Sukne viem aj vyžehliť, robím to na objednávku, čo je zvlášť aktuálne pred Zlatou bránou, pred svadbami, takže je to viac sezónna robota a zárobok, − hovorí V. Chrťanová. Spomína tiež, že sa snaží zozbierať, a teda aj zachovať, čím viac starých slovenských vzoriek. Ale inšpiruje sa i na internete, tak so vzorkami, ako aj nápadmi, lebo okrem tradičného ju zaujíma i súčasné.

− Chytám sa všetkého, len aby sa nejako prišlo po dinár. Robím pohľadnice, vyzdobujem poháre vhodné najmä pre zásnuby a mladomanželov na svadbe, obhačkúvam kraslice, pečiem petrovské rejteše a minipizze na rôzne slávnosti, predávam keramický riad. Dala som sa naplno do ručných prác, ale pravdu povediac, nie som spokojná so zárobkom. Mám však zadosťučinenie z toho, že mám ručné práce rada a skutočne neviem, čím by som sa zamestnávala, keby som niečo také nerobila, nešila, nepremaľovala vzorky…, − potvrdzuje Vlastislava postreh zo začiatku príspevku.

Má jednoducho zlaté ruky, stvorené na to, aby niečo kreovali, stvárňovali, vyrábali.  Keby sa len vrátili tie a také časy, keď ručné práce mali zlaté dno: aby im znovu patrilo zaslúžené miesto, aj aby si ľahšie nachádzali cestu ku kupcom.

 E. Šranková