(P)o SNS

VOĽNÝM OKOM

Niekto chodieva na Slovenské národné slávnosti pravidelne, z vnútorných pohnútok, ktoré mu nakladajú ani len jediný raz nevynechať najmasovejšie podujatie srbskej Slovače. Iní prídu občas; niektorí tiež preto, aby sa pozreli, či sa dačo mení (a v ktorom smere: k lepšiemu, alebo nedajboh k horšiemu), ďalší z toho dôvodu, že proste prísť musia z príkazu (ako tu podpisovateľ prítomného textu). Spoločným menovateľom pre všetkých účastníkov (ktoréhokoľvek ročníka SNS), tu prítomného podpisovateľa nevynímajúc, je skutočnosť, že stretnú veľa známych, s ktorými sa dlho alebo ešte dlhšie nevideli. Zaraz s chuťou eventuálne nevoľky oprášia x-krát oprášené témy, a(lebo) zahryznú do nových, aktuálnych, pálčivých. Zaspomínajú na staré dobré, zákonite krajšie časy, znervóznejú pri komentovaní súčasnej situácie v krajine či v lokálnych vodách, zamračia sa pri pohľadoch do budúcnosti, ktorá sa ukazuje, akože inak, šedá.

Ako každé futbalové mužstvo (nehovoriac o reprezentačných výberoch), má (aspoň) toľko trénerov koučov vedúcich (akokoľvek ich nazveme, vmestia sa do jediného slova: kritikov), tak každý program osobitne každého ročníka SNS i Slávnosti ako celok majú vlastných komentátorov a posudzovateľov (neúmerne viac neformálnych než formálnych); aspoň toľko, koľko i návštevníkov. Je to celkom prirodzené a normálne už aj s ohľadom na skutočnosť, že ide o udalosti verejné, na ktoré sa odvádzajú (aj) peniaze zo štátneho mešca, kam sa, pravda, zlievajú z vreciek daňových poplatníkov a teda aj samotných účastníkov verejných udalostí, akými sú trebárs – toho času u nás, všakáno, vysokokvalitné – futbalové zápasy alebo Slávnosti a im podobné podujatia.

Jednotlivé programy, povedali (mi) viacerí svedkovia (aj) tohtoročných, čiže 52. SNS boli naskutku pestré a rozmanité čo do obsahov a foriem. Je proste vylúčené, nezabudli dodať, že každý jeden ich návštevník nemohol prísť na chuť čo len jednému ich segmentu. Neviem ako vy, ale ja, ktorý som sa do Petrovca z Hložian v sobotu a nedeľu po najväčšom úpeku trepal na kolesách bicykla, prikyvujem hlavou na znak súhlasu. Už aj preto, lebo som po hádam aj pätnástich rokoch stretol kamaráta zo študentských čias z Poľska; pravdaže, bol pozitívne ohúrený Slávnosťami. Kebyže ho nestretnem, tak mi, okrem ďalších početných stretnutí, utkvejú v pamäti (kýmkoľvek ma dotyčná nezradí) bryndzové halušky veľmajstrov sveta vo varení a jedení bryndzových halušiek – z Kovačice. Moja úcta, dámy a páni!

Ach, áno: podaktorí známi vyjadrili mienku (kýval som hlavou taktiež súhlasne), že totiž tých rečníckych vložiek by mohlo a vari aj malo byť pomenej. O to skorej, ak nepovedia ni(e)č(o) nové a dôležité.

J. B-š