Politické zneužívanie afirmatívnych opatrení pre národnostné menšiny?

V Srbsku sú aj v aktuálnych voľbách platné afirmatívne opatrenia pre národnostné menšiny. Okrem iného to znamená, že  pre politické strany národnostných menšín neplatí pravidlo 5-percentného cenza voličských hlasov pre vstup do republikového, pokrajinského či miestneho zhromaždenia.

Účasť príslušníkov národnostných menšín v politickom živote sa uskutočňuje na voľbách, v ktorých na základe občianskeho statusu vlastnia aktívne a pasívne voličské právo (ako aj väčšinový národ). Aktívne právo sa týka možnosti kandidácie jednotlivých príslušníkov národnostných menšín na určitých voľbách, už či na miestnych, pokrajinských, republikových alebo voľbách do národnostných rád národnostných menšín.

V tejto oblasti sa v Srbsku uplatňujú afirmatívne opatrenia, ktorými sa zjemňuje prirodzená nerovnoprávnosť príslušníkov národnostných menšín vo volebných pretekoch a ktoré sú zakotvené v zákone o politických stranách, zákone o miestnych voľbách, zákone o voľbe národných poslancov a niektorých rozhodnutiach vojvodinského zhromaždenia. Ide predovšetkým o uvedenie menej prísnych podmienok na založenie politických strán národnostných menšín, ako aj o zrušenie volebného prahu (5-percentného cenzu) pre ich účasť v rozdeľovaní mandátov.

Zákon o politických stranách (2009) politické strany národnostných menšín definuje ako strany, ktoré okrem všeobecných podmienok, ktoré sa predvídajú pre registráciu a prácu politických strán, spĺňajú aj osobitné podmienky, akou je „predstavovanie a zastupovanie záujmov jednej národnostnej menšiny a ochranu a vylepšovanie práv príslušníkov tej národnostnej menšiny v súlade s ústavou, zákonom a medzinárodnými štandardmi.“

Ikeď je legislatíva v oblasti politiky prajná pre menšinové spoločenstvá, prax a skúsenosť v poslednej dobe poukazujú na mnohé problémy, ktoré možno vyplývajú z nedorečenosti zákonných aktov, možno z manka kontrolných mechanizmov a ako uvádza Goran Bašić (Stredisko pre výskum etnicity), sčasti aj z neukončenej konštrukcie politiky voči národnostným menšinám.

Totiž, národnostné menšiny žijúce v Srbsku naplno využívajú uvedené afirmatívne opatrenia. Napríklad v registri politických strán Ministerstva štátnej správy a lokálnej samosprávy sa uvádza až 5 politických strán, ktoré majú prívlastok slovenská – od Slovenskej strany, Slovenskej vojvodinskej strany, Slovenskej demokratickej strany, Zelenej strany po najmladšiu stranu Slováci vpred!.

V prvej chvíli sa táto skutočnosť nezdá byť problematická, avšak iba letmý pohľad na zoznam kandidátov z listín politických strán alebo koalícií, „spĺňajúcich“ podmienky na zrušenie volebného prahu vo voľbách v Novom Sade (čiže majú „zagarantované“ miesto v mestskom parlamente), natíska sa otázka či členovia politických strán národnostných menšín, v tomto prípade slovenskej menšiny, by museli byť – Slovákmi?

Napríklad politická strana pod názvom Zelená strana so sídlom v Novom Sade (založená roku 2014) sa v oficiálnom registri politických strán uvádza ako strana slovenskej národnostnej menšiny, pričom sa zdá, podľa mena a priezviska, že jej predák Goran Čabradi neprislúcha slovenskej národnostnej menšine.

Toto by možno ani nemuselo predstavovať problém, ale keď sa vhĺbime do zoznamu kandidátov Zelenej strany v mestských voľbách v Novom Sade, sotva tam nájdeme jedného Slováka.

V rade „zaujímavých“ situácií a využívania (či zneužívania?) afirmatívnych opatrení pre národnostné menšiny v oblasti politiky a volieb vyniká aj prípad strany Slovenská demokratická strana, založená roku 2013 so sídlom v Novom Sade, ktorá včera Mestskej volebnej komisii v Novom Sade odovzdala kandidačnú listinu.

Totiž pre ňu tiež platia menej náročné podmienky pre vstup do mestského parlamentu, dokonca predseda strany SDS je Ivan Ferko, Slovák z Kysáča. Avšak, nositeľom kandidačnej listiny SDS je Goran Bajšanski, ktorý však neprislúcha slovenskej národnostnej menšine.

Určite, spočitovať sa v zmysle príslušnosti tomu alebo onému národu alebo národnosti neprospieva nikomu, ani to nie je potrebné. Treba však položiť otázku či v takýchto prípadoch ide o zneužívanie spomínaných afirmatívnych „politických“ opatrení pre národnostné menšiny?

Vladimíra Dorčová-Valtnerová