Prekročiť vlastný tieň

Poznáte možno niekoho, komu sa vydaril skok ponad vlastný tieň? Sotva. Dozaista ale poznáte mnohých, ktorí sa o to pokúšali a robia to aj vo veku, keď sú časy bosonohé dávno fuč.

Hoci si mnohí, ktorí sa o takýto kúsok nikdy nepokúsili, z nich strieľajú a/lebo nimi opovrhujú. Je akosi normálne, že čím bližšie má človek k vekovej hranici, po ktorej prekročení vstúpi priamo do poslednej komnaty tuzemského života, čoraz častejšie ho príbuzní a známi bombardujú obligátnou otázkou. Kedy ideš do penzie? Nie kedy pôjdeš, ale kedy ideš. Ani čo by to malo byť už zajtra. Alebo dokonca rovno dnes. Ani čo by odchod do dôchodku a odchod z časného života bol jedno a to isté. Ani čo by sa aj na vyčkávanie potykania s dôchodcovským životom vzťahoval všeobecne známy výrok vo funkcii povzbudenia pred randíčkom so zubatou: Ak žiješ každý deň tak, ako keby to bol tvoj posledný, jedného dňa budeš mať pravdu.

Slovom, keď spomenutá otázka vo vašich ušiach získa domovské právo, odrazu len zistíte, že vám v podvedomí zacengá. Keď nie práve umieračik, tak zvonec privolávajúci úkon známy ako bilancovanie. Vrátite sa k prvému pracovnému dňu do miestnosti úradu, v ktorom sa príjemná vôňa kávy mieša s ostrým dymom tuhých fajčiarov. Vašich starších kolegýň a kolegov, ktorí vás prijali srdečne a ktorých ste po rokoch, vľúdne a s úctou, vyprevadili do dôchodku. So želaním, aby sa do redakcie vracali. Na kávu, na pohárik, na slovo…

Vo vedomí sa vám, ako lastovička pri odchode na ďalekú cestu mihnú vzácne spoločné chvíle a zážitky. Takmer výlučne iba pekné a príjemné. Zo služobných ciest, z redakčných porád, z povestného 10. poschodia budovy Dnevnika, z kedysi tradičných, najčastejšie i rozospievaných osláv Dňa Hlasu ľudu, štátnych sviatkov a veruže i menín či narodenín. Z prebdených či neprespaných nocí, keď ste pri pracovnom stole doma alebo na pracovisku ťukali posledné vety príspevkov spolu s prvými rannými vrabcami. Zvažujete, čo ste urobili, akú prácu ste odviedli, vlastné chyby vás mrzia podstatne viac než dobré texty a fotografie, pod ktoré ste sa podpísali. Znovu a zase sa ospravedlňujete v duchu všetkým, voči ktorým ste sa trebárs bez akéhokoľvek úmyslu previnili, a ľutujete, že ste toľko toho ešte chceli, a…

Ani vlastne neviete, či je sen, alebo skutočnosť, len cítite pohľady ľudí, ktorí odtiaľto odišli pred vami. Ktorých ste tu priamo nikdy ani nestretli, alebo ste s nimi dobré a zlé zdieľali len relatívne krátko. Najintenzívnejšie, celkom prirodzene, pociťujete hrejivé pohľady tých, s ktorými ste z tvrdého novinárskeho bochníka uhrýzali vedno takmer po celý svoj novinársky vek. Ako tých, ktorí sa i predčasne dočkali chvíle z poslednej vety druhého odseku, alebo furt na ňu striehnu vedno s vami. S odvekou túžbou malých i veľkých detí. Prekročiť vlastný tieň. Ktorá (túžba) uvádza do pohybu sivú hmotu a jej majiteľov. A káže žiť každý deň tak, akoby mal byť posledný. Aby sa nám najbližší, až príde deň Tej pravdy, za nás nečervenali. A aby sa tým, ktorí sa, dajbože, vynasnažia udržať hlasľudovské novinárske pero na návetrí, nezatriasli ruky.