Ruka

Kultúra

MARTIN KASARDA

Každý z nás je príbehom. Kráča vedený niťami, ktoré mu niekto strčil do ruky, ako labyrintom, aby sa občas zauzlili v sieti iných príbehov. Plánovať uzlíky sa podobá presviedčaniu roztatáreného psíka, aby chodil značkovať len zákonmi navrhované rohy a kúty. Svet je len náhoda fungujúca podľa fyzikálnych zákonov platných v tomto vesmíre. Ale ak má človek vôľu, môže náhody aspoň trocha ovládať. Alebo sa nechá ovládať náhodami.

Niekde v bizarných uličkách s menami domorodých literátov a hrdinov Jovana Zmaja, Mite Ružića, Svetozara Miletića či Lazu Telečkého sa prevaľuje balkánska náhodnosť, vykúka spoza rohov s maskami pripomínajúcimi karneval. Ale nie ten turistický, benátsky a štylizovaný, ale karneval v jeho archetypálnej stredovekej sile, keď sa prevrátil svet hore nohami, keď sa aspoň na jeden deň mohlo a smelo žiť mimo pravidiel. Akurát, že v tomto meste sa karnevalu zapáčilo, život sa tu stal súčasťou veľkého a permanentného divadelného predstavenia, v ktorom si karnevalové masky zobrali na seba podobu obyčajných, bežných ľudí.

Dvojica sa stráca a nachádza sa v uličkách mesta, v ktorom je ona po prvý raz, oslobodená od všednosti, ohraničená časom intenzívnejším ako celý život. On sem chodí rád, za zbierkou kamarátov, ktorí sú z iného sveta, majú vôňu poľa a jazyk zabudnutý v izolácii a časovej slučke. A pritom žijú svoje životy v krajine podobajúcej sa veľmi roztatárenému kolotoču, ktorý spustil zlomyseľný kolotočiar a nechce ho zastaviť.

Objavovanie, neistota. Možno nervozitu, chvenie, vzrušenie tohto miesta spôsobuje, že krehučká niť, ktorá má byť sprievodcom labyrintom, sa správa po svojom, akoby nemala byť bezpečnou brzdou, ale mapou, ktorá vedie. Podvečerné mesto rozosmieva náhodných tulákov svojím tvrdohlavým rytmom, v ktorom sa nevyznajú, lebo tu nie sú doma, ale trčia kdesi za rohom reality, niekde, kde to vlastne ani neexistuje. Alebo áno, jestvuje. Cítia aj necítia sa v bezpečí, vnímajú tykadlá, opatrné, akoby náhodné prekračovania do zóny, v ktorej sa dva svety na seba len pozerajú a nevedia, či sa vidia, vnímajú, čo si môžu dovoliť a čo nie.

Teraz môžu byť kdekoľvek v priestore strednej Európy, keby si vypli zvuk, nevnímali striedajúcu sa latinku a azbuku na nápisoch, ale sledovali len miestnu architektúru: kombináciu neoklasicizmu neskorého rakúsko-uhorského staviteľstva a totality betónového funkcionalizmu 20. storočia, akú vidieť v Brne, Linzi, Györi, Trnave, zjazvenú rokmi vojen a politických experimentov. Architektúru lacných riešení sklenených priečelí obchodov s nepasujúcou pompéznosťou barokových kostolov, ktoré ako zázrakom prežívajú protivenstvá ľudskej nenávisti. Blikajúce upútavky dneška a za maskami schované poklady minulosti.

Vnímajú hlasy mesta, dýchajú atmosféru pulzujúcu na balkánskej strane sveta, prostredia živočíšneho, plného postavičiek s fyziognómiou pripomínajúcou už iné svety nepokojnej a vášnivej zóny v odstrkovanom kúte Európy. Masky ľudí. Na pódiu na námestí vyhráva  miestna džezovo-folkloristická skupina zmes srdcervúcej balkánskej melódie a nepokojného rytmu pripomínajúceho vášeň, ktorá pôsobí ako plač nad zakázanou láskou, ale rovnako dobre môže znamenať modlitbu pred skokom z mosta. Skok z mosta a zakázaná láska sa, pravda, nevylučujú.

Vnímajú žobrajúce otravné cigánčence, ktoré natŕčajú ruky, vidiac pred sebou turistov, jav v tomto kúte sveta skôr výnimočný, ako pravidelný. Odrazu sa oni stávajú exotickou výnimkou, ktorá potrebuje ochranu pred tragickým rozmerom mesta, ktorý sa vydriapal spod našuchorenej všednosti. Akási tuláčka či žobráčka, možno mama či strážkyňa ulice odháňa deti od dvojice. Zabočia mimo hlavnej ulice. Za rohom skromne, ale predsa vysvieteného centra je odrazu život znova vo svojej nenakašírovanej, drsnej podobe s postriekanými grafitmi na stenách a odpadkami pohádzanými v zónach nikoho. Radšej sa vracajú na centrálnu Ulicu Zmaj Jovinu, medzi roľníkov – včelárov, ktorí z celej vojvodinskej pokrajiny, ako tomu hovoria miestni Slováci, ktorí tu žijú storočia vo vlasti mimo vlasti, posťahovali svoju medovú úrodu a prišli na festival usilovnosti hmyzu predstaviť sa svojimi dobrotami. Medový stánok vedľa medového stánku na promenáde, chvenie hľadania vlastnej tváre mesta, ktoré nechce byť provinčné, ale so slamou na topánkach si nevie a možno ani nechce poradiť.

So stmievaním narastá vnútorná energia mesta, v ktorom majú nad ľuďmi stále moc neviditeľné sily prechádzajúce v príliš silných energetických vlnách. V tomto meste môže človek rovnako ľahko dôjsť na vrchol extázy ako vyskočiť z okna na 16. poschodí a pritom rozumom ani nebude vedieť pomenovať, prečo sa stalo jedno či druhé. Karneval predsa v sebe musí obsahovať aj Masku smrti. Takej smrti, ktorá dáva život vo večnom, opakujúcom sa a pritom stále inom kolobehu.

Z pešej zóny na Ulici Zmaj Jovinej vchádzajú do dvora, v ktorom sa dekadencia rozpadajúcej sa ríše spred storočia snúbi s nežnou eleganciou vidieckeho južanského posedenia pod stromami. Rozložité lipy na nádvorí si určite pamätajú časy, keď Gavrilo Princip, vo vzdušnou čiarou možno takých 200 kilometrov vzdialenom Sarajeve zastrelil Rakúsko-uhorskú monarchiu. Magické živé stromy pretrvávajú, nerozbitné večné štáty hynú a odchádzajú na smetisko dejín a do masových hrobov, ktorých zápach je cítiť len v slovách. V miestnych slovách je ten pach prítomný, veď Vukovár je vzdialený len nejakých 80 kilometrov. Aj keď tú nedávnu agresívnu a bratovražednú vojnu domáci zamlčiavajú spôsobom, že by sa tu Sigmund Freud uživil ako psychoterapeut vytesňovania obsahov z jazyka. Všetci sa snažia zabudnúť na dejiny. Tie tu aj tak existujú len v takej forme, v akej sa práve rozprávajú, len s takými pravdami, ktoré si práve chce pamätať ten, kto ich rozpráva. Aj pamäť môže mať karnevalovú masku. A môže mať karnevalová maska pamäť?

Ten ambivalentný pocit možného a nemožného, sna a skutočnosti, života a smrti, živočíšnosti a duchovnej energie sa sústreďuje tu, pod stromami, na jednom mieste, vo dvore, o ktorom netušia, že patrí medzi najvychýrenejšie miesta spoločenského života, medzi magické body, cez ktoré sa vchádza do iných dimenzií. Zaujímavé, Alica musí ísť do krajiny zázrakov cez skriňu, rovnako ako deti do Narnie, čaro východu do iného sveta sa deje z uzavretého priestoru reality. Taký je Západ. Ktorý potrebuje prejsť cez bránu do iného sveta, oddeleného od reality. Mágia rozprávaní toho stredoeurópskeho sveta je obrátená: tu človek nevychádza z reality cez bránu do iného sveta, tu prosto iný svet jestvuje ako súčasť toho reálneho, v ostrovčekoch, do ktorých sa vchádza prirodzene ako do súčasti skutočnosti. Čarovné domy, perníkové chalúpky, Faustovské príbytky, magické jaskyne pokladov, priestory, kde sa koncentruje vášeň, energia, čarovanie. Ale len pre tých, ktorí to vnímajú.

Vo vzduchu medzi lipami je cítiť chvenie energií. Neuvedomujú si to rozumom, pretože to sa ani nedá uvedomiť si, ale zámky v ich telách, správaní, gestách reagujú na novú situáciu. Tok reči je vzrušený, jazyky sa v tomto cudzom, magickom, vzrušujúcom svete preplietajú. Je tu bezpečne, hoci okolo je svet, v ktorom cítiť pach síry, ešte stále sa vlní vzduch po dopadoch bômb kropiacich  nezmyselne túto zem, strhávajúcich mosty, ktoré ľudia potrebujú. Z trosiek sa ťažko stáva a aj keď niektoré fasády už dýchajú novosťou, aj keď sa na hlavnú ulicu už nasťahovali globálne značky rozliezajúce sa ako pleseň po zabudnutom kúsku chleba, stále cítiť, že dych starého sveta, ktorý tu už nie je doma, ale ešte nie je na cintoríne. Keby zmizli, nikto ich tu nenájde, pretože stopy tu miznú ako kamene pod hladinou rozčerenej vody majestátneho Dunaja.

Smejú sa, aj keď cítia zimomriavky, vzrušujú sa smrťou, ktorú dnes prežili spoločne, keď sa nečakane ocitli v aute na ceste z Kovačice na železničnom moste uprostred nekonečnej roviny pri Orlovate. Nečakaná situácia, keď šofér, držiac sa cesty, vyliezol na most, v ktorom sa na chvíľu spojila jednokoľajová železničná trať a okresná cesta do jedného prúdu. Tie tri či štyri sekundy, keď mali pod sebou, pred sebou a za sebou len koľaje, na moste boli pražce trate pokryté akousi bizarnou zelenou plastovou hmotou, a žiadnu cestu, im pripadali ako nekonečno. Bez varovania vyleteli na železničnú trať a v perspektíve videli len svoje pokračovanie na koľajniciach. Dookola si premietali výkrik ich slovensko-srbskej sprievodkyne „ježišikriste“ a ruky letiace k ústam. Ten pohľad na železničnú trať, na ktorej sa rútia namiesto vlaku. Akoby spomalený záber, ako keď v Matrixe Neo zastavuje rukami letiace náboje, ale toto nebol film, toto bola skutočnosť rozsekaná na tisíce filmových políčok.

Stretnutie s vlakom by znamenalo istú smrť. Nazvali ten most mostom ruskej rulety. Neexistuje, nemohol a nemôže existovať. Možno hneď po tom, ako ťa prepravil cez extatický zážitok iného prežívania času, prestal jestvovať. Opäť a opäť si premietali, ako prebiehali tie stotiny sekúnd, nájazd z rozkošnej vidieckej roviny s poľami a močiarmi na most, kde sa odrazu na koľajniciach fatálne vystavili útoku železného obra bez jedinej šance uhnúť, iba ak vyskočiť z auta rovno do rieky Tamiš, ktorá sa lenivo kľukatí bažinatou rovinou medzi Tisou a Dunajom. Smejú sa a vnímajú, že vstúpili do iného sveta, že zažili iniciačný akt, ktorým sa otvorili nové krajiny. Nebezpečné, magické, ale lákavé.

Medzi stolmi sa objaví žobráčka, či veštica, ktorá chce hosťom čítať z rúk. Zdá sa, že je to tá istá starena, ktorá odháňala žobrajúce cigánčence. Počuje ich hovoriť inak, ako domácou rečou a mení svoju srbčinu za prekvapujúco dobrú slovenčinu, isto, zaprášenú tokom času, ako slovenčina na Dolnej zemi je, ale chce veštiť aj im. Jemu. Chytí pravou rukou zospodu mužovu pravicu, ale keď  sa pozrie na jeho dlaň, ľavou rukou jemne potlačí prsty a zatvorí mu päsť. Ospravedlňuje sa, prepáčte, že som vyrušila, a pozerá sa prenikavými zelenými očami mužovi do tváre. Vyzerá, ako by bola naozaj preľaknutá, vystrašená, akoby v dlani nevidela smrť, ale niečo, čo prekračuje hranice všedného, každodenného, čo je silnejšie, čo je nositeľom energie. Akoby to nehrala, aj keď si hneď predstavil, ako toto napínavé divadielko s osudom rozohráva pri každom vnímavejšom zákazníkovi, aby si vyžobrala viac. Jeho pravá ruka je stále v rukách veštice, ale zdá sa mu, akoby jej ruky ľadovateli, kým jeho stále viac horela a nabíjala sa. Máte to vo vašich rukách, povedala, pošepkala. Celý život som tušila, že vás napokon stretnem. Možno mi už umrieť s čistým srdcom. Uklonila sa, akoby bol nejakým majstrom tajného rádu, pustila ruku a odkráčala, ale tak nečakane, rýchlo, akoby zmizla v podchode rýchlosťou zhasnutia žiarovky. Ani nečakala na drobné.

Čašník ukazuje za tieňom, čo zostal stáť pri nich po žobráčke a ťuká si po hlave. Každý deň tu chodí, rozumejú, ludača, dodáva v srbčine, bláznivá ženská. Opäť vnímajú to neustále prelínanie podivných energií, zovretých na miestach, kde na prvý pohľad vyzerá všetko tak obyčajne.

Prechádzajú upokojujúcim sa mestom, aj sa náhlia, aj sa boja toho, čo sa nocou otvára. Chrliče na rímsach kostolov sa nepochybne pozerajú a sledujú všetko, čo sa deje na ulici. Nite príbehov sa začínajú zauzľovať. Zatiaľ tancujú ako kobry vedené píšťalkou svojho indického čarodejníka, ale už tancujú čarovný vlnivý tanec zbližovania sa, ovíjajú sa a púšťajú v náznakoch. Zaliezajú do reštaurácie na Dunajskej ulici, ktorá sa schováva v klenbách ďalšieho z dvorov. Vlastne mala to byť len prestávka na vychladnutie, odčarovanie, strávenie tej mágie. Len ľahký drink a dobrú noc. Pri odchode sa odrazu obsluhujúci pán premení na galantného staromódneho čašníka ako vystrihnutého z kaviarne dvadsiatych rokov minulého storočia a trošku pripomínajúceho elegantnú verziu Drakulu. Úslužne chytá do svojej dlane pravú ruku ženy, predpisovo sa predkláňa a prikladá si ju k perám. Akoby sa prepojili elektrické oblúky, ruka, tentoraz ženy, sa dostane do fyzického kontaktu so svetom, ktorý sa pohybuje mimo pravidiel reality, bežného, možného. Staromódne gesto prišlo zo sveta, ktorý predsa už neexistuje, aj keď sa prediera späť, vstáva ako odložená nostalgická fotografia z čias, ktoré nejestvujú.

Kvapka, ktorá spustila vodopád, netelesná prítomnosť iného vykríkla v kŕči svoju potrebu otvoriť bránu do toho druhého sveta.  Celá tá hra s energiami priestoru a času spôsobuje, že zažívajú pocity pripomínajúce čosi ako déjà vu, v ktorom vedia, že čosi už prežili, a vedia, čo by malo nasledovať, boja sa toho, ale uvedomujú si nevyhnutnosť.

Nočný Dunajský park nepôsobí ako labyrint. Zvuky áut ešte živého Bulváru Mihajla Pupina, ktorý sa o park obtiera jednou stranou, dávajú najavo, že piatková noc sa nekončí. Nastal čas miestnych mladíkov na nočné prechádzky motoriek a rýchlych áut pripomínajúcich tak reálnosť a módnu rýchlosť nášho 21. storočia. Akoby potrebovali čosi dohnať, čo uniká medzi prstami. Noc je vlažná, akoby neskoro letnou atmosférou chcela vynahradiť neistý deň, ťahajúci sa k dolnozemskej nostalgickej jeseni. Svetlá žiaria inak, akoby sa pohybovali v sne, po každom kroku objavujú nové priestory, iné pohľady, ktoré si doteraz nevšimli. Muž akoby ovládol odrazu svojou aurou svet dvojice, akoby ho riadil, chránil ich pred jeho zlomyseľnosťou. Drží sa ho ako bezpečného hromozvodu. Keď dvojica pred pár hodinami kráčala po Dunajskom parku, bol všedný, ako mestské parky bývajú, s deťmi, kačičkami. V noci jazierko uprostred trávy hrá obľúbenú hru každého jazierka, ktoré má temnú minulosť. Zrkadlí pod nočnou hladinou tiene ľudí, ktorí v ňom strávili posledné minúty svojho života a otlačili svoju tvár navždy do vody. Zostali tam ich tiene.

So zimomriavkami na chrbte prechádzajú na Slnečné nábrežie. Regulovaný Dunaj ich vedie ďalej, voda zrkadlí nový Varadínsky most, ktorý hrá svoju očarujúcu hru s farebnými svetielkami. Pamätá si, ako na tom moste visela pred pár rokmi, keď ešte nežiaril, tabuľka linky prvej pomoci s nápisom: predtým ako sa rozhodneš, zavolaj. Dnes tam nie je. Možno by linku psychologickej pomoci potrebovali. Petrovaradínska pevnosť na druhej strane Dunaja pôsobí ako strážca, ktorého úlohou je bezmocne sa prizerať. Po Dunaji sa plaví nočná neosvetlená loď, pôsobí ako pašerák, lenže zvuk lodného motora je nenápadný asi ako úlisný starec na detskej diskotéke. Možno len nemá svetlo. Alebo má nemé svetlo.

Odrazu sa pred nimi na Slnečnom nábreží, namiesto slnka osvetlenom pouličnými lampami, zjaví postava, ktorá pripomína vešticu či žobráčku z reštaurácie pod starými lipami. Poďte, volá ich, nasledujte ma. Chcú vedieť prečo. Majú svoje spanie na 16. poschodí jedného z takzvaných dôstojníckych vežiakov s výhľadom práve na nábrežie. Niektoré veci sa neodmietajú, smeje sa starena a chytí muža znova za ruku. V nočnom meste, na nábreží Dunaja, ich ťahá do podivne vyzerajúcich dverí, ktoré vedú priamo do oporného múru nábrežia. Napriek slovnému odporu nasledujú starenu, ktorá ich ťahá priam magnetickou silou. Dvere sa otvárajú. Za nimi je chodba, z hlbín počuť pomalšiu, ale tanečnú hudbu. V chodbe stojí čašník, ktorý pobozkal pred pár desiatkami minút ruku žene, a akýsi bodyguard s maskou hlavy buldoga. Vlastne tá maska vyzerá tak realisticky, akoby to bola živá hlava psa.

Ruky, ukážte ruky. Obidvaja zisťujú, že majú na svojich pravých rukách symbol viditeľný len pod ultrafialovým svetlom, ktoré na chrbty ich rúk chlapík zasvietil. Galantný čašník a starena odvádzajú dvojicu chodbou do útrob. Tu sa končí karneval, hovorí starena, odložte si svoje tváre a vstúpte do vášho vlastného sveta.

Chodba sa mení na podivný priestor čohosi, čo pôsobí na prvý pohľad ako divoký nočný klub. Vitajte v Raji, hlása nápis nad štylizovanou vstupnou bránou, ktorú tvoria dva stromy obkrútené veľkými hadmi. Plazy sa pomaly hýbu a sledujú očami prichádzajúcich návštevníkov. Jeden z hadov má v papuli jablko. Priestor je slabo osvetlený, prakticky svietia len fialové a ružové svetlá na zemi, nad ktorými sa do výšky členkov prevaľuje pomalý, lenivý dym. Všetci pôsobia, akoby chodili po oblakoch. Svieti ešte niekoľko klietok, v ktorých sú rozostavené sporo odeté tanečnice zvíjajúce sa v hypnotickom rytme elektronickej hudby. Zvyšky oblečenia, ktoré na sebe majú, sú pokryté reflexnými prvkami, takže keď na nich krúžiaci reflektor zasvieti, trblietajú sa vo vzduchu. Keď sa na nich lepšie zadíva, zdá sa mu, že to ani nie sú ľudské telá, ale akési výsledky výskumnej práce kohosi, kto vytvára dokonalé repliky ľudí určených na predvádzanie dokonalých telesných proporcií.

Postavy, ktoré sa nočným klubom prechádzajú, rozprávajú, vlnia v rytme, popíjajú, pôsobia ako nočná mora niekoho, kto skúma mytologické postavy. Pri bare postáva kôň s ľudským telom a rozpráva sa s ozrutným jednookým kyklopom. Barmanom je šesťruký, indicky vyzerajúci človiečik s neprítomným pohľadom. Žena pokrytá perím na nohách pripomínajúcich pštrosa obradne prekráča okolo nich ťahajúc za sebou dlhý chvost. Harlekýn s polovicou smejúcej sa tváre a s polovicou smutnej tváre ju sprevádza a skáče cez ňu tak, aby mu videla raz veselú a raz smutnú tvár. Odrazu sa pred nimi zjaví kozel a sprevádza ho temer trpaslík s vytaseným ohromným pohlavným údom. Priapos meno moje, klania sa. Nechcete sa vrátiť do svojich tiel? Môžeme vám ponúknuť nektár, smeje sa a odrazu prichádza dievčina s hadmi namiesto vlasov a ponúka dva miniatúrne poháriky s tekutinou pripomínajúcou svojím pohybom hustejší olej. Trvá to len hodinku, šepne starena, bezpečné.

Droga funguje veľmi rýchlo, odrazu cítia, že sa ich telá prispôsobujú prostrediu, prestávajú vyzerať ľudsky, cíti, akoby mu rástla levia hlava, v pravej ruke sa mu objavuje modrý chladný oheň, druhou rukou si pridŕža hermelínový plášť, ktorý splýva po zem. Žena sa mení na Palas Athenu, odetú v splývavých panensky bielych šatách, držiacu v jednej ruke kopiju a v druhej váhy. Na pleci jej sedí chameleón.

Rozsvieti sa pódium, ktoré doteraz stálo v tme. Trojica bytostí pripomínajúcich netopiere krížené s vikinskými bojovníkmi spúšťa halucinačné blues, kvílivé, plné akejsi zmesi radosti a bolesti, litánií, ale aj energie. Celý priestor sa pohybuje zároveň s hudbou, ktorá je hlučná, ale nie ohlušujúca. Ich vnímanie je ostré, spomalené, ale zároveň halucinačné. Ocitajú sa pri obrovskom akváriu, z ktorého predstavenie sledujú morské panny s rybími chvostmi namiesto nôh. Čašník a starena ich volajú ďalej. Prechádzajú otvorom pripomínajúcim ženské lono do ďalšej časti priestorov, hudba je menej hlučná, kvílivá elektrická gitara akoby brnkala presne na tie miesta v mozgu, kde vyvoláva ďalšie a ďalšie vibrácie. Muž so svetlom v ruke prináša do priestoru novú farebnosť a ako prechádza, postupne zažína sviečky, stovky sviečok. Steny labyrintu ožívajú, obrazy kopírujúce tantrické polohy a odovzdávanie energií medzi mužom a ženou sa neustále hýbu. V priestoroch labyrintu, ktorým kráčajú, narazia občas na podivné bytosti a dvojice milujúce sa s živočíšnou chuťou, v neraz anatomicky nepravdepodobných polohách a spojeniach.

Vchádzajú do haly, v ktorej hrá stále halucinujúca hudba. Svetlo z jeho ruky stúpa k stropu a rozsvecuje stále väčší priestor. Jedna milujúca sa dvojica odrazu vybuchuje a mení sa na oheň stvárňujúci telá. Sledujú fascinovane milovanie sa ohňa. Odrazu sa na oheň mení aj ďalšia dvojica v inej časti haly. Priestor začína pulzovať novými a novými ohňami, iskra akoby preskakovala z dvojice na dvojicu a každý ďalší zapaľuje ďalšiu. Teplota stúpa, ale ohne nepália. Až teraz sa odhaľuje ohromná veľkosť priestoru, ktorý pôsobí ožiarený plápolajúcimi mileneckými dvojicami ako nekonečný. Staromódny čašník a veštica sa pred ich očami už milujú, láskavo, vášnivo pritisnutí k sebe vybuchujú a menia sa na oheň. Každý z plameňov horí vlastným svetlom, vlastnou farebnosťou a odtieňom. Dotykom rúk sa aj oni premieňajú na plamene.

V miestnosti plnej ohňov občas niektorý z ohňov zhasne akoby náhodne a na zemi sa zjavia znova telá. Čierna postava sa vznáša medzi ohňami a občas čímsi, čo veľmi pripomína kosu, pretne pri zemi plamene. Telá miznú, svetlo sa pomaly stráca. Odrazu sa menia do svojej vlastnej podoby. Namiesto sály plnej milujúceho sa ohňa vidia len telá, údy oddelené od trupov, hlavy, ktoré sa stratili. Niektoré trupy sa ešte hýbu, ruky sa samy plazia po zemi, hľadajú, komu patria. Hlavy žmurkajú, z úst im vytekajú sliny a krv. Namiesto tancujúcich tantrických obrázkov sú na stenách nastriekané grafity a obscénne slová. Starena a čašník sú ako pohodené handrové bábiky pri ich nohách. Utekajú von z haly. Na mieste tanečného parketu je prázdno, len upratovačka zberá zvyšky podivných zvierat do kontajnera.

Zastavili sa až na druhej strane Dunaja. Na nábrežie sa pozerajú z Petrovaradínskej pevnosti, akoby ich mala ochrániť od podzemia. Je slnečné ráno, most spájajúci dva brehy už nebliká, mesto majú pri nohách. Dunaj je živý, tichý, jeho voda chráni. Aj tak sa cítia neisto, akoby zem pod ich nohami tvorili pohyblivé piesky, akoby duniaca hudba včerajšieho večera stále rozochvievala zem. Neveria, že noc sa udiala. Nevedia nájsť ani len náznak dverí, ktoré ich včera pohltili. Matne si pamätajú na nočný klub, ako sa do neho dostali, ako z neho unikli, už nie. A ani nevedia, či v ňom naozaj boli. Prechádzajú sa po ateliéroch, ktoré majú podivné maliarske postavičky vybudované v útrobách pevnosti.

Vchádzajú do miestnosti, v ktorej má autor bizarné obrazy pestrofarebného amazonského pralesa. Zdá sa im, že niektoré zo zvierat pripomínajú nočné divadlo. Sú to portréty zvierat v nás? Občas sa vidíme v zrkadle, hovorí maliar. Niekedy na fotografiách. Možno vo filme, alebo v karikatúre či na portréte. Kedy sme to my? Vidíme svoj povrch, gestá, výzor, strapaté či uhladené vlasy, vidíme, ako nás vidia iní a vlastne ani tak nie. Dokonca aj keď nás odfotia či nafilmujú nahých, len vnímame údy, nečakané kúsky tiel, chutné či nechutné záhyby. Z obrazu však neviete, čo sa schováva vo vás, hovorí maliar. Maľujete aj ľudí, alebo len zvieratá? Maľujem masky zbavené ich tvárí.