S ONDREJOM MIHÁĽOM, KANADSKÝM SLOVÁKOM: Odsúdení na odnárodnenie?

Kanada sa pre mnohých Slovákov, nielen z niekdajšieho Československa, ale aj z bývalej Juhoslávie stala zasľúbenou krajinou. Azda niet vysťahovalca z Vojvodiny, ktorý, respektíve ktorého rodičia tam neodchádzali kvôli peniazom, so záväzným predsavzatím vrátiť sa čím skôr domov. Drvivá väčšina predsa zostala tam, vychutnávajúc v Kanade koktail usporiadaného života a nostalgie za rodným krajom. Menej než málo je tých, ktorí o živote vysťahovalcov zanechali trvalé svedectvo.

Čoskoro, t. j. 5. augusta sa dovŕši presne 50 rokov odvtedy, čo Ondreja Miháľa, narodeného v Silbaši 16. januára 1956, odvial osud hentam za „veľkú mláku“. Žije v Toronte a vracia sa sem častejšie než mnohí, málokedy bez dôvodu. Teraz je tu aj kvôli prezentácii svojej najnovšej publikácie. Pomenoval ju Silbaš dedina snov / Budúci rok ideme domov. Vyšla vlani nákladom Kanadského slovenského inštitútu, ktorého je O. Miháľ predsedom. Kultúrny dejateľ, starostlivý zberateľ historických faktov, vášnivý a zručný fotograf, žurnalista, presbyter, organizátor výstav fotografií (videli ich na Slovensku, v Srbsku, Rakúsku a Kanade) hovoriacich o živote vojvodinských Slovákov (ktorých výber vyšiel knižne ako Úvahy v zrkadle času), je zároveň autorom ďalších vzácnych dvojrečových kníh (vyšli po slovensky v angličtine): Slováci v Kanade svojimi očami (2003), Vojvodinskí Slováci v Kanade (2005), Zanikajúca krása slovenských domov vo Vojvodine (2008), Slovenský folklór v Kanade a Náboženský život Slovákov v Kanade (2012). Tento muž skutkov taktiež preložil do angličtiny dielo Gustáva Maršalla Petrovského Spod závejov amerických.

S Ondrejom Miháľom, bez zábran, hovoríme o jeho knihách a rodine, o Kanade a tam žijúcich Slovákoch.

Prečo ste sa rozhodli napísať (aj) knihu Silbaš dedina snov?

„Moja prvá kniha (Slováci v Kanade svojimi očami) zviditeľňuje starších, prostých Slovákov, ktorí prišli do Kanady za prácou, lebo o nich v historických knihách neexistovalo takmer nič. Pán Kiršbán napísal prvú knihu o Slovákoch v Kanade roku 1966/67. Obsahuje obrovské množstvo informácií, ale prvých sto strán je o tom, ako Svätopluk prekvital v Kanade, čo som ja nemohol pochopiť, lebo Svätopluk tam nikdy nebol! Ale o evanjelikoch v Kanade tam boli len dve strany a o Slovákoch z Vojvodiny, myslím si, že len jeden riadok. To ma veľmi naštvalo, to bola taká diskriminácia… Roku 2001, keď sme robili veľkú výstavu v Bratislave na 235 paneloch o tom, čo Slováci robili odvtedy, keď prišli do Kanady, až po rok 2001, teraz už zosnulý Ján Kopčok prišiel s nápadom urobiť na základe nej knihu o vojvodinských Slovákoch s tým, že on to bude financovať. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú a život šiel ďalej. Šli sme do toho s veľkým elánom, ale nešlo to ľahko, lebo sa nebolo o čo opierať, keďže vojvodinskí Slováci o sebe nič nepísali. Navštívil som mnohých Slovákov na farmách a do prvej knihy som zaradil interview s 20 ľuďmi. Niektorí o tej dobe nechceli rozprávať. Ich deti aj chcú, ale vedia veľmi málo, a to, čo vedia, má ďaleko od reality.

Výstava roku 2004 bola urobená aj tu, ako putovná, ibaže v menšom rozsahu. Tunajšia Matica slovenská ju údajne predstavila v deviatich dedinách; pán Rastislav Surový mi o nej vždy hovorí, ale nemám žiadnu fotografiu, takže neviem, či ju okrem Petrovca dakde inde vôbec videli. Roku 2005 potom z tých rešeršov vzišla kniha. Účelovo som v nej vynechal príbeh našej rodiny, čiže, v najnovšej knihe je reč o emigrácii z pohľadu Miháľovcov.“

MALO TO BYŤ DOČASNE

Vy ste do Kanady odcestovali lietadlom a váš otec odišiel zhruba pol druha roka predtým, loďou. Čo vám hovoril o svojej ceste?

„Nič. Iba to, že nemal peniaze, že na lodi nič nerobil, že cesta trvala tri týždne a že sa nudil. Keď prišiel do New Yorku, na stanici čakal autobus a dáky Srb tam chodil hore-dolu, keď videl na otcovom kufri juhoslovanskú visačku, prihovoril sa, spýtal sa otca, či je hladný, a dal mu plnú tašku jabĺk na cestu do Detroitu a Windsoru. To je všetko, čo viem o jeho ceste.“

Na prezentácii knihy ste vraveli, že sa otec mienil vrátiť…

„Otec odišiel v apríli 1966 a mal prísť do žatvy. Ale neprišiel, poslal peniaze, aby to urobil niekto iný. Neprišiel ani v zime, lebo v januári 1967, pri príležitosti storočnice Kanady, tamojšie vrchnosti vyhlásili, že všetci, ktorí sú tam, môžu požiadať o trvalý pobyt. Otcovej žiadosti vyhoveli, takže čoskoro pozval aj nás do Kanady.“

Dnes je zjavné, že sa veľa Slovákov v Kanade nehlási k Slovákom.

S akým pocitom ste odchádzali?

„Stále tam bola tá mytológia, že ideme len dočasne. V mojom vedomí bolo, že idem vidieť otca a na jeseň sa vrátim do školy v Silbaši. Odišli sme so štyrmi kuframi a doma mi zostali všetky moje zbierky motýľov, starých peňazí, známok, zápalkových a cigaretových krabíc, komiksov… Keď sme už boli v Kanade, padlo rozhodnutie, že sa nebudeme vracať v tom roku, ale – na budúci rok. Budúce roky pribúdali a až roku 1970, keď sa mama nahnevala na otca kvôli tomu, že sa náš majetok v Silbaši zneužíva, so sestrou lietadlom odišla do Silbaša, predala dom a peniaze zostali tu, čo bola obrovská chyba, lebo sa potom z ,Miháľ-bankyʻ požičiavalo na svadby a podobne. Dlžníci nám síce peniaze vrátili, ale v Titovej Juhoslávii dinár odišiel do prdele; otec nijako nechcel pochopiť, že dinár utráca hodnotu…“

Aké bolo stretnutie s Kanadou z uhla vtedajšieho piataka?

„V škole nikto nevedel po srbsky, ani po slovensky. Chodil som na hodiny angličtiny; učil ma stroj. Mašina mi dávala úlohy, nahrávala odpovede a kým s nimi nebola spokojná, nemohol som ísť ďalej, musel som opakovať látku… Po dvoch školských hodinách ma poslali na iné predmety.“

Ako sa vám darilo?

„Zle. Zažíval som stres na stres. V Silbaši som bol vynikajúci žiak a tam som sa ocitol v situácii, keď nič nerozumiem. Prvé tri mesiace boli hrozné. Druhý polrok to bolo už trošku lepšie. Po roku sme kúpili dom a presťahovali sa z východnej časti Toronta do západnej; tu žili Pucovskovci z Kulpína a s ich dcérou Vierkou sme boli v tej istej triede; veľmi mi pomohla v 6. ročníku, takže to bolo stále lepšie. Školu som zakončil šťastne. Tam sa úspech vyjadruje percentami a môj bol čosi nad 73 %.“

Odišli ste do krajiny, v ktorej platili a platia celkom odlišné normy než u nás. Ako sa so zjavnými rozdielmi vyrovnávali naši ľudia?

„Môj otec mal v Kanade problémy z toho, že bol nasiaknutý silbašským spôsobom života. Keďže stále rozmýšľal o tom, že ,budúci rok ideme domovʻ, pre neho platili ,silbašské zákonyʻ. Nechtiac pochopiť kanadské zákony, často si vytváral vlastné. Načo sa vraj bude učiť po anglicky, keď pôjde domov… Stávalo sa, že to, čo zarobil, dakedy vyúčtoval až o pol roka, lebo vraj ,takto mi dajú aj ďalšiu robotuʻ. Keď firma, ktorá mu dlhovala, zbankrotovala, prepadli mu peniaze.“

Na čo si prišelci v Kanade najťažšie zvykali, čo im chýbalo?

„Pravdaže všetkým chýbal spoločenský život, na ktorý si zvykli doma, lebo čas v Kanade mal väčšiu hodnotu a Kanaďania sa vždy na všetko pozerali cez peniaze.“

Z KANADY NA SLOVENSKO

Po ukončení strednej školy získali ste aj vysokoškolské vzdelanie. Kde ste pracovali?

„Na Polytechnickej univerzite v Toronte, keďže škola vtedy bola ešte temer zdarma, zapísal som sa hneď na tri odbory: počítačovú technológiu, marketing a manažment. Po piatich rokoch som získal naraz tri diplomy a jeden Degree (vyšší stupeň vzdelania; pozn. J. B.). Štúdiá som ukončil v ,správnej chvíliʻ. V období depresie a desaťpercentnej nezamestnanosti pravdaže bolo ťažko nájsť robotu, keďže firmy prepúšťali ľudí. Našťastie, roku 1979 na trh začali prerážať počítače. Do obdobia mikropočítačov som sa pustil, keď to bolo ešte ,v plienkachʻ. Ako zamestnanec najväčšej firmy v Kanade Georg Westerman dobre som aj zarábal.

Roku 1993 som odišiel na Slovensko a zamestnal som sa v Matici slovenskej. V tom čase tlačiareň Neografiu a jej 2 000 zamestnancov prezident Vladimír Mečiar dal Matici. Bolo treba prepúšťať, lebo peniaze vtedy už neboli. Nikto to nechcel riešiť, tak mi predseda MS Jozef Markuš dal za úlohu posúdiť kvalitu zamestnancov. Roku 1995 ma Markuš poprosil, aby som zoskupil Slovákov pre budúce organizácie v Toronte, New Yorku a Argentíne. Tak sme v Toronte založili Kanadské slovenské informačné centrum, ale jeho mandát bol celkom iný než má terajší Kanadský slovenský inštitút, kde ma zvolili za predsedu. Štát vyčlenil 2 milióny korún pre každú z troch novozaložených organizácií. Z toho prišlo prvý rok 200-tisíc korún, druhý rok 500-tisíc, tretí rok 250-tisíc a štvrtý rok – nič; peniaze išli na Maticu, ale tam aj zostali.“

Majú kanadskí Slováci kultúrno-umelecké spolky?

„Mali, ale nemajú. V tridsiatych rokoch 20. storočia, keď americké spolky prestali podporovať Slovákov v Kanade, títo si začali zakladať vlastné spolky a delili sa podľa náboženstva a podľa politickej orientácie. Spolky mali za úlohu učiť slovenčinu, priprávať divadelné predstavenia, spájať Slovákov a mali zároveň fungovať ako poisťovne. Nemali však mandát štátnej inštitúcie. Po 2. svetovej vojne sa vzťahy vyostrili a do spolkov sa začala vmešovať politika. Zostalo iba niekoľko kultúrnych buniek, ktorých činnosť sa zredukovala na organizáciu piknikov.“

Ako sú v súčasnosti organizovaní vojvodinskí Slováci? „Organizovaní sú slabo, iba v záujmových spolkoch, alebo v bunkách niekdajších organizácií, ktoré zanikli: Kanadská slovenská liga má sedem buniek: v Toronte, Hamiltone, Vancouveri, Montreale a ešte dvoch mestách. Stretávajú sa dvakrát v roku, urobia si večeru, zaspievajú Hej, Slováci, a tým to končí. Spolky sa nikdy nebudovali, iba prežívali. Dnes je zjavné, že sa veľa Slovákov v Kanade nehlási k Slovákom. Deti priam nenávidia svojich rodičov, lebo venovali veľa času Slovensku, slovenskej myšlienke a nevenovali sa im, vlastným deťom. Deti sa pozerajú na to tak, že Slovensko dnes na nich kašle. Namiesto toho, aby si ich vážilo, znížilo rozpočet…“

Koľko je úhrnne Slovákov v Kanade a koľko je ich z Vojvodiny?

„Podľa posledného súpisu oficiálne sa 69-tisíc občanov hlási, že vie po slovensky, je 80-tisíc Čechoslovákov, 90-tisíc Čechov a asi 200-tisíc ľudí sa už nevyjadrujú ako Slováci, hoci majú slovenské korene. Mienim, že v súčasnosti je 5- až 10-tisíc potomkov Slovákov odtiaľto; je to už tretia – štvrtá generácia z Vojvodiny, či niekdajšej Juhoslávie. Nemali svoju osobitnú organizáciu, až do roku 1984, keď založili Klub dolnozemských Slovákov Vojvodina so sídlom v Toronte.“

Deti sa slovenským hodnotám nemali ako naučiť, keďže to kanadský štát ani materská krajina nepodporujú.

Majú slovenské deti v Kanade možnosť učiť sa slovenský jazyk v školách?

„Slováci evanjelici sa snažili mať slovenskú školu vo Windsore v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Fungovala rok − dva. V Toronte pri Masarykovom inštitúte, ktorý vlastnili Česi a Slováci, bola československá škola… Nie je problém stvoriť školu, problém je naučiť sa slovenčinu v cudzej krajine, lebo slovenčina je komplikovaný jazyk…“

Takže to vedie – kam?

„Po prvé: je ťažké v cudzine naučiť sa ho, lebo neexistuje systém, ktorý by umožnil naučiť sa slovenčinu ľahko ako iné jazyky. Po druhé: slovenčina je starý jazyk a starý jazyk sa nikto nechce učiť. To som hovoril aj na Slovensku, lebo oni stále obviňujú nás, že zabúdame hovoriť po slovensky, a ja im hovorím – to je váš problém. Ak chcete, aby sa ľudia jazyk naučili, treba aby bol prístupný.“

Sú aj staršie a ťažšie jazyky než slovenčina a ľudia sa ich učia. V Srbsku obstála temer tri storočia…

„Áno, u vás sa udržuje, ale koľko peňazí to stojí…?“

Aká je vlastne politika kanadského štátu voči národnostným menšinám?

„Chcete slovenskú školu? Tak si ju zaplaťte. Keď si to zaplatíte, tak to máte!“

Slovom, Kanada nemá dotácie pre menšiny?

„Nemá. Kanada nemá menšiny. Má len národnosti, ktoré si môžu robiť, čo len chcú, keď si zaplatia. Židia majú krásne školy, prekvitajú, ale okrem židovských iné školy nie sú, nerátajúc francúzske, keďže je francúzština jeden z dvoch štátnych jazykov.“

ČO SI ZAPLATÍTE, TO MÁTE

Sú Židia na tom lepšie hmotne, alebo ide o lepší vzťah k vlastnému jazyku?

„Majú ten vzťah a asi majú aj peniaze a sú pripravení stroviť ich na školenie. Ale majú aj styk s Izraelom, pokým Slovensko sa pozerá na to zahraničie ako na dojnú kravu. Ibaže tá krava mlieko dávno stratila. Viete, koľko napríklad Nemecko dáva na zahraničných Nemcov? Bilión dolárov! Slovensko očakáva, že to sa urobí z neba.“

Okrem Kanadskej slovenskej ligy v Kanade pôsobí aj Kanadský slovenský inštitút, s vami na čele. Čo sú jeho ciele?

„Náš mandát je len zachovávať históriu Slovákov v Kanade. Zbierame všetky dokumenty, platne, filmy, fotografie, knihy, a potom sa snažíme robiť výskumy, vydávať knihy, usporadúvať výstavy, a tam to končí. Pôvodne bol založený roku 1994/95 Maticou slovenskou, s federálnou pôsobnosťou. Lenže keď nie sú peniaze, nie je možné robiť, takže teraz pôsobíme len v Toronte a robíme dobrovoľne; v Kanade je všetko dobrovoľné.“

Čím sa Slováci v Kanade predovšetkým prezentujú?

„Usporadúvajú výstavy, potom sú tu divadlá, spevokoly, oslavy výročí, akým je povedzme jubileum založenia Kanady… Náš inštitút vydal knihu k 75. výročiu slovenského folklóru. V tomto roku Kanadská slovenská liga oslávi 85. výročie založenia…“

Aké divadelné inscenácie hrávajú Slováci v Kanade?

„Divadlo tam začalo zanikať po roku 1955 s nástupom televízie. Predtým sa, od roku 1930, hrali každý rok aspoň dve − tri predstavenia po slovensky. Nacvičovali ich viaceré organizácie. Teraz sa ešte ako-tak divadlo snaží robiť Dušan Tót, bývalý farár našej evanjelickej cirkvi v Toronte, ktorý je vlastne povolaním herec. Činí sa aj nové divadlo, t. j. Slováci, ktorí v deväťdesiatych rokoch 20. storočia prišli zo Slovenska. Nacvičia novú hru každé dva − tri roky, pokým česká komunita má divadlo stále.“

Kanadskí Česi sa viac starajú o svoj jazyk než tamojší Slováci…?

„Česi tam boli vždy bohatí; Slováci prišli chudobní…“

Nuž ale po toľkých desaťročiach vari len nezostali chudobní?

„Nie je všetko len v peniazoch. Čo si myslíte, prečo v 60. či 70. rokoch zaniklo divadlo v Silbaši, hoci tam počas nasledujúcich 30 rokov bolo lepšie než predtým? Prišla televízia a zabila divadlo aj tu, aj v Kanade.“

Spomenuli ste i slovenský folklór. Kto ho v Kanade pestuje?

„Slovenský folklór v Kanade ešte stále existuje, lebo neexistuje jazyková bariéra. Je pestrý, preto na rozdiel od divadla, je vítaný aj na oslavách kanadských, či na anglických festivaloch. Slovenský folklór pestujú súbory v Toronte, Montreale, Windsore a v Calgary. Keď si zaplatia, tak odchádzajú aj na Detvu.“

Ako sú organizované, ako sa financujú?

„Dnešné folklórne súbory fungujú na zásadách ochotníctva. Zaplatia si za výrobu krojov, zaplatia si choreografa, tiež prepravu na vystúpenia a fungujú – super. Z rozpočtu mesta, provincie ani štátu, pravdaže, nedostanú nič…“

Čo je Klub Vojvodina?

„Založili ho nadšenci z Vojvodiny, keď už trošku dozreli tí, ktorí mali trochu viac škôl. Zoskupili sme sa s ideou prezentovať slovenskú identitu vojvodinských Slovákov, ukázať naše tance, piesne a kroje, keďže máme iné dejiny ako Slováci zo Slovenska. Usporadúvali sme zábavy krojové a tortové, tiež zabíjačky, stretávali sme sa aspoň dvakrát v roku. To prekvitalo asi tak od roku 1986 po 2005, keď tí ľudia začali starnúť a vymierať a deti sa slovenským hodnotám nemali ako naučiť, keďže to kanadský štát ani materská krajina nepodporujú. Jediná akcia, ktorá sa ešte stále usporadúva každý rok, je slovenský piknik. Stretáva sa pri ňom 60 – 120 ľudí.“

Slovenský folklór v Kanade ešte stále existuje, lebo neexistuje jazyková bariéra.

Aká je jeho náplň?

„Piknik je výlet a obed v prírode. Problém je v tom, že ani jedna slovenská organizácia nevlastní žiaden pozemok, na ktorom by si ho urobili. V 70. rokoch si evanjelici kúpili kus pôdy s trávnikom, pomenovali ho Štefánik a tam sa stretávali. Lenže sa ukázalo, že treba veľa platiť za údržbu a dane, tak to po 5 – 6 rokoch predali. Katolíci mali rovnaký problém; jedine komunisti si ponechali dáku pôdu, keď sa rozpadli, tak tam torontská bunka zriadila Slovenské kultúrne centrum (teraz je to už súčasťou mesta). Raz do roka si to prenajímame za 500 dolárov na šesť hodín, koľko trvá piknik. Na úvod sa urobia bohoslužby, potom si ľudia berú jedlo, obedujeme, porozprávame sa, zaspievame si… Býva tam dobrá nálada. Kým na piknik prichádzalo 200 – 300 ľudí, tak býval aj folklórny súbor.“

Kedy sa vás dočkali zbierky, ktoré ste ako chlapec nechali v Silbaši?

„Nikdy. Prvý raz som sa vrátil do rodnej dediny roku 1972, ale už som v našom dome nenašiel nič z môjho detstva; všetko zmizlo, všetko… Naposledy som tu bol pred piatimi rokmi. Do roku 1978 sme chodievali pravidelne každé dva roky, neskoršie, keď už sme so sestrou dospeli, len podľa potreby; ja som dochádzal najčastejšie, ale v období 1995 – 2003 som tu vôbec nebol.”

Otec sa nikdy nedožil toho „budúceho roku“. Prečo?

„Má to taký smutný záver… Mama zomrela roku 2001 a otec o päť rokov neskoršie naozaj chcel ísť späť do Srbska. Uvažoval o tom, s kým z najbližšej rodiny by býval, alebo popri ktorom bratovi či sestre by mohol kúpiť dom, a najmä, kto by sa oň do istej miery staral. Vybavili sme pas, ktorý nikdy nebol použitý, taktiež doklady týkajúce sa dedičstva. Všetko bolo vybavené, ibaže otec sa nijako nepodujal zavolať rodine a zistiť, čo oni na jeho návrh. Lebo nechcel počuť odpoveď, a tak nakoniec neodišiel, hoci sme kúpili aj letenku. Letel som sem iba ja, porozprával som sa s jeho súrodencami… Povedali, že nechcú, aby sa vrátil.“

Aká je vaša mienka o súčasnej slovenskej komunite v Srbsku?

„Nie som šťastný z toho, že to tu ide dolu vodou, rovnako ako aj tam u nás. Nie preto, že sa stráca jazyk, ale preto, že sa tento štát nestará o svojich občanov. Keď ide o Slovákov a vaše kultúrne organizácie, je problém, že sa, podľa môjho názoru, príliš veľa peňazí usmerňuje na zbytočné veci.“

Ako vnímate súčasnú rodnú dedinu?

„Silbaš je dnes, z môjho hľadiska, zomierajúca dedina, lebo Obec Báčska Palanka je slabá, aby sa starala aj sama o seba, nie to o dediny, ktoré k nej patria, a neviem ani či má o to záujem.