Slabiny menšinovej kultúrnej autonómie

Menšinová kultúrna samospráva, ktorá zastrešuje kolektívne práva národnostných spoločenstiev, nezačína srbskou legislatívou, ale možno povedať, že začína byť aktuálna po roku 1989.

Potreba po ochrane života a dôstojnosti ľudí hovoriacich „iným“ jazykom, veriacim v čosi „iné“, pestujúcich „iné“ obyčaje a tradície vo vzťahu väčšiny k menšine, resp. menšiny k väčšine, sprevádza však človeka od samotných začiatkov modernej civilizácie až podnes. Ide o univerzálne právo človeka na slobodný život v spoločenstve, v ktorom bezstarostne konzumuje aspoň základné životné potreby, týkajúce sa napr. národnostnej identity a príslušnosti k určitému kolektívu (spoločenstvu).

Ochrana kolektívnych práv menšín bola a zostala výzvou pre ľudstvo. Veď dejiny ľudských vzťahov dosvedčujú, že sa kolektívne práva rozširovali postupne, pričom niekedy zažiarili ako zornička, inokedy vyvolali náboženské, etnické a občianske vojny. V našej súčasnosti ochrana menšinových národnostných práv, ako je známe, je zakotvená v práve na kultúrnu autonómiu, ktorá je od roku 2002, resp. 2009 inštitucionalizovaná v národnostných radách národnostných menšín. Ide o zákonné afirmatívne opatrenie, čiže pozitívnu diskrimináciu, ktorá roky predtým bola známa v regióne.

Napr. v Slovinsku, ktorého najvyšší štátny akt za autochtónne menšiny s právom na založenie inštitúcie etnickej samosprávy uznáva talianske a maďarské spoločenstvo, ešte roku 1994 schválili Zákon o samospráve etnických komunít, ktorý podobne ako u nás upravuje oblasť ochrany národnostnej identity menšín. Relatívne veľký odtieň spočíva v spôsobe organizovania volieb do tamojších, podmienečne povedané, národnostných rád. Totiž voľby sa organizujú súbežne s lokálnymi voľbami, pričom sa hlasuje podľa väčšinovej zásady – okrúžkovaním mena a priezviska kandidáta na člena tzv. národnostnej rady, a nie názvu listiny, ako v prípade volieb do NRNM v Srbsku. Čiže šanca, že sa do zastupiteľskej menšinovej inštitúcie dostane skutočný odborník alebo opravdivý bojovník za menšinové práva, je oveľa väčšia než v prípade priamych volieb, ako ukázala prax v našej krajine v posledných voľbách do národnostných rád národnostných menšín roku 2014.

V prípade menšinových spoločenstiev v Slovinsku, ale aj v iných európskych krajinách je obdivuhodný stupeň vlastnej národnostnej uvedomelosti, ktorú reálne a v praxi ochraňujú a rozvíjajú nielen z finančných prostriedkov zo štátnej pokladnice, ale aj silným angažmánom v realizácii európskych projektov, čo v našom prípade, i keď máme prístup k predprístupovým fondom EÚ, zrejme absentuje. Deklaratívne sa veru vieme postarať o ustanovenie Komisie pre europrojekty (v rámci Výboru pre úradné používanie jazyka a písma), ale načo, či komu by sme ju aj uviedli do života?!

Prečo sa znovu a zase vraciame k téme inštitúcií menšinovej samosprávy? Prinútila nás k tomu nedávna medzinárodná konferencia Modely politickej účasti a samosprávy národnostných menšín v členských krajinách Stredoeurópskej iniciatívy v talianskom Terste. Keď len aspoň na chvíľku vykročíme spoza hraníc (vlastnej krajiny, menšiny, rodiny atď.), získame možnosť pozrieť sa na naše národnostné spoločenstvo z vtáčej perspektívy, ktorá hovorí o tom, že sme dobre organizovaná menšinová komunita, ale nám neraz chýba nadhľad a rozhľad.

Tie by nám umožnili rozvíjanie mentálnych a „technických“ kapacít príslušníkov (slovenskej) menšiny, ktorými by sme sa v dobe expanzie projektového a digitálneho spôsobu života a myslenia ľahšie zorientovali pri rozmiestňovaní kvalitných ľudských zdrojov – hybných síl našej slovenskej komunity pre budúce dni, mesiace, roky, ktoré sa chytia za pasy napr. aj so serióznymi EÚ projektmi. Lebo aj to je slabinou v našom súčasnom menšinovom reťazci.

Vladimíra Dorčová-Valtnerová