Slováci z Orientu

Božena Farhatová-Popadičová pochádza z východného Slovenska. Po absolvovaní SVŠ v Snine pokračovala vo svojich štúdiách na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vyštudovala slovenčinu – ruštinu. Od r. 1971 pracovala ako hlásateľka v Československom rozhlase v Bratislave. Absolvovala niekoľko stáží v Rádiu Nový Sad ako lektorka slovenčiny, v Rádiu Varna, v Prahe na stanici Hviezda a v štúdiu Košice. V r. 1974 obhájila rigoróznu prácu z problematiky rozhlasovej správy, z jej kompozície a interpretácie, a získala titul PhDr.

V r. 1985 odišla za manželom, ktorý vyštudoval medicínu na LFUK v Bratislave, do Libanonu. Od začiatku sa angažovala v Asociácii absolventov českých a slovenských škôl, obnovila spoluprácu so slovenským rozhlasom, prispievala najmä do relácie Štúdia svet, RSI, Rádia Viva, do TASR a do novín.

Má tri vysokoškolsky vzdelané deti. V poslednom čase striedavo žije v Libanone, v Londýne a na Slovensku.

– Veľmi málo Slovákov žijúcich na Slovensku vie, že naši krajania žijú v početnej komunite aj na ázijskom kontinente, v Libanone. Čo spája týchto krajanov? Aký bol dôvod ich emigrácie do Libanonu? 

– Máte pravdu, v povedomí Slovákov pretrváva predstava, že krajania žijú prevažne na Dolnej zemi a v zámorí – v Amerike, Kanade a v Austrálii. Keď som v Bratislave na Konferencii Slovákov žijúcich v zahraničí v r. 2007 informovala zástupcov krajanov z celého sveta o slovenskej komunite v Libanone, Sýrii a Jordánsku, vyvolalo to veľké prekvapenie a zároveň i záujem. Nikto predtým netušil, že i na Blízkom východe žije komunita krajanov, ktorí neprestávajú byť Slovákmi a ktorí všestranne propagujú dobré meno Slovenska v regióne Blízkeho východu. Spája ich činorodá práca a obdivuhodné úsilie pri zachovávaní národných tradícií jazykového povedomia a zdedených kultúrnych a spoločenských hodnôt, ktoré vštepujú aj svojim deťom. Väčšina krajaniek prišla do tejto oblasti za svojimi manželmi, ktorí študovali – hlavne v bývalom Československu – na našich vysokých školách.

– V akom počte sú naše krajanky v Libanone zastúpené?

– Nie je nás veľa, nie sme početnou skupinou krajanov a pokiaľ ide o Libanon, sme aj zvláštnou komunitou, ktorá svoje aktivity spája s Asociáciou absolventov českých a slovenských vysokých škôl v Libanone. Podľa záznamov, ktoré mi poskytol vlani konzul Ivan Kratochvíl v Bejrúte na Veľvyslanectve SR, pre Sýriu, Libanon a Jordánsko je počet krajanov v spomínaných krajinách nasledujúci: Sýria – pred krízou – 189 osôb, Libanon – 136 osôb, Jordánsko – 82 osôb.

Predpokladá sa, že to môže byť aj trocha väčší počet, údajne sú aj takí, ktorí sa ešte nezaregistrovali. Jedno príslovie na východnom Slovensku hovorí: Malá hrudka, dobrý syr. Inými slovami – nie v množstve, ale v kvalite je sila. Libanonské krajanky – inžinierky, ekonómky, laborantky, lekárky a iné stredoškolské a vysokoškolské kádre – nielenže sa s vervou zapojili do práce, ale sú pritom aj veľmi úspešné. Nielenže samy zvládli úskalia arabského jazyka a svoje deti dokázali naučiť po slovensky, čo je v tunajšom náročnom anglicko-francúzsko-arabskom výchovno-vzdelávacom procese záslužný počin, a nielenže sa s úspechom zhostili rodinných povinností v odlišnej mentalite Orientu, ale získali uznanie a rešpekt svojou pracovitosťou, kultúrnou rozhľadenosťou, systémom vo fungovaní rodiny a výchove detí, rešpektovaním domácich tradícií a spoločenskou angažovanosťou.

 – Niektoré z nich sú členkami krajanského spolku – Asociácie absolventov českých a slovenských vysokých škôl. Čo znamená byť členom tejto asociácie?

– Vlastne všetky krajanky sú členkami Asociácie absolventov českých a slovenských vysokých škôl v Libanone, podobne ako aj ich manželia a dospelé deti, činnosť krajaniek je úzko spätá s programom a činnosťou tejto organizácie, veď práve ony ju stmeľujú a dávajú jej patričnú spoločenskú prestíž. V poslednom desaťročí sú krajanky zastúpené aj vo výbore organizácie, čím sa priamo podieľajú na tvorbe programu, na realizácii rôznych akcií, na propagácii mnohých zaujímavých podujatí, ktoré čiastočne pripravujú s Veľvyslanectvom Českej republiky a Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Bejrúte. Asociácia absolventov českých a slovenských vysokých škôl patrí medzi najúspešnejšie organizácie podobného druhu v Libanone, o čom svedčí hodnotenie Ministerstva vnútra. Eviduje 500 členov a oficiálne povolenie k činnosti dostala v r. 1993, hoci už od začiatku 80. rokov v Bejrúte pracovala aktívna skupina absolventov, ktorí všestranne propagovali krajiny, v ktorých vyštudovali. Títo lekári, inžinieri, technici zastávajú v ekonomickom a spoločenskom živote Libanonu vysoké posty, pracujú na ministerstvách, vysokých školách, v energetike, v spojoch, v poľnohospodárskych firmách, v zastupiteľských orgánoch a v politickom živote krajiny. Okrem toho, že šíria dobré meno nášho školstva, sú aj aktívnymi propagátormi Slovenska a slovenskej kultúry.

– Výbor Asociácie absolventov českých a slovenských vysokých škôl každoročne pripravuje niekoľko profilových podujatí. Aké sú to podujatia?

– Program Asociácie je bohatý a rôznorodý. Veľkej obľube sa tešia vianočné večierky, na ktoré každoročne príde aj 300 záujemcov. Sú to naozaj česko-slovenské Vianoce so všetkým, čo k tomu patrí – výzdobou začnúc, pohostením, programom a hudbou končiac. Úsilie krajaniek a výboru oceňujú najmä rodiny a priatelia našich absolventov. Medzi profilové podujatia patrí už viac rokov aj tzv. Takrim, na ktorom sú odmeňovaní zaslúžilí členovia. Diplomy preberajú z rúk predstaviteľov oboch veľvyslanectiev a zástupcu Ministerstva vnútra Libanonu. Podujatie je spájané s propagáciou kultúry a školstva oboch krajín a profesijných úspechov odmenených absolventov. Veľmi úspešné boli aj mnohé semináre. Spomeniem aspoň Seminár o rozvoji obchodných vzťahov medzi Libanonom, Českom a Slovenskom, Seminár o privatizácii, Seminár o rozvoji cestového ruchu, ktorý bol úspešnou propagáciou našich kúpeľných miest, či Seminár o možnostiach štúdia Libanončanov na našich vysokých školách. Veľkú popularitu získali Večery poézie z tvorby našich popredných básnikov. Jeden večer bol venovaný exilovým slovenským básnikom. Jedinečné boli aj tri veľké výstavy slovenského ľudového umenia, remesiel a tradícií a českého krištáľu, ktoré v Bejrúte a Sajde usporiadali krajanky. Výstavy boli spojené s kvízom pre žiakov stredných škôl – Čo vieš o Slovensku, čo vieš o Česku? Výbor sa angažoval pri výsadbe ohrozeného cédra a v rámci akcie Za zelený Libanon prispel desiatkami stromov, ktoré vysadili v južnom Libanone. Krajanky zorganizovali niekoľko veľmi populárnych a úspešných stretnutí s libanonskými ženami, ktoré zaúčali piecť slovenské zákusky a koláče. Libanončanky s uznaním hodnotia šikovnosť našich žien. To bolo iba niekoľko podujatí z programu Asociácie a aktivít krajaniek. Vie o nich široká libanonská verejnosť a o účasť na týchto podujatiach nikdy nie je núdza.

– Pred Vianocami výbor pripravuje Vianočný večierok v Bejrúte. Je poňatý veľmi tradične, slovensky. V akom duchu naše krajanky vychovávajú svojich potomkov?

– Mala som milú povinnosť –  ako členka výboru a ako bývalá hlásateľka – podieľať sa na príprave kultúrneho programu a moderovania niekoľkých vianočných večierkov. Spolu s krajankami sme si dali záležať na tom, aby to bol ozajstný vianočný sviatok – s vôňou ihličia, stromčekom a s medovníčkami, makovými a orechovými koláčmi, koledami i celkovou atmosférou pripomínajúcou domov. A keď to robíme na večierku pre 300 hostí, viete si predstaviť, ako vyzerajú naše domácnosti na Vianoce. Naše deti sa už počas adventu tešia na ich príchod, na rituálny štedrovečerný stôl, na to, ako libanonská rodina i známi obdivujú naše tradície, bohaté pohostenie a jedinečné zvyky, ktoré sa snažíme aj tu, ďaleko od domova dodržiavať. Naše deti vyrástli so slovenskými rozprávkami na dobrú noc, spoznávali krásu riekaniek, učili sa správne tvoriť slovenské vety, spoznávali zemepisné a historické zaujímavosti Slovenska, mnohé absolvovali kurzy slovenského jazyka v Modre-Harmónii. Slovensko je pre ne druhým domovom, o ktorom s veľkou pýchou rozprávajú svojim spolužiakom a známym v arabskom svete.

– Ako dlho ste členkou tejto asociácie? Čo vás do nej priviedlo?

– Členkou Asociácie absolventov českých a slovenských vysokých škôl v Libanone som prakticky od jej oficiálneho založenia v r. 1993. Máloktorá Slovenka (až na výnimky) sa nezapojila do jej činnosti. Šesť rokov som bola členkou výboru, mala som v náplni kultúrny program a kontakty so zahraničím. Svoje pôsobenie v organizácii som využila na to, aby som prostredníctvom Slovenského rozhlasu, zahraničného vysielania RSI, TASR, Rádia Viva, časopisu Slovenska…, informovala slovenskú verejnosť o našich kultúrnych a spoločenských podujatiach, ktoré boli zároveň propagáciou Slovenska v tomto regióne. Ako členka výboru som bola spoluautorkou myšlienky – s bývalým veľvyslancom SR v Damasku O. Hlaváčkom – o spolupráci s krajankami v Sýrii a Jordánsku, neskôr so slovenskou komunitou na Cypre. Stretnutia v Damasku, v Homse a Limasole potvrdili, že Slovenky chcú aj touto cestou upevňovať krajanské vzťahy a zároveň svojimi podujatiami oboznamovať verejnosť na Blízkom východe so Slovenskom, s jeho kultúrou, históriou a súčasnosťou.

– Slovenky žijúce v Libanone sa stretávajú na ázijskom kontinente s úplne odlišnou kultúrou i mentalitou ľudí. Čo ste sa z  našej kultúry pokúsili implementovať do života Libanončanov a čo práve naopak si osvojili naše krajanky?

– Neraz som mala možnosť presvedčiť sa, že iba človek, ktorý si ctí tradície a kultúrne hodnoty svojho národa, môže mať dobrý vzťah ku kultúre a tradíciám iného národa. A iba tolerantný človek sa ľahšie prispôsobí životu v tej-ktorej krajine. O Libanone sa hovorí, že je mostom medzi Orientom a Európou. Je to moslimsko-kresťanská krajina s bohatou históriou a nepokojnou súčasnosťou. Pokiaľ ide o kultúru, výrazne ovplyvnenú Francúzmi a „inú“ alebo „inakšiu“ mentalitu Libanončanov, Slovenky si trocha dlhšie zvykali práve na tú mentalitu. Libanončania sú veľmi bezprostrední, priateľskí, prehnane hrdí na svoj pôvod, štedrí a pohostinní až do takej miery, že vás budú stále pozývať na spoločenské obedy a večere, že vás budú často navštevovať, že prídu na návštevu i o desiatej večer. Na toto mnohé krajanky, najmä tie z mesta, neboli zvyknuté. Zato sa im podarilo vniesť do libanonskej rodiny slovenskú poriadkumilovnosť, precíznosť, dochvíľnosť, pevný systém vo výchove detí, vzťah k prírode a životnému prostrediu a už spomínanú spoločenskú angažovanosť. Aj prostredníctvom niekoľkých výstav slovenského ľudového umenia, tradícií, zručnosti krajaniek, mnohých spoločenských akcií, prostredníctvom spolupráce s domácimi organizáciami žien a s inými kultúrnymi spolkami v Libanone, široká libanonská verejnosť o Slovensku vie. A čo si osvojili naše krajanky v tejto krajine, resp. čo si najviac cenia u Libanoniek? Predovšetkým ich priateľský a nekonfliktný vzťah k cudzincom, ich silné rodinné zázemie, obdivuhodnú úctu k matke, ich žičlivosť a príslovečnú hrdosť. Libanončan nikdy nezaprie svoj pôvod. Aj tých 12 miliónov Libanončanov roztrúsených po celom svete zostáva Libanončanmi, sú hrdí na svoju krajinu, na toľkokrát zruinovaný a znovu prosperujúci Bejrút, na svoj národný symbol – majestátny céder.

– Moja záverečná otázka je tak trošku hypotetická. Niektorí krajania zakladajú v iných štátoch dcérske ustanovizne Matice slovenskej a ich odbory. Viete si predstaviť, že aj v Libanone by bol založený Miestny odbor Matice slovenskej? Bol by oň medzi našimi krajankami záujem?

– Možno by som si to vedela predstaviť pri väčšej komunite, ale hlavne pri väčšom počte mladých ľudí a za predpokladu, že by miestna ustanovizeň MS nebola len libanonskou záležitosťou, ale skôr organizáciou združujúcou aj krajanov zo Sýrie a Jordánska. Bohužiaľ, vieme, aká je momentálne nebezpečná a ničivá vojna v Sýrii – s miliónmi utečencov, medzi ktorých patrí aj väčšina sýrskych krajaniek. Ťažko predpovedať, že mier v tejto nepokojnej oblasti je už na obzore. Aj vzhľadom na túto situáciu, ktorá sa bezprostredne dotýka aj Libanonu a Jordánska, je dosť ťažké dať optimistickú predpoveď či pozitívnu odpoveď na túto otázku.

[ot-video]

Zuzana Pavelcová