Sťažené východiská

Zvyk je stále železnou košeľou. Aj v prípade ujatého názoru, že  písanie o ktoromkoľvek štáte treba začať jeho históriou. Zvlášť to platí pre  štátne sviatky.

Zajtra teda oslavujeme Deň štátnosti ako najdôležitejší národný sviatok od začiatku tohto storočia, zároveň i historický 15. február. V prvom rade ako prejav úcty k spomienkam na dva dôležité segmenty  tunajších dejín: Prvé srbské povstanie proti Osmanskej ríši (14. 2. 1804 –7. 10. 1813) a schválenie Sretenskej ústavy 15. februára 1835, považovanej za symbol vzniku moderného srbského štátu.

Dejiny sú v podstate vzácnou záležitosťou, zvlášť ak sa vie čerpať z ich ponaučení. Tie tunajšie, najčastejšie tragické a komplikované, zostanú ešte dlho ako úrodná pôda na mnohé výskumy, na hľadanie, odhaľovanie a objavovanie súvislostí, no i na výčitky, prečo sa vtedy rozhodlo tak a nie inak… Je jasné, že je po boji každý generálom, no oveľa viac od takýchto úvah predmetom záujmu obyvateľov a politikov sa stáva dnešok a zajtrajšok. Čo nás v ňom čaká a ako sa prispôsobiť tomu prostredníctvom najvyššieho právneho aktu štátu?

Ústava

Vraví sa, že je najlepšou ústavou tá, ktorá (pre)trvá. V takomto kontexte je to Ústava USA ako najstaršia na svete. Právni experti mienia, že je predpokladom vzniku dnešnej kvalitnej ústavy jej právny obsah a zladenosť siahajúca k dokonalosti, čo prakticky znamená, že by mala byť vzorom celej právnej sústave a nižším právnickým aktom. Druhý činiteľ sa vzťahuje na život, ktorý upravuje, na konkrétnu spoločnosť a štát. Čiže ide o to, aby bola adekvátna dosiahnutému stupňu vývinu a politickým pomerom, zároveň ale i smernicou celkového rozvoja.

Terajšia Ústava Srbska, schválená v Národnom zhromaždení v roku 2006, sa akosi stáva tesná pre prebiehajúce alebo očakávané zmeny. Okrem reálnej vnútropolitickej situácie je tu i vonkajší činiteľ. Pôvodne šlo o predsavzatie Belehradu meniť do konca tohto roka Ústavu v časti vzťahujúcej sa na justíciu, no keďže sa lehoty z Akčného plánu pre prístupovú kapitolu 23 posunuli, možné je, že najvyšší právny akt i tento rok prežije v existujúcej podobe. Zmeny ústavy ako potreba vyplývajúca z európskej cesty nemusia byť natoľko naliehavé, vzhľadom na to, kde práve na tej ceste sme. Inými slovami, ešte veľa vody pretečie dolu Dunajom, kým  sa do ústavy  bude musieť vnášať tzv. integračná klauzula, čiže zverenie časti suverénnych práv Európskej únii, ako i ustanovenia umožňujúce občanom EÚ aktívne a pasívne voličské právo v Srbsku pri voľbách do Európskeho parlamentu.

To, čo akosi najviac znepokojuje, je žitie v stálom procese volania po ústavnej revízii, ktoré nám vytvára falošný obraz, že zmenou najvyššieho štátneho aktu budeme automaticky žiť lepšie. Nebudeme. Aspoň nie potiaľ, kým  úspešne nezdoláme potrebné reformy a nedáme jasné odpovede na už dnes vyhrotené dilemy, vzťahujúce sa napríklad na to, v akom štáte a spoločnosti aj chceme, aj môžeme reálne žiť. A nie vždy to závisí len od nás.