Sveto Hurban, herec SND + SND

K sviatku Všetkých svätých si treba spomenúť aj na Svetozára Sveta Hurbana, herca Srbského národného divadla v Novom Sade a Slovenského národného divadla v Bratislave, ktorý predčasne umrel v 24. roku života pred 80 rokmi.

Svetozár Sveto Hurban (1909 – 1933) sa narodil v T. Sv. Martine z otca Konštantína Hurbana, podnikateľa a bankového úradníka, a matky Ruženy, rodenej Šimkovej. Bol najmladším vnukom vodcu slovenského národa Dr. Jozefa Miloslava Hurbana. Meno dostal po krstnom otcovi a strýkovi Svetozárovi Hurbanovi Vajanskom. Detstvo strávil pri babičke Anne Jurkovičovej-Hurbanovej, ktorá mu vštepila lásku k divadlu. Už v piatom roku života mal vo svojej izbe divadielko s ručne tvorenými figúrkami, ktoré si počas prvej svetovej vojny preniesol do Starej Pazovy, kde sa jeho otec zamestnal v Staropazovskej banke. Základné vzdelávanie dokončil na pazovskej ľudovej škole, potom pokračoval na Súkromnom reálnom gymnáziu v Pazove a na Slovenskom gymnáziu v Petrovci (kde vystupoval ako divadelný ochotník), ktoré nedokončil, ale odišiel do Belehradu školiť sa za herca. Roku 1928 v Belehrade absolvoval Dramatickú akadémiu a hneď sa zamestnal v Srbskom národnom divadle v Novom Sade, v „Trupe društva za Srpsko narodno pozorište“. S touto hereckou družinou vystupoval po celom „starom“ Srbsku a v mnohých mestách Báčky, Banátu a Sriemu. Dva roky hrával v mestách Požarevac, Smederevo, Pančevo, Zreňanin, Titel, Jaša Tomić, Stará Pazova, Ruma, Sriemska Mitrovica a Šíd. Všade získal priazeň svojich kolegov a publika.

„O Svetovi Hurbanovi ako hercovi kolovali i na Slovensku zvesti. Prvý bol Dr. Milan Ivanka, ktorý sa o mladého šuhaja zaujímal,“ uviedol Jano Horáček v článku Krátka cesta (v knižočke Cesta, pamiatke Sveta Hurbana, nákladom Ján Horáček, Bratislava – Martin 1934).

„Koncom roku 1928 dostal som list z Juhoslávie od syna známej a váženej slovenskej rodiny, či by sme ho neprijali do činoherného súboru SND. List obsahove jednoduchý a krátky, pravý opak listov tohto žánru. Ale podľa tradície: pripojil i dve fotografie. Na jednej bol Sveto, na druhej herec (s monoklom na oku). Na tento list odpovedal som niekoľkými otázkami, keďže bližších informácií o Hurbanovi som nemal. Odpoveď opäť skromná. Bolo to akési nezvyklé, ale tak neobyčajne úprimné, že v hereckom živote prišlo mi to na podiv. Túto skromnú prosbu predložil som nebohému majstrovi Nedbalovi, riaditeľovi divadla, prosiac ho o prijatie Sveta Hurbana do činoherného súboru,“ uviedol Janko Borodáč, vtedajší dramaturg a umelecký šéf Činohry SND v článku Sveto Hurban – umelec. Oficiálne pozvanie do bratislavského SND sa Svetovi dostalo 22. apríla 1929, o čom svedčí list uschovaný v ÚA SEAVC v Starej Pazove. Borodáč o hercovi Hurbanovi zapísal aj toto: „… A Hurban ako dramatický umelec vynikal. Ba, čo viac, stupňoval záujem nielen obecenstva, ktoré ho vídavalo raz za týždeň, ale podržal si záujem kolegov, s ktorými denne pracoval, skúšal. Príznak v našom živote zriedkavý a vzácny… Postava Števka v „Ženskom zákone“ Hurbanom stelesnená, je jeden z najumeleckejších a najkrásnejších výkonov v slovenskej hereckej tvorbe.“

Sveto Hurban za krátku dobu zohral aj v Bratislave celý rad úloh: Ivana (Sanin), Cisár (Jedna noc a tri ženy), Murdo (Jeho prvá žena), Fritz (Grand Hotel), Mladý muž (Búrka), Satin (Na dne), Cechovoj (Strach)…

Andrej Bagar, slovenský herec a divadelný režisér, Sveta Hurbana opísal ako herca nových javiskových smerov a človeka hlbokého sociálneho cítenia: „Sveto bol totiž znamenitým karikaturistom a nevynechal jedinej príležitosti, aby i toto svoje nadanie neuplatnil… Je ich viac než sto po všetkých divadlách Slovenska a niet divadelnej šatne, kde by nebola karikatúra či na kuse papieru, či už na holej stene – karikatúra jednoho z nás, ktorej autorom bol Sveto.“ Jedna Svetova karikatúra VHV ako prednášateľa na Ľudovej univerzite v Starej Pazove sa nachádza aj v ÚA SEAVC.

S bratrancami Vladimírom Royom a Vladimírom Konštantínom Hurbanom mal živé kontakty. Dokonca po otcovej smrti roku 1924, V. K. Hurban sa o jeho školenie staral. Keď Sveto pôsobil v Bratislave, listami bratranca VHV informoval o aktualitách v divadle a o tom, kedy jeho diela ožívajú na javiskách a v éteri ako rozhlasové hry.

Svetozár Sveto Hurban bol vojakom v Levoči. V roku 1932 sa oženil s herečkou Ruženou Porubskou. Avšak to manželstvo netrvalo dlho, lebo po úspešnej sezóne v lete roku 1933 sa vrátil na dovolenku k rodičom do Starej Pazovy. O tom, aký zájazd plánoval, uviedol Andrej Bagar vo svojich spomienkach: „9. júla zišiel som sa s ním v prístave. Belasý baret, elegantný športový oblek, široká viazanka, rozosmiata tvár a oči plné ohňa. Tak som videl Sveta naposledy. V srbčine vyšla hromada nových hier; donesiem  si a budem prekladať. Ten zájazd do Petrovca a Pazovy vyjednám naisto… Žarnovický mi povedal, že niečo píše. Kamarát, divadlo – to ti je báječná vec a život, život je krásny!“ týmito slovami sa s Bagarom navždy rozlúčil.

Štefan Hoza, operný spevák SND, v článku Náš posledný rozhovor uviedol, ako mu Sveto Hurban pri Dunaji v Bratislave opísal príchod búrky na Dolniakoch: „Sveto nebol nikdy rozcitliveným mladíkom, ale s akýmsi radostným zrakom mi vravel, že sa už teší vakáciám. Povedal: „Rád som tu, ale tam sú moji… to ako keď sa vták vracia…“

Svetozár Sveto Hurban sa nikdy viac do Bratislavy nevrátil. Utopil sa počas plávania v Dunaji v Zemune 30. júla 1933.

Zaujímavé je  povedať, že aj dnes na pazovskom cintoríne stojí nepoškodený jeho náhrobný drevený kríž, ktorý akoby vzdoroval zubu času na rozdiel od schátralej rodinnej krypty. Tá totiž potrebuje súrnu renováciu.

Katarína Verešová