Umenie som vždy mal v sebe

25.feb 2015

Umenie som vždy mal v sebe

Fragment a talent. A osobnosť mnohorakých záujmov a početných životných skúseností, čo zjednodušene možno vystihnúť pojmom multimediálny umelec. Lebo Vladimír Labát Rovnev je aj sochárom, aj maliarom, aj hudobníkom, aj skladateľom, aj dizajnérom, aj básnikom, aj ilustrátorom, aj mysliteľom… Je majiteľom úctyhodnej tvorivej biografie, ktorá by mohla zabrať i niekoľko novinových strán. Len to najzákladnejšie z nej. Narodil sa v roku 1946, základnú a strednú školu, ako aj Vyššiu pedagogickú akadémiu – odbor výtvarníctvo ukončil v Novom Sade. Pedagogickou činnosťou v oblasti výtvarného vzdelávania sa zaoberal do roku 1976. Otec Štefan, profesor telesnej výchovy pôvodom z Petrovca, mať Olga, taktiež profesorka telesnej výchovy, pôvodom z Ruska, skadiaľ jej grófska rodina prišla k nám. Vladimír Labát Rovnev posledných 35 rokov experimentuje v oblasti, či na reláciách medzi skulptúrami, poéziou, hudbou, rozvojom duchovnej energie. Medzi prvými vo svete tvorí akustické skulptúry, na ktorých mal od roku 1980 nespočetné množstvo koncertov a výstav. Je majstrom mnohých (šestnástich) remesiel, osobnosťou zaiste nevšednou.

Maestro Vladimír Labát Rovnev

Maestro Vladimír Labát Rovnev

Príležitosť vydolovať z neho časť vyznania v širších súvislostiach vznikla nečakane, sťa príchod letného dažďa. Presnejšie, po premiére knihy Dušanky Vranješevićovej Nedaj sa drakovi v Klube poslancov pokrajinského parlamentu, ktorej nielenže navrhol obálku, ale jej (autorke) venoval i báseň. V tom postpremiérovom zhone mal dostatok trpezlivosti na viac než polhodinový rozhovor, ktorý by za inakších okolností mohol zabrať aj celé hodiny. Veď bolo toľko toho povedať, zvlášť keď je spolubesedník vybavený na rozhovor toľkými spomienkami. Je tvorivý úspech a šťastie dané talentom alebo veľkou drinou? Rodí sa to už v detstve alebo prichádza neskôr? Mnoho dilem, kým sa prúd spomienok nezačal odvíjať tou bežnou, pragmatickou otázkou:

Ste majstrom mnohých umení. Dá sa povedať, ktoré vám je najbližšie?

– Kreativita je tou záležitosťou, ktorá človeka vedie jednou cestou, stále. A potom je jedno, čo robíš. Podstatné je, aby si mal ideu o tom, rovnako tak, aby si mal aj lásku v sebe. Keď sa to dvoje spojí, vzniká rezultát, ktorý iní vnímajú ako umelecké dielo, báseň, sochu. Rovnako mám ten tvorivý nerv aj v prípade básne, sochy, koncertu, či už je na ňom niekoľko stoviek alebo dve tisíce ľudí. Platí to tak isto keď tvorím na akustických skulptúrach a keď pritom hrá napríklad desať ľudí so mnou. Mám rád tie chvíle, keď sa dostaneme na scénu a všetci začneme hrať ako jeden inštrument. Vtedy vzniká taká dimenzia v človeku, energia, ktorá sa rúti vpred ako vlna, záplava. Ľudia to cítia, takže proste celé to ovzdušie človeka ponesie a povznesie. Čiže, aby som zosumarizoval: ak máš lásku, ak máš ideu, čo robíš, ak si presvedčený o tom, že je to, čo robíš, veľmi dôležité, tak tebe, ako aj okoliu, tak je vtedy celý život láskou, celý život aj umením.

S manželkou Luciou

S manželkou Luciou

Kedy ste pochopili, že sa vám život bude poberať práve takýmito, umeleckými chodníkmi?

– Bolo to už v časoch, kým som bol dieťa. Ďakujúc môjmu ujkovi Vjačeslavovi Rovnevovi Vovovi z Petrovca, ktorý dnes má 98 rokov a ešte kreslí (žije v Nórsku), a pri ktorom som v detstve i sám začal kresliť. Akosi som vycítil, že sa mi to darí. Spomínam si na svoje prvé práce, ktoré vznikli, keď som mal desať, jedenásť rokov. Boli to sochy, drevorytiny, potom prišli práce z medi. Keď som mal trinásť rokov, veľmi ma zaujalo egyptské umenie. Potom sa to všetko začalo rozvetvovať. Bez ohľadu na to všetko a všeličo, čo som robil, umenie vždy bolo tu, vždy som ho mal v sebe. Keď to koluje žilami, tak sa to potom počas celého života prejavuje, vidí. Ja aj dnes, v týchto rokoch na prahu sedemdesiatky, robím, akoby som mal takých tridsaťpäť alebo štyridsať rokov.

Známe je, že ste pred takými dvoma a čosi desaťročiami veľmi úspešne navrhovali rovnošaty a symboly vojska, polície…

– V časoch, keď ľudí v rokoch deväťdesiatych mobilizovali, proste som sa aj ja vybral takouto cestou, najmä preto, aby som sa pokúsil ochrániť staršieho syna, alebo byť s ním, ak ho náhodou chytia. Potom som videl, čo všetko sa v tých nepokojných oblastiach dialo a robí, aké všetko manipulácie tam sú. No môžem povedať, že som zostal živý aj po zdolaní viac než 60 000 kilometrov, koľko som ich pochodil po bojiskách. Bol spáchaný aj atentát na mňa, lebo som rozprával pravdu a tá bolí. Následne som všetko nechal, no videl a zistil som, že vo vojenských štruktúrach nepoznajú celkom dejiny. Bol mi to podnet angažovať sa aj na tomto pláne. Symbol a symbolika ako ďalšia cesta v umení je veľmi dôležitá. Začal som ich skúmať. Keď bolo treba ukázať, ako ich správne robiť, účinkoval som na súbehoch a víťazil na nich. Aj vo svetových meradlách moje návrhy symbolov boli zhodnotené ako najlepšie, najnázornejšie. Boli späté s tradíciou národa. Úmyselne nevravím srbského, lebo všetci žijeme tu. Neraz som sa hádal s tými, čo Fruškú horu pomenúvajú Svätá srbská Frušká hora, lebo je aj tá nás všetkých, slovom – je naša. Ak si správny človek a máš lásku v živote aj v robote, tak je jedno, akého pôvodu, vierovyznania si. Človek sa prejavuje, ukazuje skutkami. To, aký je, čím je.

Vráťme sa k tým základným umeniam, najmä sochárstvu. Ktoré sú materiály, po ktorých rád siahate?

Báseň venovaná Dušanke Vranješevićovej

Báseň venovaná Dušanke Vranješevićovej

– Sú to všetky druhy kovov: železo, mosadz, meď, hliník, nehrdzavejúca oceľ. Proste azda nie je materiál, v ktorom som sa nevyskúšal. Je tu aj vyliaty bronz, drevo. Hlavne teraz, keď robím inštrumenty a skulptúry, je to späté s veľmi veľa materiálov, z ktorých tieto pozostávajú, a pritom musia navzájom mať synergiu. V tom zmysle mi veľmi pomáhajú experimenty.

V živote ste veľa toho pochodili, na mnohých miestach vystavovali…

– Výstav je toľko, že ani sám neviem, koľko ich všetko alebo presne bolo. To, čo je pre mňa dnes výstavou, je hra na koncerte, na ktorý spravidla nesiem aj nejakú skulptúru, maľbu. Tie všade putujú so mnou. Moje práce sú aj na Popovici, kde ku mne chodia ľudia z celého sveta na prednášky. Dakedy až štyristo ľudí na jednu. Sú o tom, ako sa človek má správať k sebe, aby znemožnil negatívne vplyvy okolia.

Známy ste aj ako svetobežník…

– Prednášam aj na mnohých svetových rovnobežkách. V Moskve som mal osem dlhých prednášok. Trvali od šesť do osem hodín, no ľudia napriek tomu miestnosť neopúšťali. Boli medzi nimi aj chýreční vedci, ktorým som hovoril o tom, čo je voda, ako sa tá v nás zhoduje s inou, ktorú napríklad konzumujeme. Hovoril som aj o pyramídach, o mnohých javoch a veciach, lebo som pobudol v mnohých končinách sveta. Na rôznych svetových rovnobežkách mám 368 sond. Jednu som postavil napríklad v pralese Bornea, ďalšie na krajnej Sibíri alebo v južnej Sibíri. Azda niet ruského mesta, kde som nebol, kam má ruské výsadkárske jednotky nezaviedli, keďže tam nemožno inak prísť. Pred dvoma rokmi som navštívil celú južnú Ameriku, kde som položil dvanásť sond. Mám dosť pestrý životopis, keď ide o to. A to, čo som tam, od tých vedcov dostal a získal, tá komunikácia poskytuje človekovi možnosť celkom iným spôsobom hľadieť okolo seba alebo na seba medzi ľuďmi. Keď sa ocitneš na miestach, kde ľudia nie sú bohatí peniazmi, ale duchom, tak tí to pocítia a otvára ti to dvere všade. Dokonca aj tam, kde prístup iným nie je povolený alebo na obradné dejiská.

Môžete priblížiť nejaký z fragmentov tých prednášok?

– Poviem čosi o DNK, ktorá má auru. Vedec vidí to, čo vidí cez mikroskop. No to je možno len tridsať percent pravdy. Vidieť jav inými očami, celkom inakším spôsobom, predstaviť ho a dokázať, je náplňou mojich prednášok. Lebo všetko, o čom návštevníkom mojich prednášok rozprávam, ja im aj dokazujem. Nejde o žiadnu drevenú filozofiu. Ľudia uveria tomu, čo im dokážeš, a ja mám i inštrumenty na to. Veď ľudia z cudziny chodia ku mne na Popovicu aj súkromnými lietadlami vypočuť si niekoľkohodinovú prednášku. Načim vôbec krajší dôkaz o tom všetkom, ako je to, že ide o čosi, čo sa ľuďom páči, čomu veria?

Je pri tých cestách do sveta i Bratislava častou destináciou?

– V zásade nie je až tak frekventovanou. Niekoľkokrát ma pozývali mať tam výstavu a koncerty. Istým spôsobom som bol takých desať rokov uzavretý, lebo som hlavne robil to, o čom som práve rozprával. Od tohto roku zase štartujem, azda častejšie, s výstavami a koncertmi. Od Bratislavy ma odrádzalo najmä to, že sú v mojej výbave veľmi veľké a ťažké exponáty, skulptúry. Len moje bubny majú dvanásť kubických metrov. Iné inštrumenty sú tiež obrovské. Keďže mi neposkytujú záruky, musel by som sám zodpovedať za prípadné poškodenia. Je to všetko komplikované. A žijeme v štáte, ktorý neprihliada na umelcov, na ich potreby. Dokonca, povedal by som to tak, že je dnes kultúra v Srbsku mŕtva. Zostáva nám žiť v nádeji, že sa to nejakým spôsobom predsa napraví, že bude zasa ako kedysi. V dobe, keď sme patrili k popredným krajinám vo svete v oblasti umenia, kreativity.

Popri tom zaoberaní sa mnohými umeniami stačíte mať čas aj na relax?

– Je to hlavne robota. Keď multimediálnu vec robíš, potom nezostáva času na tzv. prázdny chod. Posúvaš sa a presúvaš z jedného na druhé. A to je proste oddych. Oddychujem teda prostredníctvom hudby, alebo písania, alebo tvorenia sochy, prostredníctvom maľovania. Oddych mi poskytujú aj stretnutia s ľuďmi, ich sedemsto až osemsto prichádza mesačne ku mne. Možno sa to zdá byť únavné, ale pre mňa je aj to oddych. Vždy sa počuje nejaká nová vec, stále si v nejakej dynamike, ktorá ti čosi dáva, hýbe tebou, pohýna ťa vpred. Veď nie náhodou sa vraví, že sa človek uzerá aj v iných ľuďoch…

                                                                                                                                                          Oto Filip

A. CHALUPOVÁ
A. CHALUPOVÁ

ANIČKA CHALUPOVÁ (1971) Ako novinárka začala v lokálnej rozhlasovej stanici v Kovačici, neskoršie ako šéfredaktorka v TV OK. Je autorkou viacerých dokumentárnych filmov, vysielaní pre deti a mládež, článkov z dejín Kovačice, početných kultúrno-spoločenských akcii a pod. Od 2011 roku pracuje v Novinovo-vydavateľskej ustanovizni Hlas ľudu ako novinárka – dopisovateľka z Kovačice. Kontakt: chalupova@hl.rs