Ústava dlho čakala na schválenie

Pri pohľade do dejín Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku (predtým Juhoslávii) treba povedať, že sa cirkevné vedenie hneď po utvorení Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov usilovalo o schválenie svojho najvyššieho zákonného aktu, ktorým by sa stanovila náboženská a národnostná autonómia a sloboda verejného vyznávania svojho náboženstva v materinskej reči. Svedčí o tom aj vyhlásenie vtedajšieho biskupského administrátora Adama Vereša na konvente Slovenského evanjelického a. v. dištriktu Kráľovstva SCHS usporiadanom 22. septembra 1927 v Novom Sade, kde povedal, že si Ústavu utvoria sami, „podľa najlepšieho vedomia a svedomia“ – lenže v súlade (predsa) s tunajšími podmienkami: „Môže sa synoda pretiahnuť ešte za celé tri roky, lebo driev než bude prijatý interkonfesionálny zákon, nemôže sa potvrdiť žiadna cirkevná ústava. Každý cirkevný zákon musí byť v súlade so štátnym zákonom a v dobe a štáte opravdivej demokracie a ešte aj v súlade s cirkevnými zákonmi iných cirkví.“

Napriek teda pôvodnému presvedčeniu, že sa najvyšším cirkevným zákonom zaručí nezávislosť od štátu, to sa dosiahnuť nedalo: „Niektorí ľudia z tej strany Antlantiku nepoznajú naše pomery. Cirkev by síce mala byť neodvislá od štátu, ale nateraz o tomto nemôže byť ani reči. My sme so štátom úzko spojení. Ešte donedávna vydržiavala cirkev aj školy, čo bola povinnosť štátu, lebo už aj Luther hovoril, že je škola štátna ustanovizeň a vyzýval štát, aby ľudí nútil do školy isto tak, ako čo ich núti ku vojenskej službe. Matriky a matrické úrady sú – krome Báčky a Banátu – v rukách cirkvi. My evanjelici platíme dane, s ktorými sa zaokrývajú potreby nielen štátne, ale aj školské a cirkevné, a keď iné cirkvi dostávajú pomoc, vtedy si istým právom to nárokuje aj naša evanjelická cirkev, lebo aj my evanjelici platíme do tej pokladnice, z ktorej sa tie podpory udeľujú,“ vyhlásil A. Vereš.

Zo zápisníc vidno, že vtedajší štát od všetkých občanov vyberal cirkevnú daň. Tú potom na základe výsledkov sčítania obyvateľstva usmerňoval patričným cirkvám podľa počtu veriacich. Dával aj štipendiá tunajším študentom teológie v Bratislave a do platnosti uviedol stanovy penzijného fondu farárskych rodín. Procedúra schvaľovania ústavy sa však neustále odročovala. Dr. Cyril Abaffy, zástupca dištriktuálneho dozorcu (advokát z povolania), roku 1928 oznámil, že sa osobne v Belehrade presvedčil, že sa na schválenie evanjelickej ústavy musí počkať: „V Ministerstve sa ma spýtali, prečo sa tak ponáhľame s ústavou, keď ešte ani pravoslávna cirkev nemá svoju novú ústavu? Následkom takéhoto stavu vecí predsedníctvo odporučilo i dištr. Presbyterstvu, a potom aj štátnemu dištr. konventu, aby do konca toho roku bola prevedená voľba dištriktuálneho predsedníctva, t. j. biskupa a dištriktuálneho dozorcu a aby bolo ustanovené miesto biskupského sekretára, ktorý bude súčasne aj dištruktuálnym farárom.“ Tento návrh bol schválený, lebo 3. januára 1929  dištr. presbytérium spočítalo hlasy z 26 cirkví o voľbe biskupa a dozorcu… Najviac hlasov na biskupa získal Adam Vereš, farár ilocký a senior sriemsky.

„V mesiaci apríli 1929 bolo zrušené Ministerstvo náboženstva. Naše cirkevno-politické záležitosti boli pridelené Ministerstvu spravodlivosti. Každá prosba v náboženských záležitostiach má byť upravená  na „Ministarstvo Pravde, versko odelenje Beograd“. Zaslať sa má na Biskupský úrad slovenského evanj. a. v. dištriktu v Iloku, skrze ten seniorský úrad, v ktorom záležitosť predostierajúci býva,“ uvádza sa v biskupovej správe z roku 1929. V tom istom roku schválili dotazník zvaný Vizitačná zápisnica a Pravidlá o kanonickej vizitácii a úradných cestách biskupových (dôkladný súpis veriacich a cirkevného majetku).

Čoskoro, presnejšie 16. apríla 1930 bol schválený Zákon o evanjelicko-kresťanských cirkvách a o reformovanej cirkvi kresťanskej v Kráľovstve Juhoslávii. Tento zákon bol ďalším podnetom na revidovanie návrhu Ústavy Slovenskej evanjelickej cirkvi na dvoch synodách (24. júla 1930 a 15. apríla 1931). Vidovdanskou ústavou bolo povedané, že všetky štátom uznané cirkvi sa majú každá osve zriadiť a spravovať v hraniciach zákona, čo si zvlášť vyžiadalo zmeny v častiach návrhu ústavy o cirkevných školách, spravovaní majetkových vecí a mandáte biskupa.

Procedúra sankcie tejto ústavy bola takáto: rozbor a schválenie na synode (ktorá trvala 2 dni – 30. a 31. marca 1932), kráľ Aleksandar I. na návrh ministra spravodlivosti ju podpísal 16. apríla 1932  a do platnosti uviedol 24. júna 1932 ako Ústavu Slovenskej evanjelicko-kresťanskej augsburského vyznania cirkvi v Kráľovstve Juhoslávii.

Redaktor  Evanjelického hlásnika, senior Ladislav Zgúth vo svojom článku Po sankcionovaní novej Ústavy zapísal: „Zaiste divné je, že spomedzi všetkých cirkví v našom štáte práve naša Slovenská evanj. a. v. cirkev sa najneskoršie dožila schválenia svojej ústavy.“

Avšak schválenia tejto ústavy sa nedožil človek, ktorý na nej najviac pracoval, biskup Adam Vereš (umrel 2. novembra 1931). Tento čin uvedenia do platnosti (sankcionovania) najvyššieho zákonného aktu čakala synoda zvlášť preto, aby ju použila pri voľbe nového biskupa. Dátum 15. septembra 1932 je dôležitý preto, lebo prakticky toho dňa na presbytériu krajinskej cirkvi (po spočítaní hlasov zo všetkých cirkevných zborov) si tunajší slovenskí evanjelici zvolili nasledujúceho biskupa. Ním sa stal Samuel Štarke, konsenior báčsky a kňaz petrovský. Vysvätený bol roku 1933 v Petrovci.

Spomínaná ústava platila relatívne krátko, prakticky 9 rokov (do roku 1941). Ústava SEAVC v komunistickom štáte bola vypracovaná roku 1955 a do platnosti uvedená o rok neskoršie.

Katarína Verešová