Viac detských hier a obyčají

SprávA z 21. Detského folklórneho festivalu Zlatá brána V KysáčI

Výsledky hodnotenia:

Najúspešnejším súborom 21. DFF Zlatá brána je:

DFS Govličky KC Aradáč (mladšia skupina)

Pôvodný tanec: Smrtnuvania

Úprava a nácvik: Marína Malová

Vedúci orchestra: Ján Zvara-Moco

Na druhom mieste sa umiestnil:

DFS Vienok KIS Kysáč

Štylizovaný tanec: Na Torine

Autor a nacvičil: Vladimír Medveď

Vedúci orchestra: Miloslav Kardelis

Tretie miesto získal:

DFS KOS Jednota Hložany

Detské hry

Autor a nacvičil: Jaroslav Kriška

Vedúci orchestra: Rastislav Struhár

Na nádvorí Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči, na rozprávkovom zámku určenom iba pre deti 22. júna bežného roku odznel v poradí vynikajúci 21. ročník Detského folklórneho festivalu Zlatá brána. S radosťou a nadšením sme v rámci neho sledovali 43 hudobno-tanečných čísel, z čoho 34 čísel bolo súťažných a 9 revuálnych. V revuálnej časti sa na javisku predviedli hosťujúce zahraničné detské folklórne súbory: DFS Zlatý levík MKS Nové Zámky zo Slovenskej republiky, DFS mladšia a staršia skupina SKOS Ľ. Štúra pri Matici slovenskej z Iloka a DFS SKUS Ondreja Pekára pri Matici slovenskej zo Solian, z Chorvátska, a domáce srbské detské folklórne súbory DFS KUS Logovac z Despotova a DFS mladšia a staršia tanečná skupina KUŠS Branka Radičevića z Kysáča.

V súťažnej časti sa zúčastnili deti z nasledujúcichch lokalít: z Kysáča, Vojlovice, Šídu, Selenče, Lugu, Hajdušice, Hložian, Starej Pazovy, Jánošíka, Boľoviec, Báčskeho Petrovca, Padiny, Erdevíka, ako i z Bingule a Ľuby, Silbaša, Lalite, Dobanoviec, Kovačice, Aradáča, Báčskej Palanky a Pivnice.

Na úvod správy by sme chceli naše slová obdivu a vďaky adresovať všetkým zúčastneným, ktorí čo i len kúskom svojich rúk alebo myšlienok, teda akýmkoľvek spôsobom prispeli svojou účasťou na tomto krásnom a jedinečnom vojvodinskom sviatku spevu, hudby a tanca detí. Obdivuhodný počet účastníkov, ktorý zase prekonal tisíc najmenších nositeľov našej jedinečnej tradičnej ľudovej kultúry a jednak silný a vytrvalý entuziazmus učiteľov, choreografov, tanečných pedagógov, muzikantov a, samozrejme, rodičov a starých rodičov, ktorí deťom vštepujú odmalička základné hodnoty našej tradičnej ľudovej kultúry a dávajú im priestor na ich realizáciu.

Zlatá Brána je jedinečným priestorom, ktorý umožňuje a ponúka prezentáciu každému jednému slovenskému, ale i neslovenskému lokálnemu prostrediu, aby predviedol špecifickosť a hodnoty vlastného lokálneho prostredia bezstarostnou a bezprostrednou formou detského folklóru. V súčasnosti, v dobe vysoko nasadených informačno-komunikačných technológií, treba mať na vedomí aj to, že sa nahrávka každého jedného festivalu stáva archívnym materiálom a jej materiál zostáva ako svedectvo doby pre nasledujúce generácie, z ktorého bude možné čerpať inšpiráciu pre budúce hudobno-tanečné diela. Preto je veľmi dôležité dávať si pozor a opatrne narábať s materiálom zvoleným na spracovanie a prednostne ho získať, resp. doplniť terénnym výskumom.

Z hľadiska výberu materiálu môžeme konštatovať, že tohtoročná Zlatá brána v porovnaní s minuloročnou dostala na kvalite. Z toho vyplýva, že taneční pedagógovia, choreografi, učitelia a hudobníci berú na vedomie a rešpektujú rozhodnutia, pochvaly či kritiky odbornej poroty adresované v pozitívnom smere. Na mysli máme to, že vzhľadom na minulý ročník bolo na javisku predvedených viac detských hier, ale i obyčají, to znamená, že autori choreografií uprednostnili detské hry, riekanky, vyčítanky, rečňovanky atď. pred  štylizovanými tancami. Taktiež niektorí autori choreografií prišli s novými nápadmi, novým materiálom, prednostne získaným z terénu (napr. choreografia laureáta festivalu z Aradáča, ale i niektorých ďalších), čo je, samozrejme, chvályhodné. Podľa nás je ale ešte stále málo autorov choreografii, ktorí chodia do terénu a uprednostňujú takto zozbieraný materiál na javisku. Zaujímavé a pútavé predvedenie nám ukázali tanečníci z Lugu, ktorí sa na javisku hojdali v plachtách na tému Hajšov, babajšov, využívali ako rekvizity vrecia a bábiky, čím vytvárali krásny estetický efekt a spracovaný materiál bol prispôsobený deťom. Taktiež deti zo Selenče nám perfektne znázornili detské hry pod názvom Na lúke. Aj staršia skupina bola výborná a predovšetkým chceme vyzdvihnúť kvalitu spevu detskej speváckej skupiny.

Výber piesní, teda piesňový materiál, sa pri mladších skupinách často opakoval, ako napríklad Čižíček, čižíček, Zlata brána, Tancuj, tancuj…, Prší, prší, Keď komára ženili, Prídi, Janko k nám, Išla Marína atď. Nechceme tým naznačiť, že je to nesprávne, tento repertoár síce patrí k detskému folklóru, ale predsa si len myslíme, že existujú nezapísané a nepreskúmané piesne, na ktoré si pamätajú vaši rodičia a starí rodičia, a opakovane vás prosíme o prácu v teréne. Piesňový fond by bol týmto obohatený a budeme mať z čoho čerpať nielen my, ale i nasledujúce generácie.

Spev bol na veľmi vysokej úrovni. Väčšina súborov bola zrozumiteľná, deti boli dobre nasmerované do obecenstva, k mikrofónom a samým tým bola zrozumiteľná i artikulácia. Kvalitnú interpretačnú úroveň piesní predviedli deti z DFS ZŠ Mladých pokolení z Kovačice, kde sa v niektorých častiach vyskytol i dvojhlasný spev. Vynikajúca bola už spomínaná dievčenská spevácka skupina zo Selenče, i keď nemusela spievať každú pieseň celú, niekedy stačí odspievať pre oživenie napr. dve strofy z piesní a nie spievať počas celej choreografie. Podobne aj deti z Padiny a Boľoviec predviedli kvalitný prednes piesní. Žiaduce by bolo zapájať chlapcov do spevu, ako i do tanca, i keď sme si vedomí, že adolescentné obdobie je predovšetkým u chlapcov kritické.

Čo sa týka názvu choreografií, tie neboli vždy výstižné. Nedostatočné pomenovanie uviedli napr. DFS zo Šídu, orchester zo Selenče a DFS z Dobanoviec. Potrebné je uvádzať názvy choreografií presnejšie a výstižnejšie buď to k spracovanej téme, alebo nosnej piesni.

Na druhej strane výstižné, priam ideálne pomenovanie si zvolili ml. skupina z Aradáča, ml. skupina z Lugu, ml. skupina z Padiny, DFS zo Silbaša, DFS Govličky z Aradáča, DFS z Báčskej Palanky a DFS ZŠ Mladých pokolení z Kovačice.

Relevantnosť materiálu k detskému fyzickému či psychickému veku bola na tomto ročníku uspokojujúca.

Pokiaľ ide o kvalitu interpretácie, chceli by sme pochváliť a oceniť snahu, či už tanečných pedagógov alebo učiteľov, ktorí pracujú s najmenšími účastníkmi tohtoročnej Zlatej brány, ktorí sa do budúcna určite nemusia obávať, že nebudú mať pokračovateľov. Už len keď ide o početnosť detí na javisku zaručene pokračovateľov a kvalitných interpretov slovenských ľudových piesní a tancov budú mať Báčsky Petrovec, Erdevík – Binguľa, Hložany, Lug, Kysáč, Selenča, Silbaš a Stará Pazova. Každé predvedenie hlavne detských hier, ktoré plne prislúchali veku účastníkov, bol použitý adekvátny materiál, predvedené bolo množstvo vyčítaniek, hovoreného slova a každý z týchto súborov predviedol uspokojujúcu interpretačnú úroveň. Tak sa nemusí obávať o reprezentantov lokálnych tradícií.

Nezabúdame pritom aj na naše staršie detské folklórne skupiny, ktoré podali krásny a kvalitný výkon a zaslúžia si slová chvály. DFS zo Starej Pazovy (st. skupina) predviedla krásnu choreografiu s využitím početných a efektných rekvizít, ktoré skutočne obohacovali predvedenie detí. Dievčatá z Jánošíka nám takisto predviedli zaujímavú choreografiu, kroje boli prispôsobené veku dievčat, spev bol kvalitný, i keď by sme na tomto mieste poznamenali, že treba myslieť aj na prispôsobenie materiálu interpretom. Odzemok, čiže pieseň Po valašsky od zeme neprislúcha totiž do repertoáru dievčat. Do budúcna je potrebné mať na zreteli choreografiu ako celok a piesne prispôsobiť téme. Tanec Cip, cip, cipovička je ženský tanec, a nie tanec pre deti. Platí to pre DFS z Padiny, ktorý ale bol vynikajúci na javisku, krásne spievali Čižíček, čižíček a využívali varechy ako rekvizity. Je na zvážení autorov ako budú naďalej pracovať s materiálom, iba pripomíname naše postrehy. Taktiež oceňujeme vystúpenia detí z Boľoviec, i keď použili viac-menej obligátny piesňový materiál. Zaujímavé bolo i vystúpenie detí z DFS Zvončeky Erdevík – Binguľa, ktoré využívali pútavé rekvizity a perfektne ich využili pri tanci. Silbašania tiež upútali pozornosť jednak kvalitou predvedenia, jednak využívaním rekvizít, ktoré dopĺňali choreografiu. V neposlednom rade musíme pochváliť krásne predvedenie detí zo Základnej školy Mladých pokolení z Kovačice, ktoré pôsobili sebavedome a ukázali veľkú radosť z tanca. Rovnako výborné a početné boli deti z Pivnice (máme na mysli obe tanečné skupiny) a v neposlednom rade ratolesti z Dobanoviec, ktoré svojou početnosťou a interpretáciou určite zaujali každého v hľadisku. Predviedli vynikajúcu choreografiu spracovanú po všetkých stránkach až na jednu vec. Opakovane ako vlani sme sa na samotnom začiatku choreografie stretli so srbským tanečným motívom a formáciami, ktoré by bolo podľa nás vhodné z predvedenej choreografie odstrániť. Sme si vedomí, že každé prostredie pracuje a spolupracuje s obmedzenými kapacitami a s čo najlepším úmyslom. Preto nechceme vyznieť kriticky voči osobe, ale predpokladáme, že pán choreograf neovláda celkom dostatočne materiál Slovákov vo Vojvodine, alebo nie je upozornený na rozdiely, a preto sa vyskytne aj takáto chybička. Vzhľadom na kvalitu by na to bolo vhodné upozorniť takýchto nadšencov pracujúcich aj v našich dedinách s malým počtom slovenských príslušníkov. Poprípade im poskytnúť terénne materiály, nahrávky alebo absolvovať terénny výskum, odkiaľ si budú istí, že spracujú adekvátny materiál. Táto poznámka smeruje aj k relevantným inštitúciám kultúry, s odkazom odbornej alebo usmerňujúcej pomoci pri hľadaní a spracovaní materiálu začínajúcim, ale aj záujemcom z radov väčšinového národa, prípadne iných etník vo Vojvodine.

Do budúcna by sme chceli apelovať na správne vzpriamené držanie tela tanečníkov a na ich väčšiu zainteresovanosť na javisku (čiže viac úsmevu a spontánnosti). Keďže je detský folklór spontánny a bezprostredný, či už ide o detské hry alebo napodobňovanie niektorých obyčají, teda materiálu dospelých, resp. hranie sa na dospelých, malo by sa to na javisku odzrkadliť v pravom zmysle slova a účastníci danej choreografie by mali byť oveľa viac zainteresovaní a netancovať so zatiahnutými plecami, pokrčení, nepozerať sa pod nohy, ale do publika, a, samozrejme, viac sa usmievať. Vyššie uvedené platí najmä pre súbory z Vojlovice, Lugu (ml. skupina), Selenče, Padiny, Lalite, Aradáč (st. skupina). Každý autor, keď sa pozrie na nahrávku, presne bude vidieť, k čomu smerujeme a čo komu z uvedeného absentovalo. Na spomenutých napomenutiach je z hľadiska kvality interpretácie potrebné pracovať. Za dôležité pokladáme a aj pravidlá scény nám hovoria o kvalitnom a vytrvalom očnom kontakte medzi tanečnými pármi, resp. tanečníkmi. Očný kontakt dosť často absentuje a aj tohto roku absentoval u takmer všetkých súborov. Naopak, počas celého predvedenia uplatňovali očný kontakt staršie deti zo Starej Pazovy a väčšie deti z DFS z Báčskeho Petrovca.

Upozorniť by sme chceli aj na fakt, že málokto využíval dostatočne dobre priestor, čiže javisko. Je to veľmi dôležitá zložka scénického prejavu a preto odporúčame, aby sa na tom do budúcna popracovalo. Ako príkladom dobrej praxe využitia priestoru boli určite Dobanovce, Pivničania, Petrovčania, Pazovčania a Silbašania.

Použitie tanečných rekvizít bolo v celku zastúpené, ako sme už spomenuli, ale v niektorých choreografiách nedávali veľmi zmysel, napr. pri obyčaji Rozoberanie mája. Opakujeme, že rekvizity choreografie obohacujú a mali by mať opodstatnenie ich využitia. Ďalej treba pripomenúť, že sa pri používaní tanečných rekvizít treba sústrediť na použitie starších, pôvodných tanečných rekvizít využívaných v rámci detských hier, pri varení, v závislosti od stvárnenej témy na javisku a nevyužívať plastové fľaše, ako sa to stalo DFS SKUS hrdinu Janka Čmelíka (ml. tanečnej skupine), pri spracovaní obyčaje Detské oblievačky. Fľaše by bolo možné vymeniť za hrnčeky, ktoré staré mamy s radosťou zapožičajú svojim vnukom a vnučkám na vystúpenie.

Kroje, teda ľudový odev je taktiež reprezentatívnou stránkou festivalu a nemali by sme na to zabúdať. Mali sme možnosť vidieť krásne upravené sviatočné kroje, pracovné kroje, ako i tanečné kostýmy, ktoré boli najviac využívané v predvedení detských hier, čo je, samozrejme, k tomu prislúchajúce. Celkovo bola upravenosť a adekvátnosť využitia krojov na uspokojujúcej úrovni.

Chceme iba pripomenúť, že obliekanie najmenších detí treba prispôsobiť choreografii. Hlavne pri predvedení detských hier, kde sa deti hrajú s rôznymi rekvizitami, je potrebné ich primerane obliecť do bielych, čo najjednoduchších kostýmov, a nie do parádnych slávnostných krojov a opačne. Na tento fakt by sme chceli upozorniť autorky a autorov najmladších účastníkov z Kysáča a Vojlovice. Opakovane sa vyskytlo i prehnané líčenie pier detí červenou farbou.

Rovnako by reprezentatívne mali byť oblečení aj hudobníci sprevádzajúci tanečné čísla. Goralský klobúk určite nepatrí do dolnozemského kroja, a tým by ho hudobník zo Selenče nemal mať na hlave.

Posledné roky zaznamenávame stále klesajúci počet detských orchestrov na rozprávkovom zámku, čo môže znamenať obrovský deficit ľudových orchestrov do budúcna. Nevieme si vysvetliť, či ide o nezáujem detí hrať na ľudové hudobné nástroje, alebo o nezáujem muzikantov, učiteľov o prípravu detí. Tohto roku ako samostatné hudobné číslo vystúpil jeden jediný detský orchester Zvončeky zo Selenče. Čo sa týka spracovania, orchester pôsobil perfektne, bol početný, technicky dobre zvládli hudobný materiál a úprava bola zaujímavá. K interpretačnej časti a výberu materiálu nemáme žiadnu výhradu. To, čo by sme chceli pedagógom ozrejmiť, sú historicko-spoločenské súvislosti späté so zložením orchestra. Spojenie cimbalu a malej basičky / violončela nie je najsprávnejšia kombinácia. Z etnomuzikologického hľadiska predpokladáme, že hudobné kapely alebo tzv. cimbalovky do konca 19. storočia mali vo svojom zastúpení malé basičky. Po zdokonalení cimbalu koncom 19. storočia (Bohák, Schunda) malá basička už nespĺňala svoju rytmickú funkciu tým, že ju cimbal prehlásil, a tak prišlo k vytvoreniu veľkej basy / kontrabasu. Dôkazom existencie uvedeného sú oblasti severného Slovenska (goralská, terchovská muzika), kde zastúpenie veľkého cimbalu neexistuje kvôli transportu veľkého hudobného nástroja pri hracích príležitostiach z jedného miesta na druhé a samým tým hudobné kapely nemali dôvod pre používanie veľkej basy / kontrabasu, kde im vystačila aj malá basička, a tak je to zaužívané i dnes. Z hore uvedeného vyplýva, že pri správnom zoskupení cimbalových kapiel by mala mať svoje miesto veľká basa / kontrabas.

Taktiež navrhujem do budúcna vymeniť gitaru za kontrovú violu. V každom prípade detskému hudobnému orchestru zo Selenče patrí náš obdiv, držíme im palce do budúcna a veríme, že podľa možností (keď deti trochu vyrastú a neopustí ich vôľa za hraním) budú odstránené aj uvedené pripomienky.

Malí hudobníci, ktorí hrali na hudobných nástrojoch boli zapojení do viacerých sprievodných orchestrov, žiaľ, neboli iné samostatné detské orchestre. Určite by sme chceli v pozitívnom zmysle podporiť detských, ale aj dospelých hudobníkov zo Selenče, Starej Pazovy a Kovačice.

Zúčastnené sprevádzajúce orchestre boli celkove na vysokej úrovni, veľká väčšina dbala na tonality, takže boli prispôsobené detskému hlasovému rozpätiu.

Orchester z Kovačice hral dobre, ale jeho celkový prednes neznel dokonale, nakoľko bola dominantná basová gitara, ktorá prehlásila všetky ostatné hudobné nástroje. Odporúčame basovú gitaru nahradiť jednoznačne basou a uprednostniť sólové nástroje pri hre dominanty.

Orchester zo Starej Pazovy mal v zložení až štyri harmoniky, hrali viachlasne, a na základe toho by jedna harmonika mala prebrať úlohu kontry. O tomto sme sa zmienili aj minulý rok. Pridala by tým dynamický efekt, najviac hlavne pri moduláciách s gitarou či husľovou kontrou, vyvolalo by to bohatší a silnejší zvuk.

Zloženie orchestra hudobníkov zo Sriemu, ktorí sprevádzali tanečníkov z Erdevíka, Bingule a Ľuby, bolo nasledujúce: harmonika, husle, gitara a tamburášsky kontrabas, čiže štandardné tamburášske orchestre zaužívané v daných lokalitách, ktoré sú im vlastné. Tu však chceme upozorniť na mieru ozdôb – cifrovania, aby nedeformovali nosnú melódiu. Občas sa to vyskytovalo vo všetkých prípadoch.

Zloženie hudobného orchestra z Boľoviec tvorili tri harmoniky a tamburášsky kontrabas. Aj v tomto prípade platí, podobne ako pri hudobníkoch zo Starej Pazovy, že jedna harmonika by mala prebrať funkciu kontry. U hudobníkov z Dobanoviec sa vyskytlo zloženie: harmonika, gitara a tamburášsky kontrabas. Šíďania mali husle, harmoniku, basprim, tamburášsku kontru a kontrabas. K prednesu môžeme povedať, že boli štandardne dobrí.

Proces asimilácie je neúprosný, odzrkadľuje sa v každej sfére spoločenského života. A tak je samozrejmé, že po takmer troch storočiach súžitia na týchto priestoroch sa odráža aj v hudbe. Sú a boli prostredia, kde z radov Slovákov bol deficit hudobníkov, a tak neraz svoju pomoc ochotne poskytli, resp. poskytujú spoluobčania inej národnosti, prednostne srbskej. Keďže každá kultúra má svoje špecifiká, aj v hudbe rozlišujeme rôzne hudobné štýly, ktoré sa aj týmto spôsobom ovplyvňujú a charakterizujú hudobný štýl daného prostredia. Preto je veľmi dôležité zanechať vlastný hudobný interpretačný štýl, dávať si na tento fakt pozor, upozorniť spoluhráčov na vlastný štýl a čo najmenej sa dať ovplyvňovať iným hudobným melosom.
Za mimoriadny prednes orchestra a spevákov by sme vyzdvihli DFS z Padiny, kde bola úplná súhra, dobrá intonácia, presná dikcia a prevažne dynamika hudby bola najlepšia.

Veľmi zaujímavý bol tiež spoločný prednes detí z Erdevíka a Bingule. Využívali drumble na javisku ako hudobný efekt s ohľadom na to, že predvádzali detské hry. Takisto veľmi šikovne využili aj sprievod ústnej harmoniky, na ktorej „akože“ hralo dieťa na javisku, no v skutočnosti hral pán muzikant.

Keby sme mali tohtoročný detský folklórny festival zhrnúť, môžeme povedať, že interpretačná úroveň festivalu, ale aj výber spracovaného materiálu, výber a úprava krojov, relevantnosť k prispôsobeniu veku účastníkov, efektívnosť, zhruba všetko, čo zahŕňa kvalitný, pútavý prednes a zaujme diváka, sa tento rok vydaril takmer všetkým. Môžeme konštatovať a súborom srdečne gratulovať a ďakovať, že pracujú permanentne, že registrujú poznámky odbornej poroty a rady odborníkov, že na sebe pracujú, a výsledkom toho všetkého je jeden vydarený ročník DFF Zlatá brána, ktorý bol výnimočný.

Ku kvalite festivalu určite prispel i Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, na čele s riaditeľkou Milinou Sklabinskou, a jeho projekt, ktorý spočíval v angažovaní tanečných pedagógov a choreografov pracovať s tanečníkmi v prostrediach, kde záujem o tanečný folklór začal upadať, resp. takmer upadol. V neposlednom rade nezabúdame na našich šikovných organizátorov KIS Kysáč na čele s riaditeľkou Annou Chrťanovou-Leskovac, ktorí sa postarali o to, aby festival bol presne načasovaný, aby na ňom nič nechýbalo, aby nám nič nechýbalo a ďakujeme im za krásny umelecký zážitok, za dôveru a pozvanie.

Laureátom bohatého detského folklórneho festivalu sa tohto roku stal DFS Govličky KC Aradáč (mladšia skupina), ktorý očaril najviac odbornú porotu a získal sošku NRSNM, ktorú charizmatickým malým folkloristom odovzdala predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová. Podľa pravidiel zároveň o rok odcestujú na Južnoslovenské detské a mládežnícke folklórne slávnosti do Duloviec, na Slovensko, kde budú reprezentovať detský slovenský vojvodinský folklór.

Zase sa nám opodstatnila a Kysáčom sa po celý deň niesla radosť a úprimnosť detských tvárí, ktorá chytila za srdce nejedného diváka pozerajúc sa s akou hrdosťou a krásou prezentuje svoju lokalitu.

Na margo skutočností, ktoré sa udiali, a ktoré sme dodatočne zistili po festivale, chceli by sme poprosiť o rešpekt vysielajúce inštitúcie a podporujúce, ktoré zabezpečujú financie pre fungovanie a prezentáciu našich kultúrno-umeleckých telies. Predovšetkým upozorniť na opatrnejšie určenie priorít a sledovanie dianí a potrieb vojvodinských Slovákov. Každá krajina má určité pravidlá posielania reprezentatívnych súborov na festivaly na Slovensku, ktoré sú buďto písané alebo nepísané, ale hlavne zaužívané v rámci našich inštitúcií. Pravdaže, každý jeden súbor má svoju vnútornú politiku, do ktorej nikto nezasahuje, a ani sa nepokúša zasahovať. Skôr tu ide o to, aby sa nestávali, pomenujme to netaktné duplicity, čiže sa zúčastňujú dva súbory na jednom podujatí takým spôsobom, že jeden je reprezentačný (teda víťazom daného festivalu) a druhý si zabezpečil grant na rovnaký festival, ktorý mu bol schválený, takže sa ho zúčastní. Opakujeme, že nezasahujeme do žiadnej vnútornej politiky súborov, skôr sa treba zamyslieť nad rešpektom, či už odborných porôt a, samozrejme, taktnosťou a rešpektom voči ostatným kolegom, aby neprichádzalo ku zbytočnému konfliktu záujmov. Popísané uvádzame, aby sa predišlo možným konfliktom, a ako podnet k férovosti.

                                                                                                           Autori správy:

                                                                                                               Mgr. Anna Medveďová Gašková

                                                                                                               Mgr. Jaroslav Gabríny

                                                                                                                           Ervín Malina

                                                                                                              Foto: E. Šranková