Woodstock: ozveny a reminiscencie

22.aug 2019

Woodstock: ozveny a reminiscencie

Značná časť dnešného svetového obyvateľstva si ešte stále pamätá na to obdobie mierumilovného rebelantstva a hedonizmu, pokým väčšina (vrátane podpisovateľa týchto riadkov) sa narodila jednoducho prineskoro (dokonca sa pre „oneskorených“ v tomto prípade ujala anglická fráza: born too late), ale dopad subkultúrnej a duchovnej revolúcie hnutia hippies bol natoľko ďalekosiahly, že zanechal viditeľné stopy aj v nasledujúcich desaťročiach a jeho ozveny sú v určitom zmysle prítomné až dodnes, tak v hudbe, filme, literatúre a v iných druhoch umenia, tiež v móde, ale aj vo filozofických a politických svetonázoroch. Za vyvrcholenie tejto revolúcie zo 60. rokov minulého storočia, hlásajúcej bezpodmienečný svetový mier a slobodnú lásku, sa považuje hudobný festival Woodstock, od ktorého ubehlo presne pol storočia, čo v minulých dňoch a týždňoch podnietilo rad spomienok, článkov, vysielaní a diskusií.

Táto historická udalosť, ktorá sa usporiadala v dňoch 15. až 18. augusta 1969 na veľkom farmárskom pozemku pri mestečku Bethel, White Lake (v štáte New York), zostala zapamätaná v dejinách najmä vďaka masovej návštevnosti, lebo sa namiesto pôvodne očakávaných 120 000 pri nej zhromaždilo zhruba pol milióna „detí kvetov“. Ďalšia skutočnosť ohľadom tohto festivalu je, že na ňom vystúpili takmer všetci významnejší rokenroloví hudobníci z toho obdobia – spomeňme iba mená, akými sú The Who, Jimi Hendrix, Santana, Janis Joplin, Joe Cocker, Jefferson Airplane, Grateful Dead, Creedence Clearwater Revival alebo Crosby, Stills, Nash & Young… Skutočný význam podstatného protivojnového odkazu účastníci a návštevníci festivalu spoločne vyjadrili tým, že Woodstock prešiel vcelku bez násilia a konfliktov. Pri zvukoch psychedelického rokenrolu vtedy odznel silný manifest celej jednej generácie, ktorá odmietla spoločenské konvencie konformistického sveta a vystúpila najmä proti vojne vo Vietname, ale zároveň aj proti rasovej, rodovej a sexuálnej diskriminácii.

Alebo ako to na tému Woodstocku vystihol známy novinár a spisovateľ Petar Peca Popović: „Mladí ľudia, ktorí sa tam zhromaždili, dosiahli niečo nepredstaviteľné: uprostred najpokrokovejšej, najbohatšej a najsilnejšej spoločnosti v dejinách uskutočnili jeden kontrakultúrny vzor, ktorý postavil ľudskú bytosť (a nie spoločenský systém) do stredobodu vesmíru, zároveň dokazujúc, že sloboda môže v sebe podivným spôsobom zladiť viaceré krajnosti: politiku a lásku, jednotlivca a spoločnosť, mladých a starých, bielych a čiernych.“

Odkazy hnutia hippies bolo dobre počuť aj v niekdajšej Juhoslávii. Boli určite prítomné aj na študentských protestoch roku 1968, pokým v umeleckom zmysle treba spomenúť najmä inscenáciu kultového muzikálu Hair (Vlasy) na belehradskej scéne Atelje 212 iba rok po jeho uvedení v Broadway a niekoľko mesiacov pred festivalom Woodstock. Jednou z nezabudnuteľných chvíľ samej hudobnej časti Woodstocku bola Hendrixova gitarová interpretácia americkej hymny – ako symbolickú ozvenu u nás o 20 rokov neskoršie Dušan Kojić-Koja (Disciplina kičme) na koncerte zahral vlastnú verziu juhoslovanskej hymny, pár rokov pred zánikom SFRJ.

Dejiny ukázali, že nádeje a viera hippies v jeden lepší svet, ktoré pred polstoročím artikuloval Woodstock, boli utopistické ilúzie. Ale podľa slov Ljubomira Ljubu Ninkovića (S vremena na vreme) bola to jedna pekná utópia, ktorá sa ozýva aj dnes.

Stevan Lenhart  

Foto: wikimedia

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs