Žijeme vo vizuálnom svete

INTERVIEW: Mgr. art. OLJA TRIAŠKA STEFANOVIĆ, KATEDRA FOTOGRAFIE A NOVÝCH MÉDIÍ VŠVU Pri jej fotografiách nemožno nemyslieť na dobu a prostredie, v ktorom práve sme. Ani na tak častého jedinca, ktorému pre stratu viery urobiť zo sveta lepšie miesto na život zostáva len perspektíva ustavičných útekov, ktorými sa snaží vlastnú bezmocnosť odsunúť preč. A aj preto sa díva na rôzne populárne televízne seriály, na telenovely, vysnívané dejiská snov, na zábavu podporujúcu rezignáciu, na ktorú by vlastne pri nej mal zabudnúť. Olja Triaška Stefanović práve to aj chce. Priblížiť život obrátený naruby. Upriamiť nás na riešenie problematiky simulácie reálneho sveta, aspoň na chvíľku zaviesť do pekných idylických domov v podstate stojacich na piesku, uviesť do obrazu a deja rodiny údajne krásne a šťastné, pri ktorých sú iní strojcami ich šťastia. Všetko to priam vanulo z jej nedávnej výstavy, vlastne cyklu fotografií This Could Be a Place for Nice Life v Galérii Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny v Novom Sade, ktorou sa opäť hlboko ponorila do anatómie mestskej idyly, vedomá si toho, že je o tejto téme toľko toho nedopovedaného.

Všetko spomenuté ako súčasnosť, prípadne blízka budúcnosť. No nemožno zabúdať na nevyhnutné včera, aspoň v podobe letmých biografických ťahov. Narodila sa v roku 1978 v Novom Sade. Na Slovensku, konkrétne v Bratislave, žije, študuje a pracuje od roku 1997. Magisterské štúdiá ukončila v roku 2007 na tamojšej Vysokej škole výtvarných umení, na odbore fotografie a nových médií. Posledné štyri roky učí taktiež tam, na Katedre fotografie a nových médií. Tam i končí doktorandské štúdium. Tematicky sa predovšetkým venuje interiéru, urbánnemu priestoru, architektúre. Už roky jej je blízka téma javisko verzus hľadisko. Účinkovala na početných samostatných a skupinových výstavách na Slovensku, v Srbsku, tiež v Českej republike, v Španielsku, v Nemecku… Celkom slušný počet námetov na rozhovor. O čom inom, než o fotografii: ako záľube, povolaní, poslaní:

– Odkedy vlastne datuje tá láska? – Bolo to strašne dávno, takmer si to už ani nepamätám. Azda odvtedy, keď sa mi otcov fotoaparát značky Smena prvýkrát dostal do rúk. Vždy som sa chcela skôr vyjadrovať obrazom ako slovom. Už ako malá som okolie, iný svet, predovšetkým vnímala vizuálne. Keďže to trvalo a trvalo, po ukončení gymnázia v Sriemskych Karlovciach som sa rozhodla študovať fotografiu. – A zostali ste pri nej. Aká je jej filozofia? – Je to otázka, na ktorú je strašne komplikovane jednoducho odpovedať. Ide vlastne o môj odraz skutočnosti, obraz reality vôkol mňa, ku ktorej sa vyjadrujem záberom. Je to môj uhol pohľadu, ktorý prezentujem ako výsek reality. Fotografia ako médium je stále vo vývoji. Vieme, že existuje viac než 150 rokov a vytvára ten náš vizuálny svet. Teraz je vo fáze, keď sa mení, najmä pre veľmi silnú, rýchlo sa vyvíjajúcu digitálnu technológiu. No aj tzv. analógne, klasické techniky sú tiež stále prítomné. Preto sú aj naši študenti vedení k tomu, aby poznali aj čiernobiely proces. – Fotenie je aj vecou výberu prístroja… – Pre mňa je fotografia fotografiou: môže byť robená aj tabletom, aj digitálnym foťákom, aj starou zrkadlovkou. Keď som spokojná, že to je ono, čo som chcela, tak to je ono. Aj klasika, analóg je veľmi špecifický proces, tiež i digitál. Počítač je vlastne digitálne laboratórium. Ide teda aj o prístup, o zvolenie techniky, akú potrebujeme, aby sme ňou dosiahli to, čo chceme fotografiou.

– Nazdávate sa, že nové médiá ohrozia budúcnosť dnešných aparátov, snímok? – To si nemyslím, lebo je i fotografia súčasťou toho, vyvíja sa vedno s nimi. Dnes teda nevieme, ako bude vyzerať fotoaparát o takých desať rokov, akú optiku a možnosti bude mať. My vlastne žijeme vo vizuálnom svete: všade vôkol nás je fotografia. A je veľmi ťažko v takom vizuálnom svete, pri množstve obrazov, s ktorými sa dennodenne stretávame, udržať pozornosť a robiť výtvarnú fotografiu. – Rôzni autori, rôzne aj záľuby. Povedali by ste o sebe, že ste predovšetkým urbánnou fotografkou? – Áno, určite. Posledných pätnásť rokov sa venujem mestu, jeho premenám, architektúre, priestorom rôznych významov. Každá práca, záber, či je to dokumentárna, reportážna, portrétová alebo iná fotografia, ma môže zaujať keď je obrazovo a obsahovo silná. A má výpoveď, ktorá proste nechá na mňa dojem. Venujem sa vlastne hlavne človeku. Ten nie je však iba fyzicky prítomný na zábere, ale všetko sa deje, točí okolo neho, každá moja fotka.

– To znamená, že aj snímka môže mať dušu? – Samozrejme, veď ju v konečnom dôsledku preto aj robíme, aby sme do nej dali nejakú emóciu, dušu. O tom je vlastne umenie, o emóciách vyprovokovaných v divákovi. – V poslednom čase to dosahujete doktorandským projektom o stotožňovaní sa pozorovateľa s ideálnym svetom seriálov produkovaných na Slovensku. Známe je, však, že ak si teraz všímate lesk, pred niekoľkými rokmi ste mali aj opačný cyklus, venovaný aj tej odvrátenej stránke mesta? – Bol to až desaťročný projekt, ktorý som v podstate ukončila vlani. Šlo o obrazové záznamy miznúceho architektonického sveta, priestorov, ku ktorým ľudia prechovávajú určité spomienky, s ktorým ich spájajú rôzne zážitky. Je to napríklad záhradné kino Hviezda, hotel Kyjev, niektoré kúpele, iné objekty, ktoré boli súčasťou niekdajšej Bratislavy. – Plány do budúcna? Samozrejme, že je v prvom pláne doktorandský projekt, no ako sa plavíte pedagogickými vodami? Rozumiete si so študentmi? – Sú úžasní. Sú veľmi kreatívni, tvoriví, múdri mladí ľudia, ktorí len začínajú, no už majú kopu nápadov. Naša škola sa zameriava na výtvarnú a inú fotografiu, čo znamená, že počas štúdia v podstate prejdú každým druhom fotografie. Mnohí z nich sa neskoršie venujú voľnej tvorbe. Práca s nimi počas štúdií ma nesmierne napĺňa a obohacuje, každý rok.

– Zostáva sa opýtať, či ste mali vzory? Alebo to, ktorý autor či pedagóg na vás nechal zvlášť veľký dojem? – Zo slovenskej a českej fotografickej scény si najväčšmi vážim profesorku, ktorá ma štúdiom viedla a ktorá mi je vlastne veľmi blízky človek, s ktorou som často viedla krásne debaty o fotografii. Je to profesorka Milota Havránková. Je osobou, ktorú si nesmierne vážim ako profesorku, ako fotografku, ako umelkyňu… Profesionálna zvedavosť ani vo chvíľach rozlúčky nedala pokoja. Veď človek sa učí, kým je živý. Preto i padla otázka, s ktorým foťákom prišla v batohu do Nového Sadu. Vraví, že so starou Minoltou jedničkou, s ktorou fotí na čiernobiely film. Uvádza, že z digitálov má i Yashiku, je tu i Mamiya… Klasika však zostáva klasikou. Tak ako je i ona umelkyňou so širokými záujmami a záberom, ktorej práce nie sú len záznamy kronikára, ale seriózne, na metafory bohaté fotoeseje o dianí a spoločnosti, v ktorej žijeme. Dielo vyhranené, cesty za umením nové a objavné. Lebo ide v nich o človeka, o emóciu, o premenu. O vizuálny a virtuálny svet. A predovšetkým o hlboký a skúmavý vzťah k všetkému vôkol nás.

 Oto Filip