Život štúrovca Jozefa Podhradského v Belehrade

Jozef Podhradský (1823 – 1915) bol štúrovec, ktorý takmer celý svoj život pôsobil na Dolnej zemi. Venoval sa povolaniu evanjelického kňaza a stredoškolského profesora. Zároveň bol básnikom, prozaikom, dramatikom, redaktorom, vydavateľom prvých slovenských časopisov pre deti a mládež vo Vojvodine.

Narodil sa v Skalici. Školil sa vo Vrbovciach, Šamoríne, Komárne a Bratislave, kde Evanjelické lýceum a teológiu absolvoval v rokoch 1839 až 1948 a kde sa stal členom Štúrovej družiny. V roku 1848 zložil na peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry, keď ho Ján Kollár, ideológ všeslovanskej vzájomnosti a farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti pozval za pomocného farára a učiteľa. Po odchode Jána Kollára Podhradský sa v Pešti stal jeho nástupcom. „Bolo to dramatické obdobie patentálnych bojov, kde bola snaha maďarských vrchností spojiť evanjelikov augsburského vyznania (väčšinou Slováci) s evanjelikmi helvétskeho vyznania (väčšinou Maďari) do únie. Jozef Podhradský nesúhlasil s úniou, lebo tvrdil, že únia je iba prostriedok pre maďarizáciu cirkvi. Odporcovia ho prenasledovali, a tak sa musel vzdať úradu farára…“ uvádza Ján Jančovic vo svojom článku k 190. výročiu narodenia Jozefa Podhradského na webovom portáli oslovma.hu.

Na pozvanie vladyku Platona Atanackovića Jozef Podhradský v roku 1863 prišiel do Nového Sadu učiť na srbskom gymnáziu. V biografických dátach sa uvádza, že sa Pavel Jozef Šafárik osobne zasadzoval, aby Podhradský v Novom Sade prednášal filológiu a filozofiu, a spomína sa aj to, že spolupracoval so Svetozarom Miletićom. V Novom Sade nepôsobil dlho, lebo ho roku 1872 preložili na novozaložené maďarsko-srbské gymnázium do Sombora. Tam sa márne usiloval zachovať srbské oddelenie, no neuspel, a v roku 1879 odišiel predčasne do dôchodku. Po krátkom pôsobení v Petrohrade (Zreňanine), kde pracoval ako knihovník, prešiel do Srbska a ako profesor pôsobil v Leskovci a od roku 1888 na gymnáziu v Belehrade. V hlavnom meste Srbska pracoval do roku 1898, čiže do svojho 75. roku života. So svojou početnou rodinkou v Belehrade žil do roku 1915, keď musel zutekať pred rakúskou okupáciou mesta na ústí Sávy do Dunaja. Zomrel v Jagodine v 92. roku života.

Jozef Podhradský bol literárne aktívny ako básnik, dramatik, publicista, redaktor a prekladateľ. Do literatúry vstúpil romanticky ladenou drámou Holuby a Šulek, prózou Liptovský a Hrajnoha alebo Svátek řízeník božího. V novosadskom období bola významná jeho publicistická činnosť, keď vydával a redigoval časopisy pre deti Slávik a Zornička. V Zorničke uverejnil aj dramatické práce, ktoré sa neskôr stali známe širšej divadelnej verejnosti, najmä „divadlo pre slovenské panny a mládencov“, čomu sa vo svojich článkoch širšie venovala naša univerzitná profesorka Jarmila Hodoličová.

Články publikoval aj v Národných novinách, Slovenských pohľadoch a v cirkevnej tlači, najmä v Ewangelických Cirkewných nowinách, ktoré istý čas aj redigoval.

Počas pôsobenia v Belehrade spolupracoval s tunajšími Čechmi a Slovákmi. Blízke kontakty mal aj s pazovským farárom Vladimírom Hurbanom. Toto kamarátstvo sa prenieslo aj na deti. Jeho syn Dr. Milan Podhradský (sudca) rád písal Vladimírovi Konštantínovi Hurbanovi (VHV) a volal ho do divadla v Belehrade, a Ľudmila Podhradská často písala Ľudmile Hurbanovej (určite aj naopak). Deti Jozefa Podhradského písali už len po srbsky. V liste z 28. januára 1911 Milan Podhradský informoval VHV, že sa v divadle „dáva Ana Karenina“, a že ho pozve, keď do Belehradu príde istý oficier „iz unutrašnjosti“, ktorý skonštruoval elektroaeroplan: „Zaujímavý je preto, že používa elektricitu zo zeme a vzduchu!“ Mladí Hurbanovci a Podhradskovci radi podnikali spoločné výlety na Avalu a Fruškú horu.

Pretože sa Ľudmila Hurbanová roku 1911 zamestnala u advokáta Miladinovića, od mladého advokáta Podhradského si pýtala radu, ako sa možno v Belehrade vyškoliť za advokátsku sekretárku. Ľudmila Podhradská chodila s mamou Pavlinou do Pazovy na divadelné predstavenia, ako aj do kostola, najmä keď si mama priala prijať Večeru Pánovu. V liste zo 17. februára 1911 Ľ. Podhradská napísala: „Aj zábava uplynula, a to na všeobecné uspokojenie. Milan nám rozprával, že všetko pekne šlo, trochu bolo trémy, ale že sa nik nepomýlil…“  V roku 1911 vznikla aj tu uverejnená fotka, na ktorú sa vraj, podľa tvrdenia Podhradského dcéry, rodičia často dívali. V liste z 10. mája 1911 Ľ. Podhradská širšie písala o svojom nehybnom otcovi Jozefovi: „Otec sa nás každú chvíľu spytuje, kedy pôjdeme do Pazovy. A keď sme povedali, že pôjdeme na nedeľu,  vzdýchnul si a povedal, že nám závidí. Chudák otec, keď tak musí sedieť, a tak rád cestoval a chodieval do prírody…“ Hurbanovci boli roku 1915 informovaní, že Podhradskovci zutekali do Jagodiny pred vpádom rakúskeho vojska do Belehradu, odkiaľ sa štúrovec Podhradský už živý nevrátil.

O tom, aké čulé boli kontakty rodiny Jozefa Podhradského s Hurbanovcami,  svedčí aj sústrastný list Ľudmily Hurbanovej z 10. októbra 1950, po smrti VHV: „Posielame Ti fotografiu Hurbana, Tvojho deda. V mladosti dal ju nášmu otcovi. To možno Matica slovenská nemá. Drahá Ľudmilka, hoci sme sa v posledných rokoch nedopisovali, myslela som často na Teba a o tom, ako sme boli šťastní pri našich dobrých rodičoch. Vtedy sme mali pekný život.“

Katarína Verešová