Pred dvomi rokmi sa Slovenský kultúrno-umelecký spolok Pivnica stal bohatší o ďalší hudobný nástroj – cimbal. Cieľom spolkárov bolo prioritne do ľudového orchestra zaradiť aj cimbal, ktorý by doplnil zvuk ľudovej hudby. S vedomím absencie cimbalistov v Pivnici vedenie spolku v čele s Miroslavom-Jurajom Bélom sa rozhodlo kontaktovať odborníkov – učiteľov zo Slovenska, ktorí by mohli naučiť mladých a aj tých starších hudobníkov hru na cimbale.

Spoluprácu tak spolok nadviazal s Mgr. art. Martinou Sanitrárovou, ktorá žije v Slovenskom Grobe a vyučuje hru na cimbale v Základnej umeleckej škole Verbenského v Bratislave. Do dielne, ktorá trvala od nedele 23. do stredy 26. februára, sa zapojili: Štefan Chrček, Tomáš Kámaň, Jozef Pap, Emília Kámaňová, Noemi Bélová a Mária Nosálová zo Selenče.
Kedy ste nadviazali spoluprácu so Slovenským kultúrno-umeleckým spolkom?
– Spoluprácu založenú na začiatočných plánoch so Slovenským kultúrno-umeleckým spolkom Pivnica sme začali takmer pred rokom. No tú vážnu spoluprácu sme začali v nedeľu 23. februára, keď som po prvýkrát pricestovala do Pivnice a keď som začala učiť šiestich budúcich cimbalistov. Keďže sú na Slovensku aktuálne prázdniny, tak sme si urobili výlet do Srbska.
Aké to bolo na začiatku prvej cimbalovej dielne v Pivnici?
– Najprv sme sa zoznámili, a podľa tej povahy účastníkov som sa každého snažila zoznámiť s týmto nástrojom. Niekomu to šlo veľmi rýchlo, niekto zase potreboval viac času, niekto je už skúsenejší muzikant, tak aktívnejšie pochytil, a zase sú tu deti – začiatočníci, s ktorými som robila jednoduchšie detské pesničky.
Určite mnohých napadne, že hra na cimbale je veľmi zložitá, je to v skutočnosti tak?
– Tak, ako aj pri každom hudobnom nástroji, ak ste trpezliví a chcete, a ste z toho nadšení, tak sa to veľmi rýchlo naučíte. Len rozdiel medzi sláčikovými a dychovými nástrojmi a cimbalom je taký, že tu presne viete, kde je napríklad C, kým na tých sláčikových a dychových nástrojoch musíte mať dobrý sluch, takže voči týmto nástrojom je ako keby jednoduchší.
Prišli ste predsa do nového prostredia, inej krajiny, medzi nových ľudí, ako sa vám pracovalo s účastníkmi – hudobníkmi?
– Pivnické deti a muzikanti sú talentovaní, takže nám to celkom šlo dobre. Určite ma každý z nich prekvapil, ako rýchlo postúpil za taký krátky čas.

Keby ste nám prezradili, aký by mal byť cimbalista?
– Ideál by bol, keby budúci cimbalista mal super sluch a rytmické cítenie. My na Slovensku hovoríme – máš dve ruky, máš nohu a dve uši, bude z teba cimbalista. A už teraz záleží na mne učiteľke, či som schopná niečo z toho dieťaťa, alebo aj dospelého dostať, aby niečo zahral. Pri tomto hudobnom nástroji potrebujeme logické myslenie – škála tónov je rozdelená do rôznych kútov hudobného nástroja. Nie je to presne ako pri niektorých hudobných nástrojoch, že idete iba smerom hore a dolu, tu musíte logicky myslieť, aby ste paličky vedeli poskladať. Keď to pochopíte, môžete hrať na cimbale.
Veríme, že je toto iba začiatok novej spolupráce a že pivnický spolok už v dohľadnej dobe bude mať mladých cimbalistov vo svojom rozrastajúcom sa orchestri; ako to vidíte vy?
– Z toho, čo som si vypočula, spolok plánuje začleniť cimbal do orchestra, takže je tu nový cimbal, cimbalistov a cimbalistky vychováme a cesta je jasná – spievať, hrať a tancovať. Veľmi by som si priala, keď sa vrátim, že budú s láskou hrať. Keď 70 percent účastníkov zostane pri hre na cimbale, budem rada, ak zostanú všetci, budem úplne nadšená. Ak sa nám podarí tie cimbalové základy dostať do Pivnice, tak radi sem určite prídu aj cimbalisti zo Slovenska a nadviažeme ďalšiu spoluprácu.