Srbsko zostáva bez Mundialu, prehra v Londýne by nás mala zobudiť

So štvrtkovou prehrou na štadióne Wembley v Londýne je naša cesta na Mundial zastavená a duel posledného kola s Lotyšskom v Leskovci bude len formalitou a uzavretím neúspešnej kvalifikácie.

Srbsko na konte má len desať bodov, ktoré sme získali len z triumfov nad dvomi najslabšími selekciami v skupine (Andorra dvakrát a Lotyšsko, zatiaľ, raz prekonané) a bod z prvého stretnutia za chotárom s Albánskom.

Anglicko je pre nás celkom iná dimenzia, na dvoch zápasoch sme si vytvorili dve-tri šance, dali sme 0 a inkasovali sedem gólov. V Londýne naši, aj keď vyzerali lepšie pod taktovkou Veljka Paunovića, stále boli apatickí, bez základnej myšlienky a jasného cieľa. V zápase, v ktorom sme museli získať aspoň bod, aby sme mali šancu obsadiť druhé miesto, hrali naši veľmi defenzívne a príliš neorganizovane. Existuje dojem, že Anglicko k triumfu došlo s menej ako 50 percent vloženej energie a keby potrebovali, dali by nám ešte niekoľko gólov.

Rutinovane triumfovali, stále sú maximálni a majú gólový pomer 20 : 0. Sú prvou európskou reprezentáciou, ktorá si ešte v októbri vybojovala postup na Mundial a skutočne by sme ich mali zaradiť medzi najväčších favoritov záverečného turnaja.

Albánsko za chotárom prekonalo Andorru 1 : 0 a s ohľadom na to, že Srbsko v Londýne prehralo, naši susedia majú garantovanú play-off, ako selekcia, ktorá kvalifikáciu uzavrie na druhom mieste skupiny. Tak potvrdili, že sa futbal v tejto krajine stáva stále kvalitnejším, a potom, ako dvakrát vystúpili na šampionáte Európy, majú Albánci šancu kvalifikovať sa aj na najväčšie svetové futbalové podujatie.

Pre nás je rozčarujúco to, že sa nepodarilo postúpiť na šampionát s rozšíreným formátom, keďže na ňom účinkovať bude až 48 reprezentácií. Tak je, ako je. Po zápase s Anglickom kapitán na tom stretnutí Filip Kostić vyhlásil, že by situácia určite bola iná, keby Dragan Stojković nebol trénerom a keby Paunović na lavičku prišiel skôr. Možno áno, možno nie, ale je z jeho strany to pokrytecky a s právom si kladieme otázku – prečo potom vtedy futbalisti mlčali a jasne nepovedali, že si neprajú Stojkovića na poste prvého trénera? Prečo akceptovali jeho pozvánku a hrali na zápasoch, na ktorých ich on viedol?

Samozrejme, takouto hrou sme si nezaslúžili ani play-off. Pravda je boľavá, ale je taká.

Preto zápasy šampionátu sveta 2026 budeme sledovať bez stresov, keďže tam nebude selekcia, ktorej najviac fandíme. Môžeme si zvoliť iných, ktorých budeme podporovať, pravdepodobne sa nám stanú obľúbenými akýsi outsideri, ktorým sa podarí postúpiť do záverečných kôl, ale to stále nebude ten pocit, keď na trávnik vybehne naša selekcia. Aj keď väčšina z nás majstrovstvá sveta sleduje zo svojich kresiel pri televíznych obrazovkách.

Postúpili lepší, máme nádej, že sa na vlastných chybách naučia mnohí. Aj verejnosť, ale predovšetkým tí, ktorí o našom futbale rozhodujú – vedúci ľudia Futbalového zväzu Srbska.

Málo je tých, ktorí si nevšimli, že nejako dolu vodou to začalo ísť už na šampionáte sveta v Katare, veľmi evidentné bolo v kvalifikácii na Euro 2024 (na ktoré sme, pravda, postúpili) a zvlášť na záverečnom turnaji šampionátu Starého kontinentu. Preto potrebujeme reštart, ak nám skutočne záleží na tom, aby sme sa konečne pohli a aby sa futbalová reprezentácia Srbska znovu s hrdosťou sledovala.