Potreby väčšie než možnosti

Aradáč je najstaršia slovenská osada v Banáte, do ktorej Slováci prišli pred bezmála 230 rokmi. Skôr to boli dve osady, Slovenský a Srbský Aradáč, ktoré sa po druhej svetovej vojne zlúčili do jednej osady, v ktorej dnes žije zo 3 500 obyvateľov, prevažne Slovákov a Srbov. Občanom je k dispozícii slušná komunálna infraštruktúra – chodníky, cesty, vodovodná, elektrická, plynová, telefonická sieť, k tomu aj škola, pošta, ambulancia, siene pre spoločenské podujatia, dva domy smútku… Dalo by sa teda uzavrieť, že občania tejto osady majú všetko, čo je potrebné pre kvalitný život.

– Je to tak, ibaže všetky tie objekty sú už dosť staré a vyžadujú si opravu. Myslím tu predovšetkým na cesty a chodníky, ktoré sú vo veľmi zlom stave. Z nových infraštruktúrnych objektov nutne potrebujeme kanalizáciu, ako aj asfaltovanie dvoch zvyšných kilometrov ciest, ale vari by sme si najprv mali dať do poriadku to, čo už máme, – povedala nám predsedníčka Rady MS Mária Bredšnajderová.

Potreby sú však jedno a možnosti niečo celkom iné. V Miestnom spoločenstve totiž už niekoľko rokov nemajú samozdanenie, a tým ani vlastné príjmy, takže pri riešení problémov sú odkázaní výlučne na mesto Zreňanin.

– Na základe mojej štvorročnej skúsenosti v tejto funkcii môžem povedať, že tie problémy sú priam neriešiteľné, – hovorí ďalej aradáčska richtárka. – Počas môjho mandátu v osade sme neasfaltovali ani meter cesty, aj napriek tomu, že z mesta viackrát sľúbili, že práve naše ulice sa chystajú asfaltovať. Myslím si, že sa mesto nielen voči Aradáču, ale voči všetkým osadám správa naozaj macošsky, v dôsledku čoho sme za posledné štyri roky v osade urobili len veľmi málo. Fakticky sme robili iba to, na čo sme peniaze dostali z pokrajiny, a to je odbahňovanie kanálov a rovnanie poľných ciest. Po početných nedorozumeniach a vďaka prostriedkom z AP Vojvodiny podarilo sa nám vystavať aj nový Dom smútku na pravoslávnom cintoríne.

– Údržba vodovodu a plynovodu je v kompetencii príslušných zreňaninských verejných podnikov, ktoré sa snažia zabezpečiť kontinuálne zásobovanie vodou a plynom. Žiadalo by sa však azbestové vodovodné rúry vymeniť za nové, ale to, žiaľ, nikto nespomína, – pokračuje tajomníčka MS Anna Godová, a zvažuje, že sú veľmi malé šance, že sa v Aradáči v dohľadnej dobe začne stavať kanalizácia.

– Už máme vypracovaný ideový projekt, ale aby sme sa mohli uchádzať o peniaze na výstavbu kanalizácie, potrebujeme hlavný projekt. Ten však stojí 2,5 milióna dinárov, ktoré my nemáme a sotvaže ich od mesta dostaneme. Podľa mňa, tu by ani samozdanenie nepomohlo, lebo v osade je iba zo 200 zamestnaných, ktorí by samozdanenie platili. Penzisti sú zákonom oslobodení od platenia a nejestvuje ani účinný mechanizmus, ako tento poplatok poberať od poľnohospodárov.

Aradáčania si odjakživa na živobytie zarábali obrábaním pôdy a chovom dobytka. Pestujú hlavne kukuricu, slnečnicu, pšenicu a v dobytkárstve sa zamerali hlavne na výrobu mlieka, hoci vždy odchovajú aj určité množstvo ošípaných pre trh. Nepriaznivé podmienky na trhu mlieka a mäsa aj v tejto osade vplývali na významný pokles počtu kráv a svíň, ale aj napriek tomu počet tých, ktorí  zostali verní tejto výrobe, nie je malý. Mlieko predávajú hlavne do mliekarne, hoci mnohí zostali verní dlhoročnej tradícii a svoje mliečne a mnohé iné výrobky predávajú na zreňaninskom trhu. Mnohí Aradáčania do deväťdesiatych rokov minulého storočia boli zamestnaní v zreňaninských priemyselných gigantoch, a keď tieto továrne v tranzičných procesoch skrachovali, zostali na ulici. Keďže sa nové továrne otvárajú veľmi pomaly, jedným z vypuklejších problémov tejto dediny je nezamestnanosť. Toho času vraj iba 200 až 300 občanov je v legálne nadviazanom pracovnom pomere, pričom ešte určitý počet pracuje, ako sa tomu povie – načierno. Najviac Aradáčanov si zamestnanie našlo v novootvorených zreňaninských továrňach. Súkromným podnikateľstvom a remeselníctvom sa tu zaoberá pomerne malý počet ľudí. V priebehu uplynulých dvoch desaťročí viac Aradáčanov svoju šancu videlo aj vo vinohradníctve, výrobe kvalitného vína a kvalitných klobás, v novšej dobe aj vo výrobe suvenírov, ktoré úspešne prezentujú na rôznych podujatiach s jediným cieľom, aby všetko to jedného dňa uplatnili vo vidieckej turistike.

Budova základnej školy v Aradáči je novšieho dátumu, pochádza z roku 1980 a dobre je vybavená učebnými pomôckami nevyhnutnými v  modernom výchovno-vzdelávacom procese, ktorý sa tuná koná v srbskom a v slovenskom jazyku. Začiatkom minulého roku začali riešiť aj vleklý problém  telocvične, ale jej výstavba sa dostala do závozu, lebo vykonávateľ prác dokončenie výstavby podmieňuje dodatočnými finančnými prostriedkami. Aj zdravotná služba v osade je slušne organizovaná a uskutočňuje sa v budove pomerne novej ambulancie. Aradáčanom je lekár k dispozícii každý deň aspoň v jednej, a občas aj v dvoch zmenách. Stomatológa však nemajú stáleho.

Vcelku však naše spolubesedníčky hodnotia, že rozvoj Aradáča aj napriek blízkosti mesta stagnuje, čo je svojrázny paradox vzhľadom na nepísané pravidlo, že osady v blízkosti väčších miest sú vo výhodnejšom postavení než tie vzdialenejšie. Na vine je akiste aj dosť neblahá situácia v samom meste, ktoré tiež zápasí s veľkou nezamestnanosťou, v dôsledku čoho ľudia aj odtiaľ odchádzajú do väčších stredísk, ako je Nový Sad a Belehrad, dokonca aj na Slovensko. O plánoch na nadchádzajúce obdobie Mária Bredšnajderová nechcela hovoriť, lebo mandát Rady MS, v čele ktorej stála za posledné štyri roky, vyprší začiatkom februára, keď vo voľbách zvolia nové vedenie osady, ktoré si potom určí plán svojich aktivít.

V. Hudec

VOĽBY NA ČLENOV RADY MS

Práve počas našej návštevy v aradáčskom Miestnom  spoločenstve uzavreli postup kandidovania na členov Rady Miestneho spoločenstva a na členov Dozornej rady. Predseda volebnej komisie Zdeno Poničan nás informuje, že kandidatúru na člena Rady MS vytýčilo 22 kandidátov, z ktorých občania vo voľbách 3. februára zvolia siedmich členov RMS. Do Dozornej rady sa kandidovali štyria kandidáti, ktorí sa uchádzajú o tri miesta v tomto orgáne.