ĽUBOSLAV MAJERA SA V MARTINSKEJ INSCENÁCII SNAŽÍ PRIBLÍŽIŤ DIVÁKOM VNÚTORNÝ SVET VHV
Už tri mesiace na doskách martinského Slovenského komorného divadla žije svoj úspešný život inscenácia s mimoriadne silným dolnozemským rukopisom. Záveje Vladimíra Hurbana Vladimírova v originálnej úprave režiséra Ľuboslava Majeru okrem iného hovoria aj o často rozpačitom vnímaní našej menšiny materskou krajinou. Už v najbližšom čase by sme predstavenie mohli vidieť aj na vojvodinských javiskách.
„Okrem pôvodného dvojitého významu názvu hry, závejov skutočných a metaforických medziľudských, prináša inscenácia ešte tretí význam – záveje, chlad, ktorý pretrvával medzi dolnozemským Slovákom Hurbanom a Slovákmi žijúcimi u nás,“ napísala študentka VŠMU Martina Mašlárová v recenzii pre divadelný časopis Kod. Práve v tejto tretej rovine badať mimoriadny Majerov vklad. Režisér sa netají tým, že k VHV ho viaže silné citové puto. S jeho Zemou získal diplom v Prešove v sezóne 1974/75, o martinskom návrate preto hovorí aj ako o metaforickom uzatváraní pomyselného kruhu či splácaní dlhu voči pazovskému autorovi. „Chcel som ukázať, ako sa Vladimír Hurban Vladimírov, ako výhonok štúrovskej a hurbanovskej rodiny, cítil na Dolnej zemi. Ako on, farár, osvetový a kultúrny pracovník, spisovateľ, zápasil vo svojom vnútri, čo ho trápilo,“ vysvetlil v rozhovore pre denník Sme. Petrovský režisér patrí medzi najpovolanejších pre túto rolu. Ako rodák z Dolnej zeme sa vo svojej kariére často ocitol v podobných situáciách ako VHV – či už ide o umelecké výzvy alebo vzťahy so Slovenskom.
Majera spolu s dramaturgom Róbertom Mankoveckým v prvom rade oživili pôvodný Hurbanov text. Z javísk nám je totiž známa skôr skrátená podoba Závejov, upravená Jánom Borodáčom, jedným zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla. Podľa Mašlárovej to bol krok v správnom smere. „Rozšírená verzia dôslednejšie vykresľuje postavy a ich vnútorné motivácie, najmä mamonársku túžbu po majetku a zabezpečení, ktorá je príčinou ľudskej bezcharakternosti,“ tvrdí vo svojej recenzii.
Ďalšie dramatické zásahy posunuli do popredia samého autora hry. Martinské predstavenie je koncipované ako divadelná skúška, pričom Záveje režíruje VHV. Zároveň na javisku na diaľku, prostredníctvom hlasov z reproduktorov, komunikuje s dobovou kritikou. Reakcie na povzbudivé slová Štefana Krčméryho, či často ostré výhrady ďalšieho rodáka z Dolnej zeme, akademika Jána Mráza, odhaľujú jeho povahu, neistoty, nádeje. Aj obrovskú túžbu, aby jeho hry uviedlo práve divadlo v Martine.
Súdiac podľa doterajších odborných a diváckych reakcií určite stojí za to hru si pozrieť. „Poctivá martinská inscenácia oživuje neprávom zabúdané dielo Hurbanovho vnuka,“ napísala v Sme divadelná publicistka Dária Fehérová. Hádam ešte výrečnejšou je esemeska, ktorú z Martina do Petrovca dostal režisér 21. februára pred jedenástou večer, teda tesne po jednej z repríz Závejov. „Dnes sme mali krásne predstavenie, pomerne dosť divákov a spokojnosť,“ napísal mu jeden z hercov Karol Čičmanec.
Dobrou správou je preto, že inscenácia by mohla čoskoro zavítať do Vojvodiny. „Aktuálne sa rokuje o návšteve martinského súboru pri príležitosti 110. výročia slovenského divadelníctva v Starej Pazove,“ prezradil nám Ľuboslav Majera s tým, že ešte treba dotiahnuť do konca organizačné podrobnosti.
Rastislav Boldocký
Foto: B. Konečný
VHV: Záveje
Dramaturgia a hudba: R. Mankovecký, scéna: J. Ciller, kostýmy: E. Farkašová, réžia: Ľ. Majera, hrajú: J. Kožuch, M. Geišberg, N. Vladařová, K. Čičmanec, E. Gašparová, D. Zaprihač, Ľ. Krkošková, R. Rundová, M. Gazdík a ďalší.