Prvá veľká skúška

A už je to zase tu: májové dni lásky a dôležitého životného míľnika. Veľká maturita ako veľká skúška z dospelosti. Chvíle prvého vážneho rozhodovania o vlastnom osude. Samozrejme vtedy, keď už bude po testoch, ústnych a písomných skúškach, zabezpečení tých najkrajších šiat alebo  obleku, prípadne inej nevšednej odevnej kombinácie, po večierku, plese, rozlúčke na nezabudnutie. Zbohom, stredoškolská láska, vitaj, život.

A keďže je už v povahe človeka náhliť sa v ústrety novému, i keď je to častejšie aj horšie než to, čo bolo, netreba sa diviť žiadnym mladíckym rozhodnutiam. Napríklad, hodiť aj v ére rastúcej nezamestnanosti všetky problémy, vrátane úvah o ďalšom vzdelávaní, za hlavu a sústreďovať sa na záľuby a veci iné. Zdôvodnení je aspoň pol tucta. Niekto si chce začať zarábať, bárs na roli či s murármi, iný sa chce čo najskôr osamostatniť, tretieho študovať nebaví, štvrtý by rád cestoval, piaty si praje oddýchnuť, šiesty sa teší tým, že sa začne školiť neskoršie, siedmy si myslí, že na to nemá…

Tým, čiže väčšine, ktorá maturitu pochopila ako prvý významný krok k nástupu na štúdiá a prípadnej, sľubne sa rozbiehajúcej kariére, sa tiež problémy len začínajú črtať: od prijatia a zápisu na vysokú, cez jej úspešné zdolanie, ktoré nezaručuje automaticky i uplatnenie. Veď vieme, kde sme, ako žijeme, čo môžeme a nemôžeme.

Práca rodičov je v tom všetkom neveľkým vzorom. Nečudo. Podľa jedného štatistického prieskumu až traja z piatich anketovaných chcú robiť čosi iné ako ich rodičia. Pätnásť percent ani nevie, čo by to malo byť, robiť to, čo otec, si praje len necelých osem, to, čo matka, iba čosi nad tri percentá opýtaných.

No, aj to je voľba, osud a život. Rovnako tak ako k nim patria nielen maturity, ale i maturitné stretnutia po čoraz rýchlejšie plynúcich desaťročiach, na ktorých sa navzájom tešíme, že sme predsa toľko nezostarli, že ani nie sme na tom tak zle ako ozaj sme, akosi úmyselne si neveľmi všímajúc, že nás predsa ubúda. Náladu si však tým netreba už dnes kaziť.

Maturita je predsa len jedna: májová, krásna, nádejná. A s tým, čo príde potom, si netreba vopred lámať hlavu. Bude dosť času a príležitosti na to. Lebo vždy nejako bude, tak či inak. Teraz treba žiť. Plnými dúškami.

O. Filip