Najstarší žijúci novinár našej slovenskej komunity Samuel Miklovic sa narodil 6. septembra 1923 v Petrovci z otca Emila a matky Anny, rod. Sýkorovej. Základnú školu a gymnázium navštevoval v rodisku. Bol činný aj v rámci školského krúžku Sládkovič, kde bol zvolený za tajomníka spolku. Od augusta po november 1944 bol na nútenej práci v Senteši a Čongráde v Maďarsku a od decembra 1944 v Nemecku, najdlhšie v Norimbergu, ale aj v Ausbachu, Mníchove, Ausburgu, Ulme a Heilbrone. Od mája do konca októbra 1945 čakal na repatriáciu v Marseille vo Francúzsku. Zmaturoval po skončení vojny (1946). Zapísal sa aj na Právnickú fakultu ako diaľkový študent, ale množstvo práce, do ktorej sa pustil, znemožnilo ho pokračovať v štúdiách.
Po návrate z vojenčiny sa natrvalo rozhodol pokračovať v práci na novinárskej dráhe, ktorú nastúpil ešte ako stredoškolák písaním do Slovenskej jednoty, ktorá vychádzala v Budapešti. Svoje práce podpisoval okrem plného mena aj skratkami a pseudonymami: (-ovic), Sa-Mi, (SA-MI), (S. M.), S. M., S. Miklovic a (m). Roku 1946 sa zamestnal v redakcii Hlasu ľudu. Roku 1949 stál medzi zakladateľmi Slovenskej redakcie Novosadského rozhlasu a bol prvým novinárom. Popri práci v Hlase ľudu Samuel Miklovic od roku 1947 pracoval 17 rokov aj ako hlavný a zodpovedný redaktor Pionierov, resp. Našich pionierov. Popri tom od roku 1953 viedol 13 rokov aj úsek detskej literatúry vo vydavateľstve Kultúra, tiež dva roky pôsobil aj ako hlavný a zodpovedný redaktor ilustrovaného mesačníka Rozhľady. Potom do konca pracovnej doby pracoval v redakcii Hlasu ľudu, odkiaľ v júli roku 1983 odišiel do dôchodku. Najviac písal reportáže, humoresky, novinárske články a najmä prekladal. Jeho prekladateľská práca svedčí o veľkom eláne a snahe priblížiť mladým čitateľom kus pekného slova. Prekladal zo srbochorvátčiny, slovinčiny a češtiny. Preložil zo 50 kníh, najmä detskej literatúry, a menej aj popularizačnú a vedeckú literatúru. Pozoruhodné sú aj novoročné programy, ktoré zostavoval pre Novosadský rozhlas, tiež aj humoristické relácie v Petrovskom rozhlase (Veselý mikrofón, Z kmotrovského hrnca (viac ako 150 pokračovaní) a Jazyčnícke dverce), ako aj televízne zábavno-humoristické hry. Zostavil aj viacero ročníkov populárneho čítania Ľudový kalendár.
Samuel Miklovic publikoval aj knihy: Pero na návetrí (1977), Petrovské pohľadnice (1995, v koautorstve s V. Benkovou) Petrovské pohľadnice 2 (2000) a naposledy aj knihu Begejovec na dereši s podnázvom kocúrkovčiny z veľkej dediny (2010). V rukopise mu zostalo dielo Zajatci boha Marsa, kde sú zachytené autorove spomienky z nútenej práce.
Medzi koníčky S. Miklovica patrí divadlo a šport. Divadelne bol činný viac ako 15 rokov. Prvé predstavenie, v ktorom zahral rolu, sa uskutočnilo ešte pred druhou svetovou vojnou, činný bol aj v divadelnej odbočke FK Slávia, tiež v bábkovom divadle v rámci Sokolskej jednoty a v Slovenskom ústrednom ochotníckom divadle, kde tiež bol medzi zakladateľmi a kde zohral zo 15 premiér. Aktívne sa zaoberal aj rybačkou. Bol zakladateľom Spolku športových rybárov v Petrovci (1956) a prvých desať rokov jeho predsedom.
Za svoju prácu Samuel Miklovic bol vyznamenaný Radom práce so strieborným vencom, Medailou zásluh za národ, Pamätnou medailou Obce Báčsky Petrovec, získal aj viacero plakiet a dostala sa mu aj Cena za životné dielo Združenia novinárov Vojvodiny (1984) a Cena Hlasu ľudu (1994).
V mene redakcie mu k jubileu prajeme hodne zdravia.
J. Čiep