Tohto roku si pripomíname 180. výročie narodenia a presne 100 rokov od smrti evanjelického kňaza, autora cestopisov, historika a národovca Emila Kolényiho. Narodil sa 18. februára 1835 v Kulpíne v známej rodine Kolényiovcov, z ktorej pochádzali viacerí poprední dejatelia.
O živote Emila Kolényiho je málo písaných záznamov. Z knihy Ondreja Peťkovského, bývalého ev. kňaza v Aradáči, Rod Kolényiovcov na Dolnej zemi sa dozvedáme, že Emil Kolényi maturoval v Sarvaši a teológiu vyštudoval v Bratislave a vo Viedni. Najprv bol kňazom v Ferdinandsbergu v rumunskej časti Banátu a roku 1869 prešiel za farára do Hajdušice, kde úradoval až po odchod do výslužby roku 1909. Zostal však žiť v Hajdušici, kde umrel 16. júla 1915. Ondrej Peťkovský ďalej uvádza, že Emil Kolényi bol skromný, nenáročný, ale horlivý pracovník na národa roli dedičnej. Vyhýbal sa politickému boju, ale viac konal drobnú buditeľskú prácu medzi národom, predovšetkým vo svojom cirkevnom zbore, ale aj širšie v Banáte, na Dolnej zemi, ako i na celoslovenskej úrovni. Hospodársky pozdvihoval chudobných roľníkov. Prispieval do rôznych časopisov, predplácal ich a šíril medzi ľudom.
Nuž a rovno tie jeho texty v Dolnozemskom Slovákovi, Národnom hlásniku, Slovenských pohľadoch a inde sú vzácnym svedectvom tak o jeho činnosti, ako aj o dejinách tejto banátskej osady. Tak napríklad vo svojich spomienkach na príchod do Hajdušice dopodrobna opisuje vzhľad osady. Píše o primitívnom spôsobe obrábania pôdy a o vlastných snahách pozdvihnúť poľnohospodárov, o prekážkach, na ktoré narážal, ale aj úspechoch, ktoré dosiahol po rokoch presviedčania tradičných roľníkov. Osobitné texty venoval aktivitám na zakúpení pasienku pre dobytok, čím riešili vleklý problém vtedajších dobytkárov. Písal aj o vŕtaní prvých artézskych studní, ktoré významne prispeli k napraveniu zdravotného stavu občanov. Jedna z prvých studní, ktorá sa nachádza práve na spomínanom pasienku, je dodnes použiteľná a voda z nej sa považuje za najchutnejšiu v okolí. Dopodrobna opísal výstavbu novej slovenskej školy, píše aj o vysťahovaleckej horúčke do Ameriky, ktorá neobišla ani Slovákov z Hajdušice… Bez týchto textov mnohé detaily z minulosti hajdušických Slovákov by pravdepodobne neboli známe, lebo iných písaných svedectiev buď nieto alebo dnešným bádateľom nie sú známe. Kolényi však písal aj o Slovákoch v iných prostrediach, a tak v augustovom a septembrovom čísle Obzoru roku 1891 pod názvom Črty z cesty po Dolnej zemi zverejnil svoje postrehy z cesty cez Temešvár, Arad, Čabu, Medeš, Bánhedeš, Segedín, Bečkerek (teraz Zreňanin) a Aradáč a späť domov.
Spomedzi dvanástich kňazov, ktorí počas 186-ročných dejín pôsobili v hajdušickom cirkevnom zbore, Emil Kolényi napriek neblahým životným podmienkam zotrval najdlhšie – 40 rokov. Chudobu dôstojne zdieľal so svojimi cirkevníkmi, o čom vari najlepšie svedčí údaj, že v rokoch veľkých povodní, keď úroda bola úplne zničená, tri roky zaradom neprijal farársky plat. V nedostatku prostriedkov na život aj sám sa musel venovať poľnohospodárstvu, a tak živiť svoju rodinu.
Vladimír Hudec