Máme čas na pohľad do vlastnej duše?

Jediné, s čím môžeme v tuzemskom univerze počítať na sto percent, je smrť.

Tá sa dokáže presadiť za všetkých poveternostných podmienok, v každom štátnom zriadení, svetelnou rýchlosťou, ale aj slimačím krokom. Na tempo jej príchodu vplývajú prírodné javy v podobe katastrof, ale vo veľkej miere aj človek sám. Človek je ten, ktorý vymyslel smrť v podobe vojny. Prišiel aj po „vynález“ zvaný nezdravý životný štýl, ktorého obsahom je nezdravá výživa, rýchle životné tempo, málo voľného času stráveného v prírode. No v najväčšej miere ide o smrť, ktorá je časťou životného cyklu. Keby jej nebolo, kruh by zostal pootvorený a nový život by sotva prišiel…

Ak smrť berieme ako každodennosť, či samozrejmosť, ak vieme z nej vyťažiť, zvíťazili sme nad ňou. Ak si s ňou pozrieme zoči-voči do očí, a následne do vlastnej duše, víťazstvo je naše. Veď tak zriedkavo v súčasnom rýchloklusajúcom spôsobe žitia pouvažujeme nad sebou, nad tým, kde sme boli, kde sme a kam smerujeme. A tak veľmi to potrebujeme ku kvalitnému prežitiu tých „pár“ rokov v tejto časnosti, lebo ešte nik sa nevrátil spoza onej hranice, aby dosvedčil, že v živote budeme pokračovať aj po smrti…

Parafrázujúc slová, ktoré na sklonku minulého týždňa odzneli na pietnej spomienke venovanej profesorovi a predovšetkým veľkému a dobrosrdečnému človekovi Samuelovi Boldockému, že k pitve vlastného vnútra v prospech lepšej budúcnosti by sme mali pristúpiť aspoň vtedy, keď smrť navštívi nášho blízkeho (rodinne, ľudsky, nadnárodne…), sa prikláňame k tejto „výzve“.

K podobnému úkonu by sa mohla podujať aj naša spoločensko-politická elita, tým skôr, že sa zdá, že niektoré oblasti slovenskej kultúrnej autonómie iba živoria. Akoby im niekto polámal krídla, nevedia nájsť rozvojové ohnivko optimizmu a vzlietnuť. Akoby na nich dusivo vplývalo dianie s nádychom konformizmu, konzumerizmu, či (menšinovej) úzkoprsosti, ktoré sa vo verejnosti chce predstaviť ako pokrokové.

Treba využiť túto chvíľu na nazretie do každého kútika národnostnej duše, lebo chvíľa nepostojí. Unikne, a nedajbože, aby unikla aj možnosť návratu na správnu cestu rozvoja našej spoločnosti…

 Vladimíra Dorčová-Valtnerová