Nové dni, skutočnosti a sny

Sú rozhovory obsahovo sýte, v ktorých sa spolubesedníkom väčšmi páči byť na ceste než pri cieli. Sú aj tie iné. S hlavným kameramanom RTV Jozefom Maďarom sa možno celé hodiny baviť o tom, čo ho samotného celé roky výsostne baví: pozeranie či vnímanie sveta cez hľadáčik, najprv fotoaparátu, potom i kamery.

Bolo ho a je všade, v posledných pár desaťročí minulého a v pätnástich rokoch tohto storočia, do ktorého sme vhupli neveľmi pripravení. Lebo je v tom všetkom toľko turbulencií a vrenia, stálych otrasov, záťaží a negatívnych následkov minulosti, pomalých premien súčasnosti, ovzdušia neistoty, depresie, rozčarovanosti, beznádeje, čakania na zázraky. Je teda o čom svedčiť, nielen mikrofónom, foťákom a perom, ale aj okom na kamere. Písať svetlom, keď načim aj o tme. Život ako vyvolené povolanie a poslanie, ako nikdy sa nekončiace preteky. A v čase toľkých zmien netreba zabúdať na začiatky, keďže tie takmer spravidla určujú to, čo príde potom.

Práve preto ten prednostný pohľad na jeho štarty do povolania, trochu i na súčasnosť, hoci je ten oblúk nad nimi nesmierne vysoký, zložitý a pestrý. Taký, že by sa celé monografie dali písať o ňom. Bolo by naň teda treba oveľa viac času, strán. Kameraman ako svedok, jeho zábery ako vierohodný dokument doby. Rozhovor s Jozefom Maďarom, ktorý sa za tie roky stal jedným zo synoným novosadskej televízie, azda nemohol odštartovať inak, než otázkou týkajúcou sa prvých stykov s týmto vplyvným médiom.

– Tie prvé neboli vlastne s novosadskou, ale s belehradskou televíziou, keď u nás natáčali vysielanie Vedomosti – bohatstvo, kedysi v roku 1973, – uvádza veci na správnu mieru.

– Nuž nezostáva iné ako začať odvíjať film postupne, od začiatku…

– Býval som na sálaši pri Pivnici. Nemal som tam ako dieťa priateľov, s kým sa hrať. Preto nezostávalo iné, len čosi vymýšľať. Už vo včasnom detstve, vo veku kdesi medzi troma a šiestimi rokmi, nás tam otec večer zabával tak, že pri petrolejovej lampe rozprával príbehy a rukami pritom vytváral rôzne tiene. Vtedy sa v dieťati čosi zobudí, čo sa neskoršie môže stať i povolaním. Zostalo to všetko vo mne kdesi zakódované. Ďalšia spomienka: ľudia, poľnohospodári z okolia chodili k nám napájať kone, oddýchnuť si v chládku. Pritom sa rozprávali, takže sme vždy čuli, čo nového v dedine. Dosť sveta sa tam premlelo. No každý zo svojej ulice v Pivnici priniesol nejakú správu. Medziiným som počul, že sa zjavili obrazy, ktoré na múre ukazujú, že na nich aj kone behajú, aj sa strieľa, počuje hudba a spev. Boli to moje prvé styky s kinom. A rozprávali ľudia aj o tom, že sa v dedine zjavili aj také dve škatule, na ktoré sa tiež možno pozerať. A že je tam tiež hovor, hudba, pohyblivé obrazy. Tak som sa dozvedel aj o televízoroch.

– Nedalo to pokoja detskej obrazotvornosti…

– Neuplynulo veľa času, kým som nezačal uvažovať o tom, ako by som robil čosi podobné. Nuž kradol som mame celofán z domácnosti a keďže mi ujo prinášali vtedy romány, kreslené knižky zo Slovenska a rôzne fixky a farbičky, tak som vystrihoval z nich, čo sa mi zapáčilo. A baterkou to presvetľoval na múr v komore, ktorá bola bez obloka. Zároveň som prvým svojim divákom vysvetľoval, čo by mali vidieť projektované na stene. Boli to prvé hry svetla a tieňov, ktoré ma vedeli naplno opantať. Keďže som otcovi vybil baterky, nasledoval trest. Stará mama sa zľutovala a tri dni ma brala do chmeľnice, aby som si sám zarobil na baterkovú lampu. Aby som sa ďalej mohol hrať s tým, čím som začal. Písal sa vtedy rok 1966, možno 1967. Mal som takých osem, deväť rokov.

– Tá záľuba chlapca neopúšťala…

– V piatej triede základnej školy, keď som už nemal stálu triednu učiteľku a na každej hodine bol druhý učiteľ, bol som už o čosi samostatnejší. Keď sa už chýlilo k zime a dni boli kratšie, so spolužiakmi z triedy som sa dohodol, aby sme sa kdesi po štvrtej hodine a skončení vyučovania tajne vrátili do školy, kde im budem projektovať svoje nápady. Po tme sme to pozerali. Tie svoje výtvory som premietal z improvizovanej škatule, zostrojenej ako premietač. Báči Nedeljko, údržbár, ktorý zahášal pece v zime, prišiel, presvedčený, že nikto v miestnosti nie je, a riadne sa naľakal, keď zažal svetlo a uvidel nás. Nasledovala prihláška riaditeľovi, starému pánovi Greisingerovi, ktorý ma zajtra zavolal na koberec. Bol som presvedčený, že ma trest neminie, prinajmenšom napomenutie. Opýtal sa ma: Chlapec môj, čo si to tam robil? Priznal som sa, že som ukradol celofán od mamy, aj k všetkému inému. Reagoval tak, ako som nečakal, slovami: No dobre, potom založíme foto-kino pobočku. O mesiac či dva škola kúpila kinoprojektor, kameru, filmy, všetko potrebné na vyvolávanie filmov, odbornú literatúru. Boli sme štyria alebo piati záujemcovia o to. Museli sme najprv preštudovať literatúru, aby sme neskoršie mohli písať scenáre, viesť knihu nahrávania, so zábermi, plánmi a inými náležitosťami potrebnými na krátke filmy. Keď predseda podpísal, dostali sme filmy a iné, čo bolo načim. Už na jar v piatej triede sme na bicykloch šli krížom cez chotár na filmový festival do Kuly.

– Nemožno sa nepristaviť pri prvom vlastnom foťáku… 

– Dostal som sa k nemu, ako to u nás bývalo vtedy zvykom, pri príležitosti spovedi. Mal som možnosť zvoliť si dar, tak som si zvolil fotoaparát, ktorý mi otec kúpil. Šlo o Smenu 8. Na časy vtedajšie, šlo o vzácny dar, dar na úrovni. Bol tu i ďalší dar, gauč, aby som už nespal na posteli ako dovtedy. Vtedy som totiž už bol v Pivnici, keďže sme sa počas mojej šiestej triedy presťahovali zo sálašu do Pivnice. Už keď som si sám začal čosi zarábať, nakupoval som ďalšie fotoaparáty, medzi prvými aj Kyjev 4. Ako štrnásť- či pätnásťročný som začal dosť fotiť, medziiným aj portréty pre osobné doklady.

– Fotoaparátom sa tá tvorivá odysea začala, kamerou pokračovala. Ktorá je z tých dvoch lások bližšia či milšia: prvá či druhá? 

– Je to čosi, akoby sa človek mal vyjadriť, ktoré zo svojich dvoch detí má radšej. Nedá sa to. No treba povedať, že najprv musíš dobre zdolať fotografiu. A keď to zvládneš, kamera je nadstavbou. Ty môžeš zostať aj pri fotografii, ktorá je tiež vysokým umením. Ale mňa zaujímalo i čosi viac, to čaro svetla, pohybu, zvečnenia udalosti. V tej dobe šlo o čosi veľmi atraktívne, možno aj viac než je dnes internet či najmodernejší mobilný telefón.

– Príbeh by nebol ucelený bez prvých poznatkov o novosadskej televízii, ktorá tohto roku oslavuje štyri činorodé desaťročia kontinuity…

– Počul som o nej už v časoch, keď sa mala zakladať. Mal som azda šestnásť rokov vtedy. Povrávalo sa, že onedlho nebude mať len Belehrad svoju televíziu, ale aj Nový Sad, Vojvodina. Aj to, že v jej obsahu budú zastúpené aj programy menšín, vrátane slovenského programu. Osobne som už predtým, v základnej škole uvažoval o potrebe dostať sa na niektorú odbornú strednú školu a následne študovať to, čo ma baví. Čosi také bolo v Sriemskej Mitrovici, no otec mi to nedovolil, lebo mi horko-ťažko povolil vôbec ísť do strednej školy. Mali sme role, dom, mnoho záväzkov, a keďže sme z detí boli tu len ja i sestra, už mnohé naznačovalo, že zostanem doma. Bol som však úporný, vedel, čo chcem, hoci mať a otec boli veľmi proti môjmu pokračovaniu v školení. Dúfali, že ma v lete zlomia, odradia. Preto som bol nútený sám ísť na lekársku prehliadku, vybavovať zápis, všetko potrebné. Ja som kedysi utekal z domu do školy, a keď otec zamkýnal dvere, aby som tam nemohol ísť, tak i cez okno. Mnohé dnešné deti robia to opačne: utekajú za školu a na ulicu. Spomínam si, že sa otec z prvej rodičovskej vrátil veľmi nahnevaný. Nie preto, že som sa neučil, ale kvôli tomu, že som sa učil a mal dobré známky. Asi počítal s tým, že to so školou nevyjde a že bude mať dôvod, aby som školenie prerušil a opustil. Strýko Števo Maďar bol predsedom Obce Báčska Palanka, Miro Durgala sudcom v Petrovci, kým Števo Dinga bol riaditeľom školy. Sadli s otcom a až tri hodiny ho presviedčali, kým ho nezlomili, aby mi dovolil školiť sa. Ja som sa stoj čo stoj chcel a snažil dostať z dediny…

xXx

Pracovitý a úporný, presvedčený o správnosti vlastného cieľa, neváhal sa postaviť zoči-voči všetkým ťažkostiam. Tie ho nedokázali odradiť. Ani vtedy, keď hrozilo, že pre žltačku stratí rok, ani vtedy, keď mu nevyšli prvé pokusy zapísať sa na belehradskú akadémiu, kde napríklad až 150 uchádzačov súperilo o päť voľných miest.

Doštudoval, vrátil sa do Pivnice, kde bol ani pupočnou šnúrou stále spätý s Foto-kino klubom, dožičil si pár dní voľna a už onedlho bol zamestnaný v TV Nový Sad. Preto zostal nedosnívaný sen o odchode na Olympijské hry v Los Angeles, o mesiacoch, o ktorých si pôvodne myslel, že si dožičí výfuk po celých rokoch cestovania, učenia, námah.

– Chcel som sa trochu i mládenčiť, lebo na to dovtedy nebolo času, – vraví s nepatrnou dávkou ľútosti.

Nevyšlo mu to. Povolanie neúprosne (za)volalo. Všetko iné, čo potom prišlo, sú roky, poslanie, výsledky, dejiny. Aj početné uznania za profesionálne a svedomite odvedenú prácu, vrátane Ceny Slavuja Hadžića za rok 2014. So svojím starším kolegom sa osobne zoznámil vo Foto-kino klube Nový Sad, aby po príchode do TV Nový Sad neraz blízko spolupracoval s ním. Svedectvo o tom možno objaviť v monografii Život vnímaný záberom v stati Televízne vrcholy – novosadské.

– Z jeho kamery by sa filmom dala okrútiť zemeguľa, začnúc nezabudnuteľnými zábermi Ánd, Latinskej Ameriky až po Ďaleký východ. Cestoval na Cestách, zoral Brázdy, staval stavby a mosty, dokumentoval dokumentárne filmy, vzdelával seba a svojich divákov, učil sa a prenášal vedu, miloval človeka a žil túto dobu… Posledné, čo sme spolu robili, sú Ledinci, v dvoch častiach: nestačili sme sa vyrozprávať. Pozerám sa na Fruškú horu, na vinohrady, kvety, jazero a stále mi čosi chýba. Ešte trochu skúsenosti a stretnutí s tebou, Slavuj, – píše tam Jozef Maďar o svojom bratovi po televíznej kamere.

Krajiny, udalosti, ľudia. Toľko kamienkov obrovskej mozaiky zvanej život a táto doba, o ktorých treba svedčiť hodnoverne, pravdivo, profesionálne. Ako to už celé desaťročia robí Jozef Maďar. Od chvíle, keď sa strmhlav vrhol v ústrety povolaniu, ktoré ho už pred niekoľkými desaťročiami lákalo a ktoré od prapočiatkov chápe ako poslanie. Zaujímavé a vzrušujúce: čo nový deň, to ďalšia skutočnosť a sen. Veď kde inde sa lepšie vníma alebo premieta život, než v hľadáčiku kamery?

Oto Filip