Manipulátorov v spoločnosti je habadej. Medzi politikmi ich je hádam najviac. Tí už majú získané „certifikáty“ na tému manipulácia más, ktorou by radi obalamútiť aj médiá. Manipulačné triky však, žiaľ, prinášajú aj plody.
Manipulujú politici, niektoré médiá tiež. V nedávnych voľbách v Amerike, v ktorých víťazstvo Donalda Trumpa, obchodného magnáta s pochybnými spoločensko-kultúrnymi maniermi a názormi, zaskočilo mnohých občanov tejto plánety, sa opäť potvrdilo, že manipulácia politikov nepozná hranice. Prieskumy verejnej mienky a novinárske analýzy serióznych médií, ako je aj New York Times, v USA prevažne odhadovali Trumpovu porážku, nadmieru favorizujúc Trumpovu protikandidátku. Avšak republikánsky kandidát prekonal očakávania a zvíťazil.
New York Times sa totiž po voľbách „priznal“, že sa nechal opantať dezinformáciami, úmyselne rozširovanými falšovanými signálmi, či polopravdami na spoločenských sieťach. Tým verejne uznal, že (nakrátko) akoby stratil novinársky kompas. V odkaze svojim predplatiteľom a čitateľom vydavateľ Arthur O. Sulzberger Jr. a výkonný redaktor Dean Baquet, reflektujúc minulotýždňovú najväčšiu politickú udalosť roka, ktorej výsledky „netrafili“, oznámili návrat k základnej misii novinárstva a tohto denníka: „Informovať Ameriku a svet úprimne, bez strachu a služby.“ Priznali sa, že boli zmanipulovaní alebo že manipulovali?
Niektorí politickí analytici, teda tí, ktorí majú širšie obzory a nadhľad než my obyčajní ľudia, ešte počas americkej volebnej kampane tvrdili, že sa veľká väčšina médií v predpovediach volebných výsledkov mýli, lebo z horizontu stratili obyčajného človeka, pracovníka, fyzického robotníka. Ten sa totiž stratil zo zorného uhla Clintonovej. Médiá sa istým spôsobom dali zmanipulovať jedným či druhým kandidátom, ich zástancami i záujmovými skupinami, ktoré, teda oba tábory, spoločenskými sieťami šírili mnohé kontroverzné informácie. Veď manipulačné metastázy sa najradšej šíria tam, kde získajú nový priestor – na manipuláciu.
Netolerancia, médiá, politici
Niektoré médiá vo svete (nealudujeme tentoraz na New York Times) aj u nás ukazujú, že podobne ako politici – už podľa povahy tohto druhu ľudskej činnosti – netolerujú inakosť, odlišnosť, rozličnosť politických názorov, nepripúšťajú odklony od vlastných myšlienkových polôh. Manifestuje sa to označovaním vlastných kolegov ako „nepriateľov“, znevažovaním nielen ich práce, ale aj ich každodenného života (a manipulovaním s verejnosťou). Spomeňme si len na nedávny prípad „targetovania“ denníka Danas v ružovej televízii a v bulvárnych denníkoch vo veci písania o bratovi srbského premiéra.
Tolerancia? Solidarita? Súdržnosť? Neexistuje, alebo len v nepatrných dávkach. Pokrajinský ombudsman situáciu s mankom tolerancie v spoločnosti výstižne definoval vo svojom vyhlásení pri príležitosti 16. novembra – Medzinárodného dňa tolerancie. „Neprekvapuje, že podporu tolerancie zasiahla erózia a ľudský život stráca hodnotu, akú by mal mať,“ k čomu prispieva „vládnuca politická kultúra, ako aj viacročná kríza, už tým, že brutalizuje vzťahy v spoločnosti.“ Prečo sa potom čudujeme, že v spoločnosti nenávisť a násilie vzrastá? Nejednému manipulátorovi práve to hrá do karát.