Celý tím ako jedna noha!

Futbal je v Srbsku najpopulárnejší šport a vodné pólo najchudobnejší. Znie paradoxne, ale celkom pravdivo. Ak chceme súdiť podľa výsledkov na domácej a medzinárodnej scéne, malo by to byť práve opačne.

Futbalisti sa nemôžu pochváliť vynikajúcimi úspechmi. Pamätný je európsky a svetový titul belehradského tímu Crvena zvezda, európske finále s Realom, niekoľko druhých, tretích, štvrtých miest na MS, ME a olympijský triumf národného mužstva v Ríme 1960.

Na druhej strane máme kopu vynikajúcich výsledkov vodných pólistov. Sme vodnopólová veľmoc, veď je reprezentácia Srbska aj teraz aktuálny majster Európy a sveta, olympijský víťaz z Ria de Janeiro, najlepšia v Svetovej lige a Svetovom pohári.

Keď máme všetko toto na zreteli, ťažko pochopiť, že náš najúspešnejší športový kolektív, belehradský VK Partizan, pracuje, lepšie povedané živorí v katastrofálne zlej, kritickej a povážlivej hmotnej situácii. Viackrát na to upozornil športovú verejnosť sedemnásobný majster Európy, ktorý získal i 27 domácich majstrovských titulov, 25-krát triumfoval v pohárovej súťaži, bol najlepší v Len pohári, Pohári víťaza pohárov…

Partizan celé desaťročia bol a je jedinečná liaheň našich najlepších vodných pólistov, ktorú dávno založil legendárny tréner Vlaho Orlić. Veď okrem toho, že sa najviac pričinili o vrcholné výsledky svojho klubu, mnohí z nich rozhodujúco prispeli k úspechom národného mužstva, ale sa podieľali i na európskych triumfoch Bečeja, C. zvezdy, Radničkého Kragujevac… Nech sa vie aj to, že z trinástich „zlatých“ z Ria až dvanásti vyrástli ako hráči vo VK Partizan!  Dnes sú, žiaľ, Filip Filipović, Duško Pijetlović, Dušan Mandić a tréner Vladimir Vujasinović hlavné opory talianskeho Pro Recca, najtrofejnejšieho svetového klubu.

Hráčom nie je ľahko každodenne trénovať, hrať zápasy a rozmýšľať o problémoch, ktoré ich trápia. Je nepochopiteľné a neprípustné, že hráči VK Partizan často nemajú k dispozícii bazén s teplou vodou, nech nehovoríme o hromadení účtov, nevyplatených štipendiách a platoch?! Na otázku, koľko by VK Partizan potreboval peňazí, jeho predseda, kedysi chýrečný brankár Aleksandar Šoštar tvrdí, že je to 300 000 až 350 000 eur ročne. To by stačilo na krytie trov hráčov, trénerov, troch súťaží: Prvej A ligy Srbska, Jadranskej ligy a Ligy majstrov Európy.

A práve teraz nám môže byť jasné, prečo je vodné pólo najchudobnejší šport. Porovnávajúc to s futbalom, uzavierame, že VK Partizan potrebuje približne toľko peňazí na celoročnú činnosť, koľko FK Partizan, resp. C. zvezda zaplatia za jednu nohu nie bohvieako kvalitného futbalistu zo zahraničia. Angažmán jedného Brazílčana, Francúza alebo futbalistu z Afriky či Ázie naše najlepšie kluby stojí 300- – 400-tisíc eur, plus takmer toľko aj pre ročný plat s prémiami! Vyplýva teda, že jeden VK Partizan, športový gigant, pravidelný účastník Ligy majstrov a svojrázna „továreň na odchov vynikajúcich vodných pólistov“, má hodnotu jednej nohy priemerného, nie veľmi kvalitného zahraničného futbalistu!

Preto je jasné, že si Partizan a ostatné domáce kluby zasluhujú podporu štátu. Lebo ak vodnopólovú loptu potopíme na dno bazénov, nevieme, či sa politici o niekoľko rokov budú môcť pýšiť cudzím perím na vychýrených belehradských balkónoch!