Srbsko – dočasná destinácia pre ľudí na úteku (Skúsenosť slovenskej dobrovoľníčky zo srbských utečeneckých táborov)

Téma migrácie, ako aj samotný fenomén putovania ľudí na úteku, je často spájaný (najmä po roku 2015) s pobytom v utečeneckých táboroch, ktoré sú rozmiestnené po celej Európe. Český spolok Pomáháme lidem na útěku, známy tiež pod označením Czech team, pracuje už dva roky v dvoch oficiálnych utečeneckých táboroch v Srbsku – v bývalom moteli v Adaševciach a bývalej nemocnici v Principovci. Ako to tam vyzerá a v čom spočíva práca dobrovoľníkov a dobrovoľníčok na týchto miestach?

Od roku 2015 prišli do Európskej únie po balkánskej či stredomorskej trase v rámci takzvanej „utečeneckej krízy“ tisícky migrujúcich ľudí prevažne z afrického kontinentu a Blízkeho východu. Ich dôvody pre útek z domoviny sú rôzne. Zväčša ide o občiansku vojnu, prenasledovanie v rámci nedemokratického režimu, spoločenská či prírodná katastrofa, nehostinné podmienky pre život. Vidine lepšej budúcnosti v Európe však predchádza pobyt v záchytnom alebo utečeneckom tábore, ktorý môže trvať niekoľko dní, mesiacov či dokonca rokov. Začiatkom leta som sa ako dobrovoľníčka zo Slovenska, študujúca medzinárodné rozvojové štúdiá v Česku, vydala do Srbska – aby som sa zapojila do práce v utečeneckých táboroch v tejto krajine.

Zlepšovať podmienky ľudí v táboroch aj šíriť osvetu

Na dobrovoľnícky pobyt som vycestovala cez spolok Pomáháme lidem na útěku (PLNU), ktorý poznajú miestne autority, ale aj samotní obyvatelia utečeneckých táborov skôr pod menom Czech team. Cieľom spolku je nielen zlepšovať podmienky ľudí v táboroch, ale aj šíriť osvetu o ich životoch a práci na takýchto miestach.

Dva tábory v Adaševciach a Principovci, kde PLNU pôsobí, sú pod správou srbského vládneho orgánu – Komisariátu pre utečencov a migráciu v Srbsku, ktorý bol zriadený už počas 90. rokov – v súvislosti s vojnami, prebiehajúcimi v bývalej Juhoslávii. Ľudia tu majú zabezpečený prístup k vode, pravidelnú stravu, zdravotnú starostlivosť, môžu tábory tiež na krátky čas opúšťať. Okrem PLNU tu pôsobia aj iné organizácie, ako napríklad: SOS detské dedinky, Operation Mobilization či Caritas.

Národnostné a etnické zastúpenie v táboroch je rôznorodé. Najpočetnejšou skupinou sú Afgánci a Iračania, ďalej sú tam ľudia zo Sýrie, z Pakistanu, ale aj z Maroka, Kamerunu či dokonca z Kuby. Rodiny s deťmi sú ubytovaní v budovách, kde  niekoľko rodín zdieľa jednu izbu, zatiaľ čo muži alebo násťroční chlapci, ktorí sú na ceste sami bez rodiny, bývajú ubytovaní najmä v „rub-halloch“ – zateplených stanoch, kde sa zmestí aj sto ľudí naraz. Z bezpečnostných a hygienických dôvodov si obyvatelia táborov nemôžu variť vlastné jedlo, ale je im trikrát denne distribuované.

V rámci dobrovoľníckej práce aj rutina v práčovni

Dobrovoľníci rôzneho veku a profesného zamerania sú ubytovaní spolu s koordinátorom v dome, umiestnenom v dedinke Berkasovo neďaleko Šidu. Ten je vzdialený okolo polhodiny cesty autom od oboch srbských utečeneckých táborov, v ktorých spolok pôsobí. V priemere tam počas leta bolo naraz osem až deväť dobrovoľníkov. V súčasnosti ich je menej.

Pri vstupe aj počas celého pobytu v táboroch musia mať dobrovoľníci na sebe pripnuté identifikačné kartičky. Dobrovoľníci z mužských radov mali na starosti najmä zaistenie nočného pokoja v „rub-halloch“. Medzi ďalšie hlavné činnosti dobrovoľníkov patrilo zabezpečenie chodu práčovne počas pracovných dní v Adaševciach a rozdávanie hygienických balíčkov – dvakrát v týždni v Principovci.

Pokiaľ ide o práčovňu, začiatkom leta na tisícsto obyvateľov tábora pripadalo len deväť práčok. Z tohto dôvodu sa perie na najkratší – tridsaťminútový program, pričom každý musí mať od komisariátu pridelenú časenku – lístok s časom, kedy si môže prísť bielizeň vyprať. Za týždeň sme zvládali zaplniť, vyprať a vyložiť dvestopäťdesiat až tristo várok prania.

Dôležité voľnočasové aktivity – doučovanie či letné kino

V miestnosti, kde je umiestnená práčovňa, je zriadená aj provizórna knižnica. Okrem beletrie či knižiek pre deti sa tu nachádzajú aj učebnice v rôznych jazykoch, ako: angličtina, nemčina či francúzština. Ľudia na úteku si tak môžu zmysluplne vyplniť čas čakania v tomto dočasnom pôsobisku a naučiť sa niečo, čo sa im pri ďalšom pobyte v Európe bude bezpochyby hodiť. V tábore totiž nemajú veľa možností, ako sa realizovať – vládne tam všadeprítomná frustrácia a nuda.

Obyvatelia táborov sa snažia vyplniť svoj čas pobytu rôznymi spôsobmi. Muži športujú, alebo komunikujú vďaka bezdrôtovému internetu s blízkymi cez telefón, hľadajú si informácie, surfujú po sieti. Deti zväčša pobehujú po tábore, často vyhľadajú dobrovoľníkov a vyžadujú si ich pozornosť alebo aspoň jednu z hračiek, ktorá je poruke. Ženy si krátia dlhé chvíle čakania v miestnosti so šitím, kde okrem nich majú prístup len deti. Tvoria tam krásne háčkované či ušité výrobky a hovoria spoločne o svojich každodenných strastiach i občasných radostiach.

Okrem práce v práčovni a rozdávania balíčkov sme ako dobrovoľníci a dobrovoľníčky mali na starosti prípravu rôznych voľnočasových aktivít. Išlo napríklad o prevádzku trampolíny, hry s deťmi, hudobné večery. Medzi najobľúbenejšiu činnosť patrilo spustenie letného kina, pričom sa začalo s premietaním rozprávky Vlk a zajac. Dobrovoľníci tiež pomáhajú s neformálnym doučovaním niektorých z európskych jazykov – či už detí alebo dospelých.

V táboroch je mimochodom zriadená aj škola, v ktorej vyučujú učitelia spomedzi samotných ľudí na úteku. Od septembra deti obyvateľov táborov nastúpili do miestnych srbských škôl. Chodia na smeny (dve hodiny denne), vyučujú sa predmety ako: základy cyriliky, matematika, angličtina a podobne.

Uzavretie hraníc nič nerieši

Mnoho obyvateľov utečeneckých táborov tam zotrvá niekoľko mesiacov, na ceste je často i pár rokov. Nik presne nevie, čo ho čaká – kedy sa dostane z tábora a či vôbec. Uzavretie hraníc v marci 2016 síce znamenalo určité upokojenie situácie a akoby sa znížil počet ľudí, snažiacich sa dostať do Európy. Neprinieslo to však vyriešenie otázky migrácie a fenoménu utečenectva. Nejde o vyriešenie problému desaťtisícov ľudí, ktorí sú zavretí v utečeneckých táboroch, umiestnených pozdĺž celej Balkánskej trasy, ani pre krajiny, na ktorých plecia manažovanie táborov a riešenie situácie ich obyvateľov spadá.

V súčasnosti je jediná legálna cesta postupu migrujúcich ľudí cez Maďarsko, no proces sprevádza nekonečné čakanie v táboroch. Každý deň sa ďalej pustí len desať ľudí, čo podporuje bezmocnosť a zúfalosť ľudí na úteku. Nie náhodou preto volia nelegálnu cestu prekračovania hraníc, čo má za následok aj zvýšený výskyt pašeráctva.

Po návrate z môjho mesačného pobytu v Srbsku ma čakalo teplo domova, stáž v neziskovej organizácii na Slovensku a návrat na univerzitu Palackého v Česku. No ľudia na úteku, ktorí sú v mnou navštívených srbských táboroch už niekoľko mesiacov, tam ostávajú aj naďalej. Nepoznám správny postup, ako takzvanú „migračnú“ či „utečeneckú krízu“ vyriešiť. Nepoznajú ho ani mnohí zákonodarci. V prvom rade je však potrebné zabezpečiť, aby sa konfliktom (ako spúšťačom danej krízy) predchádzalo v krajinách ich pôvodu, aby mohli ich obyvatelia žiť bezpečný a dôstojný život, a nemuseli pred ničím utekať do neznáma cez púšť či po mori. Na efektívne nástroje riešení a často i vôľu na národnej či medzinárodnej úrovni si však budeme musieť ešte počkať.

Zuzana Daubnerová