Ach, tá jeseň. Znovu k nám prišla so sychravým počasím, ktoré vie pôsobiť až deprimujúco. V očakávaní úchvatných pestrofarebných jesenných scenérií nechtiac si uvedomujeme, akoby nám odrazu niečo chýbalo… Akoby s tým letným horúcim slnkom odišlo z našich dní akési nadšenie, oduševnenie, zápal… Alebo to začalo aj skôr, len sme si neuvedomovali?
Pred týždňom v Kulpíne prebiehalo stretnutie zborových spevokolov Báčskeho seniorátu. Hodnotiac jeho úspešný priebeh senior báčsky okrem iného vypozoroval:
„V tých našich spevokoloch sú aj starší, aj mladší ľudia, a sú to ľudia, ktorí na spevokol chodia s láskou, s nadšením. A práve nadšenie je to, čo nám v poslednom čase chýba v spoločnosti alebo aj v spoločenstve s inými ľuďmi. V minulosti bolo dosť prítomné a v našom čase sa tratí.“
Zaujala nás táto jeho myšlienka. Nuž sme sa vybrali hľadať aj inde tú vzácnu životnú hodnotu. A našli sme ju. Aj v rozhovore s novou predsedníčkou miestneho matičného odboru v Báčskej Palanke:
„Chcem zdôrazniť, že fungujeme ako jedna rodina… Odkedy sme sa stali členmi tejto rodiny, stretávame sa často, ak treba aj každý druhý večer. Rozprávame sa o tom, čo treba robiť, či treba niečo renovovať na Slovenskom dome, dohovárame sa o budúcich programoch… Sme radi, keď sa nám pripoja aj ostatní matičiari, ktorí sem dochádzajú, lebo dobre padne každá dobrá rada, veď je Slovákov v Palanke čoraz menej…“
V Kysáči nebyť takého pracovného nadšenia sotva by členovia Umeleckého spolku Michala Geržu uplynulý víkend usporiadali prvý žiacky výtvarný tábor. Stanovili si takú úlohu, lebo chcú nové mladé sily zaúčať do tajov maľovania. Doteraz sa už dvakrát venovali škôlkarom.
Tieto tri pozitívne príklady našli sme tak „na prvú loptu“ v tomto čísle nášho týždenníka. Nájdete tu aj ďalšie. Aj blízko vás. Lebo veríme, že robiť niečo s nadšením ešte stále vieme a chceme. Aj prenášať tento zápal na mladších. Ako v divadle. Napríklad ako na tohtoročnom jubilejnom 25. festivale DIDA v Pivnici, kde sa členovia posudzovacej komisie znovu rozhodli motivovať deti. Preto, aby zotrvali v divadelnej činnosti, aj naďalej sa zdokonaľovali, s potešením hrali divadlo a chodili do divadla, knižnými odmenami potešili najvýraznejších hercov v každom detskom predstavení.
Spomenuli sme si na jarné divadelné hody, lebo máme pred sebou výzvu pre ochotnícke divadelné súbory v našich prostrediach v ústrety jubilejnej 50. prehliadke Divadelný vavrín. Jesto v našich radoch ešte toľko nadšenia a zápalu, aby sme aj napriek nedostatku financií nezanevreli na našu svojbytnosť, identitu? Aby sme robili nové divadlá, nové projekty, a nielen tie kultúrne.
Alebo sa budeme ospravedlňovať krušnými časmi a depresívnymi jesennými ránami?