Bum-bum-bum!

Oznamuje sa občanom!

Vážení občania, neviem, či viete, len sa u nás dejú strašne hrozné veci. Práve v historickej chvíli, keď naša loď, ktorá sa ocitla presne nad bermudským trojuholníkom, keď už-už má urobiť rozhodujúci posun dopredu, prááásk!

Vy ozaj nemáte šajn o tom, čo sa deje? Medzi nami (a je to vraj celkom oficiálne!) – minula sa nám mediálna cenzúra!!!

Vážení občania, prosím vás úpenlivo – neklesajte na duchu! Postavte sa hrdinsky zoči-voči hroznej skutočnosti. Nezúfajme, sestry, bratia, veď sa hrozby stratia a ona, tak prepotrebne potrebná cenzúrička – cenzúra sa nám vráti v plnej kráse a veľkosti.

Što délať; čo robiť? – pýtate sa, prirodzene, majúc na zreteli neprirodzenú ničím nevyvolanú absenciu cenzúry?

Počúvnite vášho starého dobrého pougára hovoriaceho hlasom našich vševediacich vševidiacich lodivodov. Nehlivte, neotáľajte, do predajne so zmiešaným tovarom sa ponáhľajte a skúsenosťou mojej skromnej maličkosti sa zariaďte. Že akou? Nuž teda – počúvajte…

Vojdem včera do obchodu a spýtam sa z mosta do prosta: – Máte, prosím vás, cenzúru? – Nemáme, – hovoria. Nie, nie, nenapajedil som sa, neexplodoval; duchaprítomnosť som zachoval i sebavedome povedal: – Tak si prosím desať dekov sebacenzúry; máte? – Máme, akože by sme nemali… – vykoktal udivene predavač. – Nech sa páči, desať dekov a dve deká rádáš, aby sa vám dobre bubnovalo. Aby ste nepovedali všetko, čo viete o našich prominentoch, tobôž nie o diplomoch, ani o webových stránkach, lebo, veď viete… aké by to mohlo mať následky pre našu spoločnosť, ktorá pevným krokom stúpa vratkou lávkou k vysnívanému šťastnejšiemu a krajšiemu zajtrajšku? Veruže vieme, ale nikomu nepovieme. Pougári sme od rodu, holubieho národu…

Bum-bum-bum!  

Juraj Bartoš